Tag: Literatúra

* 27.marec 1921, Sučany

† 26. november 1985, Bratislava

spisovateľ, učiteľ

Ocenenia

Cena vydavateľstva Mladé letá 1956,1959,1969

Cena Zväzu slovenských spisovateľov 1971,1980

Čestné uznanie v Cene Maxima Gorkého 1983

Vzdelanie

Učiteľský ústav Bánovce nad Bebravou

Pedagogická fakulta UK Trnava

Životopis

Rudo Moric sa narodil v rodine železničiara a po skončení štúdií v rokoch 1941-1943 pracoval ako učiteľ. Aktívne sa zúčastnil Slovenského národného povstania a po jeho potlačení bol internovaný v zajateckých táboroch v Rakúsku.

Po vojne sa vrátil k učiteľskému povolaniu a na škole v Stupave začal vydávať detský časopis Okienko Záhoria. Neskôr bol pracovníkom Výskumného ústavu pedagogického a tajomníkom Zväzu spisovateľov. Ako učiteľ rozumel detskému svetu, inšpiroval ho a jeho diela boli neoddeliteľnou súčasťou detstva vtedajšej mládeže.

V roku 1959 sa stal riaditeľom vydavateľstva kníh pre deti a mládež Mladé letá a v roku 1964 bol predsedom Slovenského literárneho fondu. Jeho zásluhou bolo obnovené vydávanie časopisu Slniečko v roku 1968.

Jeho knihy vzbudzovali záujem detí  doma aj v zahraničí.  Prekladané boli najmä  do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.

Detský román Trikrát som ušiel vyšiel v roku 1961 a nedostalo sa mu takej pozornosti ako iným jeho knihám. Nezaslúžene. Dielo bolo nielen výborne spracované, ale aj zaujímavo výtvarne poňaté.

Príbeh rómskeho chlapca Cypriána Stojku sa odohráva krátko po usadení kočovníkov v Československu. Tábor tvorí zopár domcov a dva vozy, maringotky.

Chlapec sa ocitá v detskom domove, kde je s láskou, spolu s ostatnými deťmi z kolónie prijatý. Nájde si kamarátov i prvú detskú lásku, no i neprajníkov.

Cypriána krivo obvinia z krádeže a tak sa vracia späť do kolónie. Tu však nie je vítaný, ujec Jovan, ktorý sa inak o neho staral, jeho príchodom nebol nadšený.

Až kým neprišiel výplatný termín a Jovan zistil, že prídavky na deti berie detský domov. Rozhorčený zorganizuje v osade “povstanie”, čoho svedkom je aj náš chlapec.

Dielo (výber)

Majster pästiarskych rukavíc (1954)

Z poľovníckej kapsy (1955)

Našiel som vám kamarátov( 1960)

Trikrát som ušiel (1961)

Oktávia ide stovkou (1964)

Teraz ho súdia nepriatelia (1967)

Rozprávky z lesa (1971)

Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980)

Ako som krstil medveďa (1980)

Detstvo tohto času (1986) – vyšlo po smrti autora

Sen značky Pelé (1987) – vyšlo po smrti autora

Zdroje/literatúra

Literárne informačné centrum

Zlatica Rusová, rodená Boldišová
*21.6.1951, Kameňany (okr. Revúca)
Spisovateľka, autorka píšuca v slovenskom a rómskom jazyku, členka Rómskeho literárneho klubu.
Žije v Kameňanoch (okres Revúca)

Základné údaje

Po skončení základnej školy pracovala v Piešťanoch ako robotníčka v textilnej továrni, neskôr nastúpila do JRD a pred odchodom do dôchodku pracovala v nemocničnej práčovni. Vychovala troch synov. Je babička a prababička.

Zlatica Rusová začala písať v roku 2004 ako 53-ročná, keď vážne ochorela a mala viac času na písanie. Rozprávačský talent zdedila po svojom starom otcovi. Milovala jeho rozprávanie, ale aj rozprávanie iných starých Rómov v osade Kameňany. Mnohé jej poviedky sú autentické. Je tiež autorkou rozprávok a bájok. Spolupracovala s redakciou Romano džaniben a s portálom romea.cz v Českej republike. Ako členka Rómskeho literárneho klubu sa zúčastňuje literárnych besied – živá knižnica na základných a stredných školách a v komunitných centrách. Jej kniha Holokaust – utrpenie slovenských Rómov – Paraimos – pharipen serviko romengero, vyšla v slovenskom, rómskom a v maďarskom jazyku.

Tvorba:

Rómska večernica – Romaňi Čercheň, 2011

Staré rómske príbehy – Romane phurikane vakeribena, 2012

Príbehy pri rómskom ohni – Vakeribena paši Romaňi jag, 2O14

Rómske rozprávky – Romane paramisa, 2015

Holokaust. Utrpenie Slovenských Rómov – Paraimos. Pharipen serviko romengero

Kráľovná vody, rozhlasová hra spracovaná pre Slovenský rozhlas, 2017

Tvorba, Zbierky ROLIK:

Rok 2010 – Sirota Adam, Ako hrniec, šálka a fľaška doniesli šťastie Čierne vlasy / Kale bala

Rok 2011 – Múdry vojak, Esterka a princ Písanie od srdca / Lekhaviben jilestar

Rok 2012 – Nesprávna láska, Pohreb na ktorom sa neplakalo, ale smialo / Slnko vo vlasoch – Kham andro bala

Rok 2013 – Handrová bábika, Nájdený Nelkáčik / O nelkáčikos

Rok 2014 – Žart, Zajačí kráľ / Láska, Slzy a Smiech-Kamiben, Apsa thaj Asaviben

Rok 2015 – Chudobný, ale múdry chlapec, Stratený palác / Písanie je naše rómstvo / O Nelkačikos II.

Rok 2016 – Kráľovná vody / Píšeme a čítame spolu – Irinas thaj genas jekhetanes

Rok 2017– Rómovia z Tisovca / Mám sen – Hi man suno

Foto: archív Rómskeho literárneho klubu

Zdroj: Rómsky literárny klub (ROLIK)

Novinár, publicista, spisovateľ, fotograf

* 2. jún 1958 Valtice (okres Břeclav)
† 29. január 2010 Trnava

Základné údaje: 

• redaktor (Trnavský hlas, Hlas ľudu, Romano nevo ľil, Národná obroda)
• fotoreportér
• spisovateľ

Literatúra/zdroje:

1. Príloha TEN BOL NÁŠ. [online]. In. Trnavský hlas 5/2010. s. 12-15. [cit. 22. 12. 2011]. Dostupné na internete:http://www.trnavskyhlas.sk/userfiles/05_2010.pdf
2. Schön, Jozef: Poviedky – Lekhavipena. Združenie JEKHETANE -SPOLU. Prešov 2008, 89.s.

Rómska spisovateľka, maliarka a hudobníčka Ceija Stojka, ktorá svojimi dielami upozorňovala na nacistické zločiny, nositeľka titulu profesorka (2009) za svoj dlhoročný boj proti rasizmu hlavne na akademickej pôde v Rakúsku.

(* 23.05.1933 Kraubath an der Mur, Steiermark, Rakúsko, † 28.01.2013 Viedeň, Rakúsko)

Jedna z najvýznamnejších rómskych umelkýň v Rakúsku, ktorá prežila Osvienčim – Birkenau, Ravensbrück (1944)  a Bergen-Belsen. Narodila sa v rodine obchodníka, ktorý predával kone a pre svoj pôvod sa s celou rodinou dostala do koncentračných táborov, odkiaľ sa jej podarilo zachrániť so svojimi 4 sestrami a matkou. Po vojne sa usadila vo Viedni, kde žila až do svojej smrti.

Okrem spisovateľskej činnosti sa venovala aj výtvarnej tvorbe, v ktorej sú charakteristické návraty k zážitkom z koncentračných táborov i obrazy z jej života a života jej rodiny pred a po druhej svetovej vojne.

Nositeľka viacerých ocenení:

• Bruno-Kreisky-Preis für das politische Buch, 1993,
• Josef-Felder-Preis, 2000
• Goldenes Verdienstkreuz des Landes Wien, 2001
• Humanitätsmedaille der Stadt Linz, 2004[3]
• Goldenes Verdienstzeichen des Landes Oberösterreich, 2005[3]
• Fernsehpreis der Österreichischen Erwachsenenbildung, 2006

Z rúk rakúskej ministerky kultúry dr. Claudie Schmied získala 16. októbra 2009 titul profesorka predovšetkým za svoj dlhoročný boj proti rasizmu hlavne na akademickej pôde, kde sa zameriavala na worskhopy, v ktorých vedie dialóg s väčšinovým obyvateľstvom, hlavne žiakmi a študentmi, objasňovala silu jazyka a analyzovala, ako môžu predsudky a stereotypy viesť k rasovo motivovanému násiliu a ako citliví Rómovia a Sintovia reagujú na protirómske vyjadrenia.

Viac ako 20 rokov podporovala vedcov z rôznych vedných odborov, študentov a novinárov, ktorí sa vo svojej práci venujú Rómom.

Literárna tvorba:

• Wir leben im Verborgenen. Erinnerungen einer Rom-Zigeunerin (1988)– Žijeme ve skrytu: Vypravění rakouské Romky (český preklad – 2009) – autobiografické dielo
• Reisende auf dieser Welt (1992)
• Meine Wahl zu schreiben – ich kann es nicht Gedichte (2003)
• Me Diklem Suno (Audio-CD)
• Träume ich, dass ich lebe? Befreit aus Bergen-Belsen (2005)

Linky:

video (v nemčine): Zeit zeugin Ceija Stojka (Očitý svedok Ceija Stojka)

rozhovor (v češtine): K psaní mě donutily lži popíračů holokaustu, říká Romka Ceija Stojka

Rómska spisovateľka a herečka zo Švédska, ktorá sa narodila v cigánskom tábore pri švédskom meste Örebro a medzinárodne sa preslávila svojou trinásťdielnou autobiografickou sériou príbehov o dievčatku Katici.
(* 29.07.1932 Őrebro, † 30.12.1995 Ytterhogda, Švédsko)

Základné údaje:
Katarina Taikonová sa narodila v cigánskom tábore pri švédskom meste Örebro, málo mohla chodiť do školy. Čítať a písať sa naučila v Ľudovej škole pre dospelých až keď mala 26 rokov. O niekoľko rokov neskôr napísala svoju prvú knihu. Súčasne začala verejne vyzývať na zrovnoprávnenie Rómov vo Švédsku. Mala veľké politické nadanie a bola obratnou diskutérkou, vzbudzujúcou rešpekt. Je svetoznáma autorka trinásťdielnej autobiografickej série príbehov o dievčatku Katici. Na pozadí života v cigánskom tábore a konfliktov s väčšinovou švédskou spoločnosťou sleduje, ako sa Katici – Katarina vyvíja od dieťaťa po mladú ženu. Hovorí aj o svojej svadbe v trinástich rokoch, úteku z manželstva, ťažkostiach pri dosahovaní vzdelania, o tom ako si zarábala na živobytie tancom, veštením a predávaním medených panvíc a zároveň odzrkadľuje vzťahy Rómov a majoritnej švédskej spoločnosti.

Dielo Katici bolo v roku 1979 aj sfilmované.

Dielo:
Katitzi (1969)
Ospravedlňujem sa, že vás obťažujem! (1970)
Niki (1970)
Gypsy (1970)
Katitzi – ďalšie príbehy (1971 -1981)

Rómska poetka a speváčka, ktorá žila v Poľsku.
* 17. augusta 1908, Lublin
† 8. februára 1987, Inowrocław

Vyrastala v kočovníckej rodine. Čítať, písať a počítať sa naučila nie v škole, ale v kontakte s Nerómami. Vydať sa musela ako 15-ročná za staršieho muža Dioníza Wajsa, v manželstve bola nešťastná. Svoj smútok neskôr prenášala do piesní a balád, ktoré skladala a spievala.

V roku 1949 ju počul poľský básnik a spisovateľ Jerzy Ficowski, ktorý okamžite rozpoznal jej talent. Umožnil jej publikovať poéziu v časopise Problemy a predstavil ju poľskej verejnosti.

Rómovia jej priateľstvo s Ficowskim a jej aktivity vnímali negatívne, stotožňovali si ich aj s represívnymi opatreniami zo strany štátu a Papuszu obvinili, že zverejnila informácie, ktoré   pomohli k násilnému usadeniu. Jej rómska skupina ju vyhlásila za „nečistú“, vylúčili ju spomedzi seba, čo je najhoršia forma sociálnej ostrakizácie. Prejavilo sa to na jej psychickom stave, musela sa takmer rok liečiť v psychiatrickej liečebni. Viac ako 30 rokov potom prežila v osamotení a v izolácii v západnom Poľsku v meste Gorzów Wielkopolski, kde je umiestnená aj jej pamätná tabuľa.

Tvorba:

Jej tvorba bola publikovaná v dielach iných autorov alebo v literárnych časopisoch a okrem toho tiež:

Papusza (1973), Pieśni mówione (preklad a úvod Jerzy Ficowski), Łódź.

Papusza (1990), Lesie ojcze mój, Czytelnik, Warszawa. Papusza czyli wielka tajemnica (1992), Gorzów Wielkopolski.

Viac na https://www.dzaniben.cz/files/9253c061c3298b3c8021a25edd2cf1bf.pdf