Podľa článku 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je verejný ochranca práv „nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom.“ Medzi základné práva a slobody, tak ako ich upravuje druhá hlava Ústavy SR v článkoch 33-34, patria aj práva národnostných menšín a skupín.
V Slovenskej republike bol úrad ombudsmana zriadený v roku 2001, v marci 2002 Národná rada SR zvolila prvého verejného ochrancu práv Pavla Kandráča. V agende verejného ochrancu práv sa téma práv národnostných menšín prejavila v podobe rokovania o spolupráci so sekretariátom splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity (2002) alebo stretnutia so zástupkyňami mimovládnych organizácií, ktoré vypracovali správu o nezákonnej sterilizácii rómskych žien a o diskriminácii rómskych žien v nemocničných zariadeniach (2002). Po dvoch volebných obdobiach zvolili poslanci a poslankyne v roku 2012 do funkcie Janu Dubovcovú.
V roku 2012 riešil úrad podnet na porušovanie práva občanov patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám používať ich jazyk v úradnom styku. V rámci série diskusií ombudsmanky určených pre širokú verejnosť, študentov či študentky rezonovali aj témy ako vzdelávanie Rómov, práva národnostných menšín a etnických skupín a rómsky jazyk. „Uplatňovanie a vykonávanie práva na vzdelávanie rómskej a rusínskej národnostnej menšiny, so zameraním na prístup k vzdelávaniu a zaraďovaniu detí do predškolskej prípravy a do školského vzdelávania a na vzdelávanie v materinskom jazyku rusínskej národnostnej menšiny“ figuruje medzi prioritnými témami verejnej ochrankyne práv na rok 2013.
Zdroj/literatúra: