Romano kher – Rómsky dom o.z.
Dokument, ktorý 29. júna 2008 v v historickej budove Národnej rady SR v Bratislave za účasti predstaviteľov vlády SR a zástupcov kancelárie prezidenta SR, slávnostne podpísali predstavitelia rómskych komunít a rómskej inteligencii na slávnostnom akte štandardizácie rómskeho jazyka.
Dobová podoba dokumentu:
Nejde o autentický rómsky folklórny prejav, ale že je to žáner, ktorý sa dostal do rómskeho folklórneho repertoáru pod vplyvom majoritnej spoločnosti, naviac pravdepodobne súvisí i s rozvojom masmediálnych prostriedkov. Pri analýze pôvodu repertoáru sú evidentné viaceré vrstvy vtipov. Jednou z najpočetnejších sú vtipy prevzaté kontaktnou komunikáciou s majoritnej spoločnosti, čo nakoniec vyplýva aj donedávna z relatívne intenzívnej komunikácie jednotlivcov oboch komunít (napríklad v pracovnom procese).
Inou vrstvou sú vtipy, ktoré sa udomácnili v rómskom prostredí prostredníctvom humoristických alebo iných časopisov, novín, rozhlasových alebo televíznych relácií. Tretiu vrstvu tvoria vtipy, ktoré vznikli ako ponášky na špecificky rómske sociálne situácie, alebo sú to vyložene jazykové prešmyčky, skomoleniny a pod. s komickým významom, ktoré v inom jazyku strácajú význam a zmysel. Po obsahovej stránke medzi najobľúbenejšie námety patria vtipy o policajtoch, o farároch, o Cigánoch. Na rozdiel od majority, v rómskom prostredí sú málo frekventované vtipy s politickým zafarbením.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 88.
Profesor Ian Francis Hancock je lingvista, kulturológ a pedagóg.
* 29. 8. 1942 Londýn, UK
Hancock je jednou z najvýraznejších rómskych osobností. Pôvodom britský Róm je riaditeľom rómskeho dokumentačného centra na Texaskej univerzite v Austine a držiteľom viacerých ocenení za svoju angažovanosť v boji za ľudské práva. Je členom Svetového rómskeho parlamentu. Rómsky národ reprezentoval v OSN a zastupujúc Medzinárodnú rómsku úniu, bol aj konzultantom pre UNICEF. V roku 1998 bol menovaný prezidentom Clintonom za člena Americkej pamätnej rady pre holokaust (US Holocaust Memorial Council).
V roku 2009 získal na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre čestný titul Doctor honoris causa za mimoriadne významný prínos v oblasti rómskej lingvistiky a štandardizácie rómskeho jazyka a za významnú publikačnú tvorbu v oblasti rómskej histórie, osobitne holokaustu. Vydal množstvo publikácií venovaných Rómom, ktoré boli preložené do viacerých jazykov, naznámejšia je publikácia My rómsky národ, Ame sam e Rromane džene.
Hádanky patria ku krátkym folklórnym žánrom. Ich kultúrny význam sa dá porovnať s prísloviami a porekadlami. S parémiami však hádanku skôr spája forma ako obsah. Hádanka má bližšie k ľudovej próze anekdotického typu. Termín hatka je veľmi starý, jeho pôvod môžeme hľadať v indoeurópskych jazykoch ( v sanskrte gáthá znamená pieseň). V súčasnosti sa uprednostňuje novší termín garuďipen, odvodené od substantíva garudo – ukrytý.
Hádanky – priame otázky. Príklad: So hin phareder? Jekh kilos phuvale abo jekh kilos pora? Čo je ťažšie? Kilo zemiakov alebo kilo peria?
Osobitú skupinu tvoria jazykové hry začínajúce otázkou „Sar pes phenel? – Ako sa povie?
Hádanky tohto typu sú frekventované, obvykle sú súčasťou každej spoločenskej udalosti v rómskej komunite. Pri takýchto udalostiach sa Rómovia navzájom skúšajú so znalostí materinského jazyka, zvlášť je spoločensky vysoko cenený ten, ktorý ovláda arhaické rómske výrazy (phurikane lava), ale i neologizmy alebo výrazy z iných nárečových skupín a regiónov.
Literatúra/zdroje:
Správne: kodifikácia pravidiel pravopisu – je prijatie záväzných písomných noriem (pravidiel pravopisu) rómskeho jazyka. Prvá kodifikácia v roku 1971 vychádzala z pravopisných zvyklostí a princípov slovenčiny, má však odlišné pravidlá.
Ešte v minulom storočí bola rómčina prevažne hovorovým jazykom (i keď existovali texty i v rómskom jazyku), písaný jazyk nemal stanovené pravidlá.
V roku 1971 jazyková komisia pri Zväze Cigánov-Rómov na Slovensku (1969-1973) prijala kodifikáciu pravidiel pravopisu – záväznú písomnú normu slovenského dialektu rómčiny, ktorá vychádzala z pravopisných zvyklostí a princípov slovenčiny, ktoré majú však odlišné pravidlá.
Po roku 1989, a neskôr po roku 1991, keď Vláda SR vo svojom uznesení č. 153/1991 deklarovala uznanie Rómov za národnostnú menšinu, prijala nimi požadované označenie Rómovia a garantovala im všestranný kultúrny a etnický rozvoj, nastal aj rozmach rómskej literatúry v slovenskom i rómskom jazyku, ktorý však nemal uzákonené pravidlá.
S cieľom štandardizovať rómsky jazyk bola koncom roka 1999 na podnet Úradu splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity zriadená Koordinačná rada pre rómsky jazyk a literatúru pri Katedre rómskej kultúry UKF Nitra, ktorá postupne za účasti ďalších expertov pripravila rekodifikáciu rómskeho jazyka na základe východoslovenskej rómčiny, ktorá bola ďalším krokom k štandardizácii rómskeho jazyka.
Literatúra/zdroje:
Neoddeliteľnou súčasťou ústnej slovesnej tvorby Rómov sú jazykové útvary ako kliatby, obradné príhovory, poetické blahopriania, zdravice, magické formulky, svojrázne vyhrážky, zdvorilostné frázy, metafory a prirovnania. Sú to ustálené frázy existujúce vo forme skupinových, či lokálnych variant. Majú štandardnú formu, obsah a špecifickú funkciu. Stoja zvyčajne pomimo uznávaných folklórnych druhov, folkloristika im doteraz nevenovala systematickejšiu pozornosť. Väčšina bádateľov ich považuje skôr za špecifický jazykový či vyjadrovací fenomén.
Aj keď väčšinou majú malý rozmer, uplatňujú sa v určitých konvenčných situáciách, kde bežnej hovorovej reči prepožičiavajú ráz obradovosti, pričom nie je zanedbateľný ani ich magický a estetický aspekt. Patria medzi tie folklórne prejavy, ktoré sú dodnes živé, ich hojné používanie je podmienené prežívaním tradičného spôsobu života a náboženských predstáv v rómskych komunitách.
Šľakos tut techudel! – Nech ťa šľak trafí! /Hoj te kašľos, merehas, tri daj te merel! – Žeby si sa zadusil, skapal, nech tvoja matka zomrie! Hoj, te mengľisaľos! Že by si odpadol! /Poražinel tut pre džombra, žoltačka te chudes pro tiro jiloro, rakovina te chudes pro bukoro! – Že by ťa porazilo na tvoj žalúdok, žltačka schvátila tvoje srdce, aby ti rakovina zožrala pľúca…
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 87 – 88.
Hübschmannová, M.: Způsob života a kultura; Slovesnost a literatura v romské kultuře. In: Černobílý život. Praha: Gallery, 2000
1. november – pamätný deň, ktorým Rómovia vzdávajú hold rómskemu jazyku, zdôrazňujú jeho dôležitosť pri posilňovaní etnickej identity Rómov a upozorňujú na požiadavku, aby rómsky jazyk bol oficiálne uznaný ako jeden z európskych jazykov.
Vyhlásenie Medzinárodného dňa rómskeho jazyka (World Day of Celebration of Romani Language, Svjetski dan romskog jezika,Maskarthemengo Dyves Romane Chibjako, International Day of Romani
Language) bolo jedným z bodov Deklarácie, ktorú podpísali účastníci medzinárodnej konferencie lingvistov, pedagógov, žurnalistov a lídrov rómskych organizácií z 15 štátov Európy, ktorá sa uskutočnila v Záhrebe 3.- 5. novembra 2009. Iniciátorom Deklarácie bol organizátor – združenie KALI SARA a jej predseda Veljko Kajtazi, autor prvého rómsko-chorvátskeho a chorvátsko-rómskeho slovníka.
Zo Slovenska deklaráciu podpísala Anna Koptová.
(pozri tiež štandardizácia rómskeho jazyka, kodifikácia rómskeho jazyka)
Literatúra/zdroje:
Prozaické útvary tradičnej slovesnej tvorby (sing. paramisi). Považovaná za najznámejšiu formu ľudového rozprávania, prostredníctvom ktorej sa poslucháčovi symbolickým jazykom odovzdávali odkazy predkov, sprostredkúvali sa morálne hodnoty, spoločenstvom uznávané vzorce správania, estetické normy, hodnotové hierarchie – povedané zjednodušene vnútroskupinové spoločenské normatívne regulátory zabezpečujúce existenciu spoločenstva, jeho fungovanie, historickú kontinuitu a sociálnu integritu.
– bare paramisa – dlhé rozprávky – dlhé rozprávky alebo rozprávky sujetovo priradené do skupiny vitejzika paramisa sa rozprávajú dodnes
– charne paramisa – krátke rozprávky. Často bývali zakomponované do dlhých rozprávaní, ak nadväzovali na dej rozprávaného príbehu
– vitejzika paramisa – hrdinské, bohatierske rozprávky
– džungale paramisa – oplzlé rozprávky dekameronovského typu. Publikum na formálnych posedeniach tvorili len dospelí. Dekameronské rozprávky sa rozprávali pri rôznych situáciách, často bývali súčasťou intímnych chvíľ rómskych manželov. Známa je však aj ich verejná prezentácia pri veľkých stretnutiach, napríklad pri strážení mŕtveho.
– pherasuňi paramisi – humorky, pal o goďaver Rom – o múdrom Rómovi, pal o dilino Rom – o hlúpom Rómovi.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.
Hübschmannová, M.: Způsob života a kultura; Slovesnost a literatura v romské kultuře. In: Černobílý život. Praha: Gallery, 200
Rozprávačské posedenia sa riadili vlastnými vnútornými pravidlami. Ako hlavný aktér účinkoval obvykle len jeden rozprávkár. Takéto pomenovanie však môže byť chápané aj vo význame vznešený. Status rozprávkára bol v rómskom spoločenstve veľmi vysoký. Rozprávačské umenie vyžadovalo dobrú pamäť, zmysel pre kompozíciu a fabulovanie, improvizačnú pohotovosť, schopnosť živo vykresľovať postavy, situácie, prostredie, ovládanie dramatickej gradácie deja so schopnosťou intonovať, meniť polohu a dynamiku hlasu, meniť výraz, používať prostriedky mimoverbálnej komunikácie. Oficiálnymi rozprávačmi boli muži. Funkciu rozprávačky plnili ženy len doma vo vzťahu k deťom. V skrátených podobách doma deťom prerozprávali odpočúvané a „precenzurované“ príbehy.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.
Hübschmannová, M.: Geneze romské hudby. In: Amaro gendalos – Naše zrcadlo, 6, 1-8. Praha 2002
Ku krátkym prozaickým žánrom z hľadiska formálneho zaraďujeme „pherasa“ – krátke slovné prekáračky a slovné chytáky typu: Phen prachos – Tiro dad Vlachos (Povedz prach – Tvoj otec je olašský Róm). Otázka a odpoveď sa vždy rýmuje. Podmienky na slovné prekáranie nemusia byť formálne, stačí akékoľvek stretnutie dvoch ľudí, pričom sa jeden snaží nachytať a zosmiešniť toho druhého. Prekáračky sú skôr doménou mužov, skracovali si nimi napríklad pri „týždňovkách“ dlhé večery na ubytovniach. Často tematicky skĺzajú do vulgárnej roviny (džungale pherasa).
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Úvodní slovo k článkům o romské hudbě. In: Romano džaniben, IV., 3-4. Praha 1997