Tag: Tradičné remeslá

Boli nevyhnutnými dodávateľmi uhlia pre kováčov. Súčasná historická a etnografická veda predpokladá, že páleniu uhlia sa Rómovia venovali ešte pred príchodom na naše územie.

O tom, že pálením dreveného uhlia v okolí Ružomberka sa zaoberali Rómovia máme doklady z rokov 1732 a 1735. Najjednoduchší spôsob získavania dreveného uhlia bol ten, že sa v lese nazbierali suché konáre a haluzinu, dali ich na hromadu a zapálili. Drevo sa nenechalo horieť, zahasilo sa alebo sa zahádzalo hlinou. Vychladnuté uhlie sa rozbilo a bolo možné ho použiť. Iným spôsobom, ktorý používali i Rómovia bolo stavanie uhliarskej míle. Drevo z dubového pňa sa nakálalo, naskladalo do hranice, obložilo vetvami zo smreka, vznikla tak míla a tá sa zapálila.. Míľa sa nechala horieť asi osem hodín, potom ju uhasili vodou, po vychladnutí ju rozobrali. Takáto míľa sa stavala buď v tvare hranice vytvorenej z klátov, ktoré sa nakládli horizontálne v radoch na seba alebo v tvare kužeľovitej homole. Na tieto účely sa uprednostňovalo tvrdé drevo. Drevené uhlie sa okrem kováčstva používalo na dedinách napr. ako náplň do žehličiek, alebo sa predávalo ako náplň do generátorov mláťačiek. Uhliarstvo sa pre viaceré rómske rodiny stalo doplnkovým spôsobom obživy. Úpadok tohto remesla nastal v polovici minulého storočia z dôvodu nahradzovania dreveného uhlia kamenným uhlím.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In.: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Remeselník spracúvajúci železo kovaním a ovládajúci i podkúvanie.

Rozšíreniu rómskych kováčov prispel najmä fakt, že sa usadili v agrárnych oblastiach, kde bol odbyt pre ich služby a výrobky. Výhodou rómskych kováčov bolo, že na rozdiel od ostatných kováčov prijali za svoju prácu i naturálie. Najviac rómskych kováčov  žilo v Spišskej stolici. Všeobecne platí, že najväčšia koncentrácia rómskych kováčov bola v menej rozvinutých a chudobných častiach Uhorska. Špecifikom rómskeho kováčstva bolo najmä využívanie starého materiálu. Používali pri tom techniku tzv. kováčskeho zvárania, pomocou ktorej vedeli napr. z dvoch starých podkov vyrobiť jednu novú. Do zberu starého železa boli zapojení všetci členovia rodiny, vrátane žien a detí.
Rómski kováči často prichádzali do styku s roľníkmi, stávali sa vo svojom prostredí prirodzenými autoritami, prostredníkmi medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.