GORAL, MÁRIO

17- ročný mladý Róm, ktorý sa stal obeťou jednej z prvých rasovo motivovaných vrážd na Slovensku v dejinách ponovembrového Československa,ocenený In memoriam pamätnou medailou prezidenta SR pri príležitosti pamätného dňa obetí rasového násilia a holokaustu.
† 21. júla 1995

Mário Goral sa stal vo svojich 17 rokoch obeťou rasovo motivovanej vraždy 21. júla 1995, keď ho na ulici v Žiari nad Hronom prepadla skupina cca 30 neonacistov. Pri tomto prepadnutí ho ťažko zranili a nakoniec zapálili. Mário Goral utrpel popáleniny druhého a tretieho stupňa na 60 percentách tela, na následky zranení a popálenín 10 dní po útoku zomrel.

  • Slovenská vláda útok odsúdila až po jeho smrti, na pohrebe sa zúčastnil vtedajší minister kultúry Ivan Hudec a minister životného prostredia Jozef Zlocha. Ján Slota vtedy vyhlásil, že za útok môže “vysoká kriminalita Rómov” (TASR, 2.8.1995).
  • Hoci bolo v procese vyšetrovania zo 16 obvinených (9 z nich nemalo 18 rokov), odsúdené boli nakoniec len dve osoby.
  • Európske centrum pre práva Rómov (ERRC) so sídlom v Budapešti finančne podporovalo právnika dr. Bohumíra Bláhu, ktorý zastupoval poškodených a v januári 2005 rozhodol o finančnom odškodnení matky Mária Gorala Nadeždy Borošovej.

Základné údaje:

niektoré zdroje uvádzajú, že Mário Goral bol obeťou prvej rasovej vraždy na Slovensku po roku 1989

Ocenenia:

2000: pamätná medaila prezidenta SR – IN MEMORIAM  pri príležitosti pamätného dňa obetí rasového násilia a holokaustu (9. september)

Literatúra/zdroje:

  1. CAHN,  Claude a TREHAN, Nidhi: Čas skinheadov. Popieranie práv a vyčleňovanie Rómov na Slovensku.  [online].  European Roma Rights center/Európske centrum pre práva Rómov,  január 1997,  ISBN 963 04 7723-8,  69 s. [cit. 1. 1. 2012].  Dostupné na internete:<http://www.rasizmus.sk/wp-content/uploads/2010/02/cas-skinheadov.pdf>
  2. RPA: ERRC ocenilo odškodnění pro oběti rasově motivované vraždy na Slovensku. [online]. Košice, 8. 2. 2005, 11:30 (RPA) In: Romea.cz. [cit. 1. 1. 2012].
  3. TLAČOVÁ AGENTÚRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY: Rozsudok nad skupinou žiarskych skínov je právoplatný. [online]. 31. decembra 1997.  [cit. 1. 1. 2012].

HOLOKAUST ČIERNY BALOG

Čierny Balog -Jergovská dolina 1999

Tragické udalosti Rómov v Čiernom Balogu

Obec Čierny Balog sa nachádza na strednom Slovensku, v období po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 patrila medzi aktívne povstalecké obce. Tragické udalosti, ktoré sa tu odohrali po jeho potlačení v novembri roku 1944, postihli aj Rómov, a to nielen miestnych, ale aj takých, ktorí odtiaľto nepochádzali.

Začiatkom novembra 1944 prišli do obce nemeckí vojaci a priviedli so sebou asi 60 olašských Rómov. Títo pochádzali z Neresnice pri Zvolene a v okolitých lesoch sa ukrývali pred prenasledovaním. Zajatých Rómov väznili asi dva týždne v miestnej škole, kam im donášali stravu miestni Rómovia, dokonca sa pokúšali niektorých oslobodiť.

V utorok 14. novembra zajatých rómskych mužov vyviedli do časti Vydrovo, kde ich postrieľali. V ten istý deň odviedli ženy a deti cez časť Jergov do hornej časti Jergovskej doliny, kde ich nahnali do drevenej koliby, ktorú poliali benzínom a zapálili. Na druhý deň nemeckí vojaci prikázali miestnym rómskym mužom mŕtvych pochovávať, a to priamo na mieste, kde boli zavraždení. Vtedy zistili, že nie všetky ženy boli upálené, telá mladých dievčat nachádzali zastrelené a rozhodené po lese, po tom, čo boli znásilnené. Dosiaľ neobjasnenou je udalosť v susednej doline Štrbavô, kde v drevených chatách údajne upálili ďalších rómskych mužov.

Približne v tom istom čase ako poprava zajatých olašských Rómov sa v Čiernom Balogu – miestnej časti Pusté (Pustô) odohrala aj druhá dramatická udalosť. Do tamojšej rómskej osady viackrát prišli gardisti (príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy), Rómov obvinili z krádeží, čo bola zámienka, aby ich mohli biť. Raz večer však prišli nemeckí vojaci, ľudí pobudili a nahnali do jedného dreveného domu, ktorý bol v dolnej časti osady, zaistili dvere, aby nemohli utiecť. Benzínom začali polievať a zapaľovať domy na hornom konci. Zapálili aj dom, do ktorého predtým Rómov zavreli. Títo v ňom však v tej chvíli už neboli, neznámy človek im otvoril dvere, a tak ich zachránil pred uhorením. Vyslobodení Rómovia sa v tme rozbehli do okolitých domov Baločanov. Nerómski obyvatelia im poskytli úkryt v humnách, šopách, pivniciach. Cez deň boli poschovávaní v úkrytoch, von vychádzali iba v noci. Niektorí sa takto ukrývali až do príchodu frontu.
Možno tradične tolerantné spolužitie rómskeho a nerómskeho obyvateľstva v Čiernom Balogu bolo dôvodom, pre ktorý sa miestne zastupiteľstvo rozhodlo už v roku 1969 odhaliť pri osade Vydrovo zavraždeným Rómom pamätníček. Pravdepodobne ide o prvý pamätník na Slovensku, na ktorom je uvedené, že je venovaný rómskym obetiam. Z iniciatívy Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov odhalili v roku 1999 druhý pamätník zavraždeným Rómom nad osadou Jergov.

Literatúra:

  1. MANN Arne B.: Význam spomienkového rozprávania pre výskum rómskeho holocaustu. In: Romano džaniben, časopis romistických studií, 20, 2013, č. 2, s. 37-51.
  2. NEČAS, Ctibor: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno: Masarykova univerzita, 1994, 220 s.
  3. KOVÁČIK, Peter a Rudo: Obdobie od 1939 do roku 1945. In: Čierny Balog – monografia obce. (Ed. Peter Kováčik.) Čierny Balog: Forza 2003.
  4. PAŠIAK, Ján – ZEMKO, Ján: Účasť Čiernobaločanov v Slovenskom národnom povstaní. In: Zemko Ján a kol.: Čierny Balog, partizánska obec v minulosti a dnes. Martin: Osveta 1975.

HOLOKAUST DOLNÁ BZOVÁ

Podkriváň

Tragédia Rómov z Dolnej Bzovej

Po potlačení Slovenského národného povstania, keď bolo Slovensko obsadené nemeckou okupačnou armádou, došlo na viacerých miestach k masovým vraždám Rómov. Dôvodom pre represálie bolo aktívne pôsobenie Rómov medzi partizánmi, stačilo však aj podozrenie z takejto spolupráce. Jedna takáto udalosť postihla Rómov v oblasti Podpoľania, v osade Dolná Bzová, ktorá je súčasťou obce Podkriváň.

V sobotu 11. novembra 1944 prišla do osady jednotka nemeckých vojakov a zobrala všetkých rómskych mužov. Odviezli nielen miestnych Rómov, ale aj Rómov z Detvy, ktorí tam boli v tom čase na návšteve, spolu 11 mužov. Ženám sa podarilo nájsť zajatých mužov vo Zvolene ako pracovali pri Hrone, strážení nemeckými vojakmi. Pri opakovanej návšteve Zvolena už svojich mužov nenašli, povedali im, že ich odviezli na práce nevedno kam. Až po vojne sa dozvedeli, že boli zastrelení, nevedeli však kde, ani kde sú pochovaní.

Aký bol dôvod týchto tragických udalostí? Podľa rozšírenej verzie to bolo takto: nemeckí vojaci si v obci Korytárky chceli kúpiť tabak. Obchodník im povedal, že tabak nemá, lebo mu ho zobrali partizáni. Na otázku, kde sú tí partizáni označil Rómov v Dolnej Bzovej. Nasledovala spomínaná razia, pri ktorej okrem 11 Rómov odvliekli aj nerómskych mužov – spolu asi 20 osôb. Tým sa však utrpenie miestnych Rómov neskončilo: v januári 1945 sa nemeckí vojaci do Bzovej vrátili a rómsku osadu zapálili.

Pozostalí po zavraždených Rómoch sa až po 72 rokoch dozvedeli, že boli zastrelení na židovskom cintoríne vo Zvolene, kde boli po exhumácii opätovne pochovaní. Mená zavraždených Rómov z Dolnej Bzovej sú tam uvedené na pamätnej tabuli.

Pamätníčka udalostí: pani Elena Berkyová z Dolnej Bzovej

Literatúra:

NEČAS, Ctibor: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno: Masarykova univerzita, 1994, 220 s.
MANN, Arne B.: Tragické osudy Rómov v Podpoľaní počas druhej svetovej vojny. In: Zuza Kumanová, Arne B. Mann: Nové poznatky o holocauste Rómov na Slovensku. Bratislava: In Minorita 2015, s. 5-19.

Zdroje fotografií:
Pamätníčka udalostí – Elena Berkyová: aktuality.sk
Ilustračný obrázok – obec Podkriváň: Ladislav Luppa

Dolná Bzová Elena Berkyová

HOLOKAUST DÚBRAVY

Pamätník Dúbravy

Tragédia Rómov v obci Dúbravy

Na Podpoľaní, podobne ako na ostatnom Slovensku, boli v období vojnového slovenského štátu práva Rómov obmedzené: nesmeli cestovať vlakom, chodiť po verejných cestách, mali zakázaný vstup do pohostinstva, do kina, do obce smeli chodiť len vo vyhradených hodinách. Razie gardistov boli bežné aj v noci. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa mnohí z nich pridali k partizánom, medzi nimi aj Klincovci z obce Dúbravy. Jednou zo záškodníckych akcií bolo vyhodenie nemeckého nákladného vlaku medzi Detvou a Stožkom dňa 23. novembra 1944, ktorej sa zúčastnili aj štyria rómski partizáni z Dúbrav.

Zima v roku 1944 bola krutá, partizáni z času na čas zišli do dedín zohriať sa, doplniť zásoby jedla. V piatok – pravdepodobne 6. decembra – v neskorú večernú hodinu prišiel domov 21-ročný partizán Jozef Klinec-Bimbó, známy inak ako vynikajúci primáš. Niekto ho musel vidieť – Rómovia upodozrievali z udavačstva miestneho učiteľa, ktorý svoju gardistickú príslušnosť nijako nezakrýval. Na druhý deň ráno bola rómska osada obkľúčená vojakmi SS. Zobrali všetkých Klincovcov starších ako 14 rokov a odviedli ich do Detvy, tam ich držali v židovskej synagóge. Odtiaľ ich odviedli do Zvolena, kde ich väznili na tamojšom zámku. Čo sa stalo s nimi potom vtedy nikto nevedel.

Až po vojne prehovoril očitý svedok, ktorý z povaly svojho domu vo Zvolene dovidel na neďaleký židovský cintorín. Opakovane bol svedkom strašného divadla: na svitaní privádzali nemeckí vojaci na cintorín ľudí, ktorí museli najprv vykopať jamy. Potom ich postrieľali a zahrabali. Niektorých poznal aj osobne: poznal aj známych muzikantov z Dúbrav – Klincovcov.

Po prechode frontu, v marci a apríli 1945 bolo na židovskom cintoríne vo Zvolene úradne otvorených šesť masových hrobov, v ktorých objavili telá 128 obetí (z toho 86 mužov, 36 žien a 6 detí) zavraždených nemeckými vojakmi. Z exhumačných protokolov vyplýva, že príčinou úmrtia bola takmer vo všetkých prípadoch strelná rana do tyla. Tieto obete malo na svedomí Einsatzkomando 14 z oporného bodu Zvolen, ktoré vraždilo na uvedených miestach od novembra 1944 do februára 1945. Rómske ženy, podobne ako mnoho iných ľudí, chodili okolo vykopaných mŕtvol a hľadali si svojich mužov a synov, poznali ich podľa zubov, alebo nejakej časti oblečenia.

Na budove obecného úradu v Dúbravách je pamätná tabuľa s menami zavraždených rómskych mužov. Tu sa 5. júna 1991 uskutočnila pietna slávnosť pripomínajúca rómske obete počas druhej svetovej vojny, pravdepodobne prvá na Slovensku. Mená dúbravských Rómov sú uvedené aj na pamätnej tabuli na židovskom cintoríne vo Zvolene.

Literatúra:

NEČAS, Ctibor: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno: Masarykova univerzita, 1994, 220 s.
MANN, Arne B.: Tragické osudy Rómov v Podpoľaní počas druhej svetovej vojny. In: Zuza Kumanová, Arne B. Mann: Nové poznatky o holocauste Rómov na Slovensku. Bratislava: In Minorita 2015, s. 5-19.

HOLOKAUST RÓMOV (GENOCÍDA RÓMOV)

(tiež ako genocída Rómovporajmos (na Slovensku sa nepoužíva) – proces cieleného vyhladzovania Rómov počas II. svetovej vojny. (1941 – 1945), v rámci ktorého zahynulo 300 000 európskych Rómov.

Vznik:
Základom perzekúcií a následného vyvražďovania boli tzv. Norimberské rasové zákony. (2 ústavné zákony o ríšskom občianstve a o „ochrane nemeckej cti a krvi“ prijaté  15. septembra 1935 v Norimbergu), ktoré neskôr na celom území okupovanom nacistickým Nemeckom. Na ne nadväzujúce vyhlášky klasifikovali Cigánov (podobne ako Židov, černochov, telesne a mentálne postihnutých ) ako „element zabraňujúci čistote rasy“. Počiatočné odopieranie občianskych práv vyústilo v nacistickom Nemecku k perzekúciám a k hromadnému vyvražďovaniu Rómov.

V roku 1936 bol v Nemecku zriadený Výskumný ústav pre rasovú hygienu a populačnú biológiu pri Ríšskom úrade zdravia. Jeho riaditeľom bol psychiater Dr. Robert Ritter, ktorého teória o spôsobe zisťovania prítomnosti „cigánskej krvi“, uvádzala, že pre Rómov je vrodená asociálnosť a zločinnosť a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný. Podľa nej jediným „riešením“ je Sonderbehandlung (zvláštne zaobchádzanie), čím sa v nacistickom Nemecku rozumelo hromadné vyvražďovanie.

Perzekúcie (prenasledovanie na základe príslušnosti k rómskej rase):
Na základe „Súpisu všetkých cigánov, cigánskych miešancov a osôb žijúcich cigánskym spôsobom v Ríši“ boli všetci evidovaní povinní podrobiť sa rasovo-biologickému vyšetreniu (odbery krvi, skúmanie očí a vlasov, antropometrické merania). Vyšetrené osoby boli  rozdelené do piatich skupín podľa podielu cigánskej a nemeckej krvi, pričom sa predpokladala ich postupná fyzická likvidácia.

Transporty Rómov
Prvé transporty Rómov z nacistického Nemecka, predovšetkým na poľské územie, nariadil 17. apríla 1940 ríšsky vodca SS Heinrich Himmler.

Zberné tábory
Na území nacistickej Tretej ríše boli zriadené zberné tábory pre asociálov, kam boli internovaní aj rómski muži. Takéto tábory boli aj v Čechách – v Letoch u Písku a na Morave – v Hodoníne u Kunštátu. V roku 1942 boli premenené na Cigánske tábory, kde boli okrem mužov internované aj rómske ženy a deti.  Odtiaľto potom odchádzali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov, najmä do Osvienčimu.

Vyhladzovacie tábory
16. decembra 1942 vydal Himmler rozkaz – tzv. Osvienčimský výnos (Auschwitz Erlass), ktorým nariadil deportáciu „Cigánov a cigánskych miešancov“ z Ríše a pripojených území do koncentračných táborov. Najväčším koncentračným táborom bol špeciálny Cigánsky koncentračný tábor v Osvienčime II. – Brzezinke (Auschwitz II. – Birkenau), do ktorého bolo vyvezených 5 600 Rómov.

Pamiatku týchto obetí si európski Rómovia uctievajú každoročne 2. augusta – ako Pamätný deň rómskeho holokaustu.

MEMORANDUM RÓMSKEHO NÁRODA (3. 8. 1991)

Text verejného vyhlásenia, ktoré v mene Rómov pripravil Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti a 3. augusta 1991 memorandum verejnosti predniesla vtedajšia poslankyňa Slovenskej národnej rady – Anna Koptová na 1. festivale rómskej kultúry na Slovensku v Prešove

Linka na verejne dostupný dokument:

HIVEŠOVÁ-ŠILANOVÁ, Daniela: Kultúrne aktivity Rómov. [online]. In: [cit. 1. 1. 2012]. s. 145 -170. Dostupné na internete:<http://www.romathan.sk/sk/files/2011-08-18-120004-kulturne_aktivity_romov.pdf>

NAJSTARŠIE PÍSOMNÉ ZÁZNAMY O RÓMOCH

V písomných záznamoch sa Rómovia v Európe je z roku 1068 (“Život svätého Georga Antonita”), najstarší písomný záznam prítomnosti Rómov na území súčasného Slovenska je z druhej polovice 14.storočia (1377 a 1381) sa spomínali aj v Zemplínskej župe.

Základné údaje: 

  • 1068 -“Život svätého Georga Antonita”) – autorom je Malý Georg, žiak Georga Antonita v kláštore Iberon na hore Athos (Chalkidiki, Grécko), kde ppisuje príhodu na dvore byzantského cisára Konštantína Monomacha, ktorý v roku 1050 povolal do svojho sídla – Konstantinopolu (dnešného Istanbulu) skupinu “čarodejníkov”, aby čarami a kúzlami zničili dravé šelmy v jeho poľovných revíroch. Pisateľ ich označil termínom Adsincani.

Literatúra/zdroje: 

  1. Dejiny Rómov. In: Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity [online]. In: [cit. 21. 1. 2011].

OSVIETENECKÉ REFORMY MÁRIE TERÉZIE

Obdobie osvietenstva je výrazným medzníkom vo vnímaní začlenenia Rómov v Európe. Prenasledovanie Rómov v západnej Európe spôsobilo, že v priebehu stáročí sa ich počet vo východných častiach Európy znásobil. V 17.storčí  sa aj uhorské stolice a mestá snažili brániť príchodu ďalších Rómov rôznymi nariadeniami a opatreniami, avšak radikálne riešenie nastalo až v  období osvietenstva, kedy sa Mária Terízia a Jozef II. pokúsili o trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva na území Rakúsko – Uhorska. Aj keď sa mnohé z ich predstáv nedali uskutočniť, obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu detí). Podľa týchto nariadení Rómov po prvý raz v dejinách nevyháňali, ale počítali s nimi ako s obyvateľmi svojej krajiny.

Nariadenia Márie Terézie a Jozefa II. boli zamerané na asimiláciu Rómov (asimilácia – splynutie s ostatným obyvateľstvom). Podľa nariadení z rokov 1761 a 1773 sa z nich mali stať roľníci: mala im byť pridelená pôda, mali prijať kresťanské meno, nemali byť viac nazývaní Cigánmi, ale “novosedliakmi” (Neubauer, Új-Magyar). Pod trestom palicovania nesmeli používať vlastný odev, vlastný jazyk, nemali medzi sebou uzatvárať sobáše, deti z takýchto manželstiev im mali byť odnímané a dávané na výchovu k sedliakom. Jozef II. kládol vo svojich nariadeniach (z roku 1782) dôraz na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a na zlepšenie hygienických podmienok. Jedným z opatrení boli i súpisy obyvateľstva: Dozvedáme sa z nich, že v druhej polovici 18. storočia Rómovia žili na celom území dnešného Slovenska. Prevládal u nich usadlý spôsob života, živili sa najmä kováčstvom, muzikanstvom a príležitostnou poľnohospodárskou prácou. V súpisoch niektorých žúp sa spomínajú aj rómske priezviská; je zaujímavé, že mnohé z nich sú v tých istých oblastiach rozšírené dodnes

Nariadenia oboch panovníkov sa stali vzorom pre riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu aj v ďalších európskych krajinách.

Napriek snahám osvietenských panovníkov v praxi niekedy pretrvávali praktiky predchádzajúcich “riešení”. Takým bol aj tzv. Hontiansky proces v roku 1782, kedy bolo krutým spôsobom popravených štyridsať Rómov, obvinených z vrážd a ľudožrútstva. Dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna nechýbala, a že priznania k vraždám a ľudožrútstvu boli na obvinených Rómoch vynútené mučením.

Literatúra/zdroje:

Kumanová, Z. – Mann, A.B. – Petrásová, A. – Simčáková-Tóthová, M. 2006. Rómovia. In: Multi-kulti na školách: Metodická príručka pre multikultúrnu výchovu. [online]. Nadácia Milana Šimecku, 2006. s. 69-111 [cit. 28. 4. 2013] Dostupné na internete:  <https://docs.google.com/viewer?url=http://www.nadaciamilanasimecku.sk/fileadmin/user_upload/dokumenty/priru__ka_3kapitolaA4.pdf >.

Kušnieriková, N. 2002. Prístupy k vzdelávaniu Rómov v minulosti. In: Čačipel pal o roma. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO  679 – 693 s.

ZÁKAZ KOČOVANIA RÓMOV

Zákon vydaný v roku 1958 o „trvalom usídlení kočujúcich a polokočujúcich osôb” na základe ktorého za zamedzi dovtedajší spôsob života (kočovanie) cca 5-10 % Rómov – kočujúcim – olašským Rómom.

Zákon č. 74/1958 Zb. O trvalom usídlení kočujúcich osôb a vykonanie súpisu kočujúcich a polokočujúcich osôb v dňoch 3.6. februára 1959. Na základe tohto zákona boli kočovníkom odobraté kone a kolesá od vozov a začala sa násilná asimilácia Rómov, ktorá sa čiastočne prerušila v období roku 1968 (Vznik Zväzu Cigánov-Rómov na Slovensku) a pokračovala po nastolení tzv. normalizačného procesu v roky 1972.

Literatúra a zdroje:

  1. Dostupné na internete:NS RČS 1954-1960, 27. schůze, část 23/27 (17. 10. 1958).

 

ZVÄZ CIGÁNOV – RÓMOV NA SLOVENSKU

Organizácia Rómov na Slovensku, ktorá pôsobila v období rokov 1969-1973 a  v roku 1973 bola zakázaná Ústredným výborom Komunistickej strany Československa.

Základné informácie:

  • 1968: Stanovy Zväzu Cigánov– Rómov schválilo Ministerstvo vnitra ČSR 19. novembra 1968 a povolilo jeho pôsobnosť na Slovensku.
  • 1971: jazyková komisia pri Zväze  kodifikovala rómsky jazyk
  • 1973: formálny dôvod zrušenia – Rómov nemožno ich uznať za národnostnú menšinu, pretože nemajú svoje územie.

Literatúra a zdroje:

  1. JUROVÁ, Anna: Niekoľko poznámok historika k téme kodifikácia rómčiny. Publikované: Štvrtok, 25.09. 2008 – 09:03:22. Čislo: 856-859, 18. ročník, 2.6 – 28.6.2008