V rómskej rodine sa tešili viacej narodeniu chlapca ako dievčaťa. Okrem toho, že chlapec znamenal posilnenie sily rodiny, obávali sa, že dievča môže rodinu skôr priviesť do hanby ako chlapec, napr. keď otehotnie. Narodeniu dievčaťa sa potešila hlavne matka, lebo dievča jej bude pomáhať v domácnosti a s opaterou mladších detí. Ak sa v rodine rodili iba dcéry, rodina sa mohla stať terčom posmechu a vina sa pripisovala matke.
Povinnosti najstaršej dcéry a sestry zároveň, sa rôznia v dôsledku socioekonomických ukazovateľov.
Najstaršia dcéra sa postupne zaúčala k prácam v domácnosti – upratovaniu, pomoci pri varení a v starostlivosti o mladšie deti. Sestra mohla aj neskôr usmerňovať mladších súrodencov, avšak inak chlapcov a inak dievčatá. Dôležitou oblasťou výchovy bolo naučiť deti ako sa správať, aby neurobili hanbu –ladž rodine. U dievčat všeobecne platilo, že mali zostať počestné až do sobáša – mangavipen. Otehotnieť pred sobášom znamenalo pre rodinu veľkú hanbu. Na počestnosť sestier dozerali aj bratia, pričom výsadné postavenie mal najstarší brat v rodine. Žena bez partnera a s dieťaťom mala výrazne nižší sociálny status. Matka zaúčala dcéru nie len pre pomoc v rodine, ale aj ako budúcu manželku a matku. Predovšetkým staršie dievčatá v rodine neboli vedené k vzdelaniu, ale k tomu aby sa vedeli postarať o rodinu. Bohužiaľ tento názor prevláda v rómskych rodinách z margnalizovaných komunít dodnes a dievčatá nepodporujú v snahe získať vzdelanie a vymaniť sa zo sociálneho vylúčenia.
Literatúra/ zdroje:
Žigová A. Úloha najstaršej sestry v rómskej rodine. . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 39-42