Žena matka požíva v rómskej rodine mimoriadnu úctu. Každodenný život rodiny závisel práve na nej. Rozhodovala o domácich prácach, zabezpečovala obživu a bola zázemím pre všetkých členov rodiny.
Dievča vychovávajú rodičia a jej rodina do chvíle, kým sa nevydá. Potom spravidla nasledovala svojho muža do novej rodiny. Z dieťaťa sa vydajom stáva žena, a zodpovednosť za ňu preberá nová rodina. V prípade uzatvárania sobášov v skorom veku ( 14- 16 rokov) dievča preskočilo obdobie puberty a aj jej výchova bola zavŕšená až v novej rodine. Potom zodpovednosť za jej výchovu prebrala svokra – sasvi. Jej úlohou je z terňi bori – nevesty vychovať ženu – matku, podľa zvykov novej rodiny. Svokra nevestu učila všetko, čo sa doma od svojej matky nestihla naučiť. Počas nevestiných „učňovských rokov“ ju svokra učila variť, starať o domácnosť a rodinu, tak aby si vštepila zvyky a spôsoby novej rodiny. Toto obdobie bolo pre nevestu veľmi ťažké, kedže bola žena a mladá (mala menej práv ako muži a staršie osoby v rodine) stála na najnižšom stupni sociálnej hierarchie.
Často na ňu švagriné presúvali povinnosti a musela robiť najťažšie práce. Kým bývali u svokrovcov, rozhodujúce slovo mali rodičia manžela, dokonca, manžel odovzdával aj podstatnú časť príjmov matke, aby s nimi hospodárila.
Ak sa v manželstve nenarodili deti, muž mal právo sa zo ženou rozísť, neplodnosť sa zvyčajne prisudzovala žene. Za matku sa začala považovať až vtedy, keď mala dve, alebo tri deti. Vtedy opustili domácnosť manželovej rodiny a založili si vlastnú domácnosť. Delenie prác na mužské a ženské dodnes v mnohých komunitách pretrváva a napr. príprava stravy býva dodnes doménou žien. Predovšetkým v uzatvorených komunitách by ostatní muži s dešpektom pozerali na manžela, ktorý by sa podieľal v rovnakej miere na domácich prácach ako žena.
V minulosti medzi základné povinnosti ženy – matky patrilo aj zabezpečenie obživy. V rodinách remeselníkov (kováči, korytári) pomáhali ženy s predajom výrobkov. Častým spôsobom zabezpečenia potravín bola obchôdzka po „gádžoch“ – nerómoch. V niektorých lokalitách každá Rómka mala svoju sedliačku, ku ktorej chodila pracovať, pomáhať s čím bolo treba a za to, potom celý rok bola odmeňovaná naturáliami – hlavne jedlom. .
Matka sa najviac venovala prvým deťom a tie keď dorastú majú za úlohu starať sa o mladších súrodencov, najmä najstaršia dcéra.. Matka si vychovávala dcéry tak, aby vo veku 8-10 rokov dokázali postarať o súrodencov, upratať a pomôcť pri varení. V minulosti vo veku 14 – 16 rokov už boli pripravené na vydaj.
Dievčatá a ženy neboli vedené k vzdelaniu, ale k starostlivosti o rodinu a deti. Bohužiaľ, takýto prístup k dievčatám pretrváva v mnohých segregovaných rómskych lokalitách dodnes.
Výchovu chlapcov preberal otec medzi piatym a šiestym rokom, dovtedy sa o nich hlavne starala matka. Na deti dozerali nielen rodičia, ale aj všetci príbuzní a celá komunita. Práve táto socio – kultúrna kontrola sa v posledných desaťročiach vytráca nie len v mestách, ale aj na dedinách. .
Ak deti chodili špinavé a hladné, matka bola ohováraná ostatnými ženami a považovali ju za zlú matku – nalačhi daj. Tlak verejnej mienky pôsobil na ženu a ak sa nepodriadila mohli ju poslať späť k rodičom.
Matka niesla väčšiu zodpovednosť za rodinu, no posledné slovo v nej mal otec.
Žena prejavovala mužovi úctu a podriadenosť aj tým, že kráčala niekoľko krokov za ním. Na znak úcty, lásky a oddanosti mu umývala nohy. Tieto prejavy ešte nájdeme u staršej generácie. V prípade nevery ženy manžel jej mohol ostrihať vlasy – čo sa pokladalo za najväčšiu hanbu, mohol ju zbiť, alebo vyhnať.
Žiarlivosť bola chápaná ako prejav lásky, a tak nebolo výnimkou, že muž udrel ženu. Dodnes je v mnohých segregovaných komunitách vysoká tolerancia k násiliu páchanom na ženách.
Ak príkoria a násilie, ktorému bola žena vystavená bolo neznesiteľné, žena mohla odísť naspäť k svojej matke, pričom zobrala zo sebou aj najmenšie deti. Tento akt sa pokladal za potupu, ktorá mala spoločenstvu naznačiť, že niečo nie je v poriadku. Komunita potom o úteku hovorila, čo pôsobilo ako regulačný nástroj na zjednanie nápravy. Na urovnanie sporov o pár dní muž išiel pre ženu k jej rodičom.
Ženy s pribúdajúcimi rokmi a deťmi získavali úctu a vyššie spoločenské postavenie. Prirodzená autorita znalosti napríklad byliniek a liečiteľstva zvyšovali sociálne postavenie žien. V komunite najvyššie postavenie zaujímala phuri daj – stará matka, ktorej okrem liečenia sa pripisovali aj vedomosti z mágie.
Literatúra/ zdroje:
Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža – otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 20-33
Rómska vlajka je vlajka národa, ktorá nemá charakteristiku územia, na ktorom platí, lebo nereprezentuje štát, ale ľudí bez zadefinovaných hraníc.
