V rómskych rodinách sa tešili z narodenia synov, väčší počet mužských potomkov znamenal väčšiu úctu a dôležitosť rodiny. Zároveň išlo aj o posilnenie fyzickej sily rodiny. Muži v dospelosti, vzhľadom k tomu, že za svoje služby a výrobky dostávali finančnú odmenu prinášali do rodiny peniaze. Zároveň prinášali nevestu – “pracovnú silu” a jej veno.
Najstarší syn mal mimoriadne postavenie. Ako najstarší bol považovaný za silnejšieho, rozumnejšieho a skúsenejšieho ako mladší súrodenci. Postavenie najstaršieho syna mohol prebrať niektorý z mladších bratov v prípade choroby, psychickej lability, ak bol v rodine neprítomný za predpokladu, že medzi nimi nebol veľký vekový rozdiel.
Úlohou najstaršieho brata bolo pomáhať rodičom pri výchove súrodencov. Od detstva súrodencov ochraňoval, organizoval, usmerňoval, trestal a zastupoval rodičov, ak boli neprítomní. Zároveň niesol zodpovednosť za počestnosť sestier.
Vo veku 15 – 16 rokov ho prvý krát otec vyzval aby zasadol k spoločnému stolu. Od tej chvíle sa jeho pozícia v rodine posilnila. Radil pri výbere manželov pre sestry, ak mal príjem, podporoval svojich mladších súrodencov.
Vzťah staršieho brata sa niekedy zachoval aj po tom, čo sa sestra vydala a mala deti.
Po smrti otca sa stal hlavou rodiny a teda získal najväčšiu autoritu, ktorej sa v niektorých otázkach mohla podriaďovať aj matka.
Literatúra/ zdroje:
Šebková H. Úloha najstaršieho syna v rómskej rodine. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 34-3
V rómskej rodine sa tešili viacej narodeniu chlapca ako dievčaťa. Okrem toho, že chlapec znamenal posilnenie sily rodiny, obávali sa, že dievča môže rodinu skôr priviesť do hanby ako chlapec, napr. keď otehotnie. Narodeniu dievčaťa sa potešila hlavne matka, lebo dievča jej bude pomáhať v domácnosti a s opaterou mladších detí. Ak sa v rodine rodili iba dcéry, rodina sa mohla stať terčom posmechu a vina sa pripisovala matke.
Povinnosti najstaršej dcéry a sestry zároveň, sa rôznia v dôsledku socioekonomických ukazovateľov.
Najstaršia dcéra sa postupne zaúčala k prácam v domácnosti – upratovaniu, pomoci pri varení a v starostlivosti o mladšie deti. Sestra mohla aj neskôr usmerňovať mladších súrodencov, avšak inak chlapcov a inak dievčatá. Dôležitou oblasťou výchovy bolo naučiť deti ako sa správať, aby neurobili hanbu –ladž rodine. U dievčat všeobecne platilo, že mali zostať počestné až do sobáša – mangavipen. Otehotnieť pred sobášom znamenalo pre rodinu veľkú hanbu. Na počestnosť sestier dozerali aj bratia, pričom výsadné postavenie mal najstarší brat v rodine. Žena bez partnera a s dieťaťom mala výrazne nižší sociálny status. Matka zaúčala dcéru nie len pre pomoc v rodine, ale aj ako budúcu manželku a matku. Predovšetkým staršie dievčatá v rodine neboli vedené k vzdelaniu, ale k tomu aby sa vedeli postarať o rodinu. Bohužiaľ tento názor prevláda v rómskych rodinách z margnalizovaných komunít dodnes a dievčatá nepodporujú v snahe získať vzdelanie a vymaniť sa zo sociálneho vylúčenia.
Literatúra/ zdroje:
Žigová A. Úloha najstaršej sestry v rómskej rodine. . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 39-42
V písomných záznamoch sa Rómovia v Európe je z roku 1068 (“Život svätého Georga Antonita”), najstarší písomný záznam prítomnosti Rómov na území súčasného Slovenska je z druhej polovice 14.storočia (1377 a 1381) sa spomínali aj v Zemplínskej župe.
Základné údaje:
- 1068 -“Život svätého Georga Antonita”) – autorom je Malý Georg, žiak Georga Antonita v kláštore Iberon na hore Athos (Chalkidiki, Grécko), kde ppisuje príhodu na dvore byzantského cisára Konštantína Monomacha, ktorý v roku 1050 povolal do svojho sídla – Konstantinopolu (dnešného Istanbulu) skupinu “čarodejníkov”, aby čarami a kúzlami zničili dravé šelmy v jeho poľovných revíroch. Pisateľ ich označil termínom Adsincani.
Literatúra/zdroje:
- Dejiny Rómov. In: Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity [online]. In: [cit. 21. 1. 2011].
