Prozaické útvary tradičnej slovesnej tvorby (sing. paramisi). Považovaná za najznámejšiu formu ľudového rozprávania, prostredníctvom ktorej sa poslucháčovi symbolickým jazykom odovzdávali odkazy predkov, sprostredkúvali sa morálne hodnoty, spoločenstvom uznávané vzorce správania, estetické normy, hodnotové hierarchie – povedané zjednodušene vnútroskupinové spoločenské normatívne regulátory zabezpečujúce existenciu spoločenstva, jeho fungovanie, historickú kontinuitu a sociálnu integritu.
– bare paramisa – dlhé rozprávky – dlhé rozprávky alebo rozprávky sujetovo priradené do skupiny vitejzika paramisa sa rozprávajú dodnes
– charne paramisa – krátke rozprávky. Často bývali zakomponované do dlhých rozprávaní, ak nadväzovali na dej rozprávaného príbehu
– vitejzika paramisa – hrdinské, bohatierske rozprávky
– džungale paramisa – oplzlé rozprávky dekameronovského typu. Publikum na formálnych posedeniach tvorili len dospelí. Dekameronské rozprávky sa rozprávali pri rôznych situáciách, často bývali súčasťou intímnych chvíľ rómskych manželov. Známa je však aj ich verejná prezentácia pri veľkých stretnutiach, napríklad pri strážení mŕtveho.
– pherasuňi paramisi – humorky, pal o goďaver Rom – o múdrom Rómovi, pal o dilino Rom – o hlúpom Rómovi.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.
Hübschmannová, M.: Způsob života a kultura; Slovesnost a literatura v romské kultuře. In: Černobílý život. Praha: Gallery, 200
Rozprávačské posedenia sa riadili vlastnými vnútornými pravidlami. Ako hlavný aktér účinkoval obvykle len jeden rozprávkár. Takéto pomenovanie však môže byť chápané aj vo význame vznešený. Status rozprávkára bol v rómskom spoločenstve veľmi vysoký. Rozprávačské umenie vyžadovalo dobrú pamäť, zmysel pre kompozíciu a fabulovanie, improvizačnú pohotovosť, schopnosť živo vykresľovať postavy, situácie, prostredie, ovládanie dramatickej gradácie deja so schopnosťou intonovať, meniť polohu a dynamiku hlasu, meniť výraz, používať prostriedky mimoverbálnej komunikácie. Oficiálnymi rozprávačmi boli muži. Funkciu rozprávačky plnili ženy len doma vo vzťahu k deťom. V skrátených podobách doma deťom prerozprávali odpočúvané a „precenzurované“ príbehy.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.
Hübschmannová, M.: Geneze romské hudby. In: Amaro gendalos – Naše zrcadlo, 6, 1-8. Praha 2002
Ku krátkym prozaickým žánrom z hľadiska formálneho zaraďujeme „pherasa“ – krátke slovné prekáračky a slovné chytáky typu: Phen prachos – Tiro dad Vlachos (Povedz prach – Tvoj otec je olašský Róm). Otázka a odpoveď sa vždy rýmuje. Podmienky na slovné prekáranie nemusia byť formálne, stačí akékoľvek stretnutie dvoch ľudí, pričom sa jeden snaží nachytať a zosmiešniť toho druhého. Prekáračky sú skôr doménou mužov, skracovali si nimi napríklad pri „týždňovkách“ dlhé večery na ubytovniach. Často tematicky skĺzajú do vulgárnej roviny (džungale pherasa).
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Úvodní slovo k článkům o romské hudbě. In: Romano džaniben, IV., 3-4. Praha 1997
