Výtvarmík, drevorezbár
*18.10.1970 vo Zvolenskej Slatine.
Napriek tomu, že nemá výtvarné vzdelanie, k svojej tvorbe pristupuje veľmi zodpovedne a profesionálne, každá socha z dreva má detailnú kresbu a potom spracovanie v dreve.
Ivan Berky-Dušík zhotovuje drevorezby na zákazky. Jeho dielo zdobí budovu miestneho úradu vo Zvolenskej Slatine pre ktorý zhotovil obecný znak. V roku 2003 sa stal víťazom konkurzu, ktoré vyhlásilo Múzeum rómskej kultúry Brne na tému holokaust. Podľa zadania múzea vzniklo drevené súsošie pod názvom Pieta, ktoré je súčasťou stálej expozície uvedeného múzea. Jeho veľkým vzorom bol známy slovenský sochár Ján Kulich, rodák zo Zvolenskej Slatiny. Ivanovi Berkymu-Dušíkovi je blízka téma so sakrálnou tematikou, ale spracováva aj drevené plastiky zo života Rómov. Jeho výtvarné aj rezbárske práce sú súkromným majetkom mnohých objednávateľov jeho umeleckých prác. Svojimi karikatúrami prispieval aj do periodika Romano nevo ľil
Jeho kresby ceruzkou majú atmosféru návratov do mladosti, do obdobia, keď žila jeho rodina a najmä otec, významný huslista, primáš, Ján Dušan Berky. K tomuto hudobníkovi chodili na náčuvy významní folkloristi, muzikológovia a muzikanti. Bol jedinečným nositeľom vrchárskeho folklóru. Podobizeň jeho otca sa v prácach Ivana Berkyho-Dušíka objavuje pravidelne. Tvár svojho otca má v srdci a v ruke, sú v ňom pretavené cit a láska syna k otcovi.
Výstavy a tvorba
Sochárske sympózium, Rómska socha, Múzeum romské kultúry v Brne, 2014
Ilustrácia knihy Rómske múdre slová, Berky Mrenica Ján, Botošová Anina, 2006.
Amatérsky výtvarník
27. 09. 1966, Trebišov
Žije v Nižnom Žipove.
Výtvarné umenie ho priťahovalo už na základnej škole. Intenzívnejšie sa mu začal venovať až na vojenskej základnej službe. Vyučil sa za automechanika, ale pracoval aj v stavebníctve a iných oblastiach. Od roku 2015 sa venuje výlučne maľovaniu.
Jozef Cichý objavil v sebe hlboký vzťah k zobrazovaniu ľudskej podoby. Okrem vizionárskej motivácie, ktorú uplatnil v psychologicko-filozofickej štruktúre obrazu „Vízia“, sa zaujíma o konkrétneho človeka a jeho osobný vzhľad, študuje jeho náladu a vytvára charakterové portréty. V umení ho ovplyvnili predovšetkým Salvador Dalí, Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti a Rafael Santi. Pracuje predovšetkým s akrylovými a olejovými farbami, maľuje prevažne na plátno a sololit.
Jeho obrazy sa momentálne nachádzajú v približne 30 obciach v domoch smútku, v niekoľkých kostoloch na východnom Slovensku. (Napr. Zemplínsky Branč, Cejkov, Sirník, Hraň, Slavkovce, Plechotice a ďalšie). Okrem sakrálnych motívov, ktoré sú veľkoformátové sa venuje aj rómskej téme a zaujíma ho rodina. Je autorom ilustrácií rozprávok Jozefa Šándora Čierna ruža, ktorú vydalo občianske združenie Jekhetane. Práce Jozefa Cichého videli návštevníci mnohých výstav na Slovensku i v zahraničí.
Výstavy
Trenčín 2002
Žilina, „Aj Rómovia majú svoj sen“ – vernisáž deviatich rómskych výtvarníkov – vernisáž realizovaná v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Žiline a OZ Jekhetane-Spolu 2007
Brno, „Splnený sen“ – autorská výstava Múzeum rómskej kultúry 2008
Odtlačky srdca na paletách rómskych výtvarníkov, Zichyho palác 2016
Michalovce, „Romane čercheňa – Rómske hviezdy“ , 2006, 2014, 2015
Výtvarník, rezbár a kamenár
* 25. 3. 1939 – Martin
† 18. 11. 2010 – Horná Štubňa (okres Turčianske Teplice)
Základné údaje:
rezbár v Štúdiu neprofesionálnych výtvarníkov v Martine
lektor na sympóziách neprofesionálnych umelcov
Pôsobenie a aktivity:
1954: až do dôchodku nástrojár v Závodoch ťažkého strojárstva v Martine
2000: výstavy s ukážkami rôznych postupov (nemecko, Česko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko…)
Literatúra/zdroje:
MANN, Arne, PhDr., CSc. a ZELINOVÁ, Hana, PhDr.: Galéria rómskych osobností. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku 2010 [rukopis].
Míla Doleželová (vlastným menom Bohumila Doleželová) bola akademická maliarka, autorka mnohých obrazov s rómskou tematikou, jej portréty vynikajú veľkými očami.
*12. novembra 1922 Prostějov †30.decembra 1993 Telč
Životné míľniky
V medzivojnovom období sa vyučila za klobučníčku
1945 začala študovaťna Štátnej grafickej škole v Prahe (školu neukončila);
1946 bola prijatá ako mimoriadna študentka Akadémie výtvarných umení v ateliéri V. Pukla, štúdium ukončila v roku 1950;
1950 – 1954 bola odborná asistentka na Akadémii výtvarných umení;
1957 bola súčasťoutímu zaoberajúceho sa výskumomRómov na východnom Slovensku (spolu s E. Čajánkovou (Horváthovou) a E. Davidovou, dokumentovala život, remeslá a portrétovala respondentov. Pravdepodobne tu vznikol jej záujem o Rómov, ktorých neskôr stvárnila v desiatkach olejomalieb;
Od roku 1961 sa presťahovala (spolu s manželom Jiřim Marešom a mamou) do malej obce Klatovec (okres Jihlava), kde žila a tvorila až do roku 1972;
V roku 1972 sa presťahovala do Telča, kde žila až do svojej smrti.
Tvorba
V 60. rokoch sa venovala tvorbe s rómskym motívom, jedným z dominantných prvkov jej tvorby boliveľké (smutné oči) na zobrazovaných portrétoch. V roku 1966 vystavovala v Galérii Vysočina v Jihlave. Všetky vystavované obrazy kúpil mexický obchodník s umením, ktorý jej otvoril bránuna Americký trh a následne vystavovala v Miami na Floride (1967),v Chicagu (1969) a v Mexiku (1971).
V roku 1978 dostala zákazku na cyklus monumentálnych olejomalieb – Krížovej cesty, ktorý mal byť umiestnený v kostole v Slavniciach. Celý cyklus nakoniec zostal v súkromnej zbierke.V tomto období sa venovala náboženským témam, ktoré tvoria rozsiahlu časť jej tvorby.
V roku 1978 po smrti matky a následne v roku 1984 aj po smrti manžela sa začala uzatvárať do seba a v posledných rokoch takmer nevychádzala z domu.
V posledných mesiacoch jej života bola v úzkom kontakte s dominikánmi z kláštora v Jablonnom v Podještědí, ktorým odkázala aj celú svoju výtvarnú pozostalosť. Tá je v súčasnosti v rukách viacerých inštitúcií a zberateľov umenia. Časť tvorby s rómskou tematikou vlastní Muzeum romské kultury v Brne.
Výber z výstavnej činnosti
Cigáni, Praha 1960, Ústredné divadlo československej armády/foyer) 1.2. – 15.3.1960
Obrazy Míly Doleželovej, Brno 1961, Dom Pánov z Kunštátu, 18.3. – 16.4.1961
Rudolf Dzurko sa narodila v Pavlovciach, v okrese Vranov nad Topľou. V roku 1945 odišiel jeho otec, Vojtech Dzurko s rodinou do severných Čiech. Rudolf sa vyučil za obuvníka a v priebehu života pracoval ako murár, kurič a robotník v sklárňach. Vo voľnom čase vytvoril prvé sochy z pieskovca, drevorezby, bábky a masky. Neskôr začal pracovať a experimentovať so sklenenou drťou. Zdokonaľoval techniku lepenia skla na sklenený podklad a vytváral prvé obrazy zo sklenenej drtiny. Žil striedavo v Prahe a Úšteku v severných Čechách. V 80. rokoch odišiel do Prahy a ako čiastočný invalidný dôchodca začal vyrábať originálne drevené šperky, ktoré predával na Karlovom moste. Najvýznamnejšie sú jeho sklenené obrazy.
Vietor im vzal otca – Dopis od draka (fotografia: ČTK)
Rudolf Dzurko drvil sklo v špeciálne upravenom mlynčeku a takto získaný farebný piesok nanášal špeciálnym vlastným lepidlom na sklenené tabule. Veľa jeho obrazov sa zaoberá rómskou tematikou, ale väčšina z nich dovoľuje nahliadnuť najmä do jeho snov, túžob, momentálnej nálady.
Ukrižovaný Rudo medzi ružami (fotografia: ČTK)
Jeho diela možno vidieť v mnohých galériách vo svete, v pražskom Národnom múzeu, Múzeu rómskej kultúry v Brne a v bratislavskej Slovenskej národnej galérii.
MANN, Arne, PhDr., CSc. a ZELINOVÁ, Hana, PhDr.: Galéria rómskych osobností. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku 2010 [rukopis].
Výtvarník * 9. 12. 1993 Bardejov
Žije v Kračúnovciach (okres Svidník)
Je absolventom Strednej umeleckej školy v Prešove, odbor dizajn a umelecké tvarovanie dreva.
Vo svojej tvorbe využíva techniku maľby čierno-šedo-bieleho spektra a štýl pop-art. Veľkú časť jeho obrazov tvoria portréty svetových osobností rómskeho pôvodu, akými sú lekár a politik MUDr. Ján Ciuľa, herec Yyl Brynner, romista profesor z Texasu Ian Hanckock a ďalší. Od roku 2013 spolupracuje s časopisom Romano nevo ľil, pre ktorý do marca 2018 vytvoril 20 ilustrácií na titulné strany.
Zaujíma ho predovšetkým mimika ľudských tvárí, ich výpovedná hodnota a typická osobnostná črta. Podobizne známych osobností politického, kultúrneho a spoločenského života dotvára špecifickou situačne detailnou farebnosťou. Bol výtvarným animátorom detí v Kračúnovciach.
Výstavy
Neznáme farby osobností, Slovenské technické múzeum, Budimír 2018
Neznáme farby osobností, Slovenské technické múzeum, Prešov 2017
Neznáme farby osobností, Gemersko-malohontské múzeum, Rimavská Sobota 2017
Neznáme farby osobností, Krajské múzeum v Prešove 2016
Neznáme farby osobností, Festival remesiel, Kežmarok 2016
Múzeum kultúry Rómov na Slovensku – Neznáme farby osobností 2016
Výtvarník, rezbár, hudobník, cimbalista a opravár cimbalov
* 22. 2. 1921 – Šankovce (okres Revúca)
† 27. 3. 1996 – Rimavská Sobota
Základné údaje:
narodil sa v rodine maďarských Rómov
lásku k hudbe pretransformoval aj do svojich výtvarných diel (napr. Cinka Pannu)
jeho tvorba je súčasťou zbierok Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre a gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, Múzea rómskej kultúry v Brne
Literatúra/zdroje:
MANN, Arne, PhDr., CSc. a ZELINOVÁ, Hana, PhDr.: Galéria rómskych osobností. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku 2010 [rukopis].
Ondrej Gadžor (Andriš) bol insitný rezbár a sochár.
*9. 7. 1956 Krásna nad Hornádom – † 19. 10. 2013 Krásna nad Hornádom
Rezbárstvu sa začal venovať, keď mal 24 rokov, a to počas vojenskej základnej služby. Pracoval s kameňom, rohovinou, mušľami, najmä však s drevom. Jednou z jeho hlavných tém bola postava a motív ženy. Vypracoval si svojský sochársky rukopis, ovplyvnený školou akademického sochára Vojtecha Löfllera, v dielni ktorého pracoval jedenásť rokov.
Jeho prvou väčšou plastikou bola socha Jánošíka. Subtílny charakter drobnej tvorby prenáša i do monumentálnych diel, ktoré tvoril na plenéroch v Raslaviciach, v Dvore remesiel v Bratislave a v Myslave. Jeho tvorba sa vymyká z bežnej produkcie neškolených sochárov a konečný tvar je niekde medzi moderným sochárstvom a africkými ľudovými soškami.
Prvú samostatnú výstavu mal 5. novembra 1999 v Malokarpatskom múzeu v Pezinku. Nad výstavou prevzal záštitu vtedajší prezident Rudolf Schuster.
Pravidelne sa zúčastňoval sochárskych plenérov. Predstavil sa na viacerých samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí.
Svoje práce prezentoval aj v Košiciach na podujatí Dni remesiel. V roku 2002 prezentovalo jeho tvorbu združenie Jekhetane-Spolu, vydavateľ Romano nevo ľil a na výstave rómskeho výtvarného umenia na Slovensku v Národnom osvetovom centre v Bratislave – „MAĽUJEME PRE LÁSKU / ČITRANAS PERDAL O KAMIBEN / WE ARE PAINTING FOR LOVE“.
Jeho sochy sú u súkromných vlastníkov napríklad vo Vatikáne, ale aj v USA. Sú súčasťou zbierok múzeí na Slovensku či v Čechách (Východoslovenské múzeum v Košiciach, SNM-Múzeum kultúry Rómov na Slovensku v Martine, Múzeum Vojtecha Löfflera v Košiciach, Muzeum romské kultury v Brně, OZ Jekhetane-Spolu). Spolupracoval aj s Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).
Absolvent Strednej umeleckej školy v Prešove, v odbore umelecký rezbár. Jeho vzťah k výtvarnému umeniu sa rozvíjal na základnej škole v Jarovniciach, pod vedením učiteľa výtvarnej výchovy Jána Sajka. Práce detí z Jarovníc boli ocenené na mnohých výtvarných súťažiach po celom svete a Martin sa stal súčasťou mladých talentovaných Rómov, pochádzajúcich z Jarovníc.
Martin Kaleja s úctou opisuje svojho učiteľa ako človeka, ktorý mu vštepoval do života poznatok, že nie je hanbou byť Rómom, ale svojím životom byť príkladom, budovať svoju identitu a byť hrdým Rómom. Pán učiteľ Sajko ovplyvnil nielen jeho tvorbu, ale aj pohľad na rómstvo.
Martin Kaleja Januv okrem kresby uhlíkom, ceruzkou a inými výtvarnými technikami sa venuje drevorezbárstvu, v ktorom dominujú sakrálne témy a žánrové sociálne témy.
Martin Kaleja Januv v súčasnosti pracuje ako asistent učiteľa na Základnej škole v Jarovniciach. Umelecky tvorí a je príkladom pre mladých Rómov. Je ženatý, má tri deti.
Výstavy
Pri príležitosti propagovania rómskej kultúry, Viedeň 2006
Amatérsky výtvarník
15. 7. 1960, Detva
Žije v Detve.
K maľovaniu ho priviedol učiteľ základnej školy, ktorý objavil jeho talent a povzbudzoval ho a nabádal k štúdiu výtvarného umenia. Po smrti otca sa matka obávala, že štúdium syna na strednej umeleckej škole finančne nezvládne, a tak po skončení základnej školy začal Dušan pracovať v drevárskom priemysle, neskôr ako hotelový zamestnanec či ako lakovač áut.
K maľovaniu sa vrátil sám ako sedemnásťročný. Pomohol mu kamarát, ktorý sa na rozdiel od Dušana Oláha dostal na strednú umeleckú školu a zoznámil ho s výtvarníkmi, medzi ktorými bol Mikuláš Wolf, ktorý ho usmerňoval, ale najmä konzultoval s ním jeho výtvarné techniky a ich spôsoby spracovania do finálneho obrazu. Pri takýchto stretnutiach Dušan Oláh cítil, že mu výtvarná komunita rozumie. Históriu výtvarných umení a rôzne smery študoval ako samouk. D. Oláh rád maľuje olejom na plátno a akrylovými farbami, ktoré nanáša na mokrý podklad. Nie je mu ale cudzia ani práca s akvarelom. Vzhľadom na finančnú i materiálnu náročnosť dáva však prednosť kresbe perom na papieri, pričom výsledné línie obrazu skladá z drobných bodiek. Tak vzniká ilúzia použitia grafickej techniky. Čo sa týka námetov umeleckého spracovania, tvorba Dušana Oláha odráža autorovu melanchóliu zo straty tradičných rómskych hodnôt. Jeho tvorba je plná návratov do detstva, v zobrazovaní prírody s koníkmi, rómskych chatrčí, ktoré videl ako vysoké úzke budovy so strechou, na ktoré sa pozerá z vesmíru. Sám seba považuje za surrealistu a hovorí, že od mladosti čerpal námety z balád. Inšpirovali ho diela umelcov, akými boli Salvador Dalí, Imrich Weiner-Kráľ či Albín. Brunovský. Svoje fantazijné prvky umiestňuje do fiktívne otvorených dverí, čím dosahuje dynamizmus a veľký priestor celej kompozície. Väčšinou zobrazuje muža a ženu, idúcich akýmsi vybájeným krajom, po ceste života k predurčenému cieľu. Jeho obrazy vyžarujú poetické napätie a tichú baladickú náladu a najmä pocit, že v obrazoch je sám autor. Je členom Detvianskej umeleckej kolónie.
Je ženatý, má tri deti a štyroch vnukov.
Výstavy
Výber z tvorby, Sliač 2000
Kolektívna výstava, Podpolianske múzeum 2000