PARAMISA (ROZPRÁVKY)

Prozaické útvary tradičnej slovesnej tvorby (sing. paramisi). Považovaná za najznámejšiu formu ľudového rozprávania, prostredníctvom ktorej sa poslucháčovi symbolickým jazykom odovzdávali odkazy predkov, sprostredkúvali sa morálne hodnoty, spoločenstvom uznávané vzorce správania, estetické normy, hodnotové hierarchie –  povedané zjednodušene vnútroskupinové spoločenské normatívne regulátory zabezpečujúce existenciu spoločenstva, jeho fungovanie, historickú kontinuitu a sociálnu integritu.

–          bare paramisa – dlhé rozprávky – dlhé rozprávky alebo rozprávky sujetovo priradené do skupiny vitejzika paramisa  sa rozprávajú dodnes

–          charne  paramisa – krátke rozprávky. Často  bývali zakomponované do dlhých rozprávaní, ak nadväzovali na dej rozprávaného príbehu

–          vitejzika paramisa – hrdinské, bohatierske rozprávky

–          džungale paramisa – oplzlé rozprávky dekameronovského typu. Publikum  na formálnych posedeniach tvorili len dospelí. Dekameronské rozprávky sa rozprávali pri rôznych situáciách, často bývali súčasťou intímnych chvíľ rómskych manželov. Známa je však aj ich  verejná prezentácia pri veľkých stretnutiach, napríklad pri strážení mŕtveho.

–          pherasuňi paramisi – humorky, pal o goďaver Rom – o múdrom Rómovi, pal o dilino Rom – o hlúpom Rómovi.

Literatúra/zdroje:

Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.

Hübschmannová, M.: Způsob života a kultura; Slovesnost a literatura v romské kultuře. In: Černobílý život. Praha: Gallery, 200

PARAMISARIS (ROZPRÁVKÁR)

Rozprávačské posedenia sa riadili vlastnými vnútornými  pravidlami. Ako hlavný aktér účinkoval  obvykle len jeden rozprávkár. Takéto pomenovanie však môže byť chápané aj vo význame vznešený.  Status rozprávkára bol v rómskom spoločenstve veľmi vysoký. Rozprávačské umenie vyžadovalo dobrú pamäť, zmysel pre kompozíciu a fabulovanie, improvizačnú pohotovosť, schopnosť živo vykresľovať  postavy, situácie, prostredie, ovládanie dramatickej gradácie deja so schopnosťou intonovať, meniť  polohu a dynamiku hlasu, meniť výraz, používať prostriedky mimoverbálnej komunikácie. Oficiálnymi rozprávačmi boli muži. Funkciu rozprávačky plnili ženy  len doma vo vzťahu k deťom. V skrátených podobách  doma deťom prerozprávali odpočúvané a „precenzurované“ príbehy.

Literatúra/zdroje:

Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.

Hübschmannová, M.: Geneze romské hudby. In: Amaro gendalos – Naše zrcadlo, 6, 1-8. Praha 2002