Tag: Tradičné remeslá

Výroba klincov vyžadovala najmenej náročnú technológiu spracovania železa. Špecifikom rómskeho spôsobu výroby klinca bola skutočnosť, že sa vyrábal z odpadových materiálov železa a starých nepotrebných kovových súčastí z domácností (podkovy, ráfy).

Koncom devätnásteho storočia boli rómski výrobcovia klincov  najpočetnejšie zastúpení na Spiši, uplatnili sa najmä v oblastiach, kde prevládal šindeľ, ako materiál na pokrytie strechy. Výrobu klincov vykonávali najmä kováči pracujúci na zemi. Okrem nákovy, kladiva, sekáča a klieští na túto prácu potrebovali i klincovnicu. Je to pás železa s prebitou dierou na vykovanie hlavy klinca. Vyspelejší kováči vyrábali klince na veľkých nákovách v zápustkoch. Výroba tohto klinca spočívala v troch krokoch: na železnom prúte vykuli hrot, nasekali a odlomili potrebnú dĺžku a v klincovnici rozkovali hlavu klinca. Na jedno zohriatie materiálu ukuli rómski kováči dva až tri klince. Medzi ďalšie významné výrobky rómskych kováčov patrili podkovy, aj napriek tomu, že väčšina rómskych kováčov neboli podkúvači. Väčšina výrobkov rómskeho kováčstva v minulosti slúžila na praktické použitie v oblasti poľnohospodárstva a chovu hospodárskych zvierat. Až v neskoršom období sa rozvinulo umelecké kováčstvo.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Tvoril kvalitatívne odlišnú formu vykonávania kováčskeho remesla u Rómov. Jednalo sa o najímanie si rómskych kováčov obcou. Takýto kováč uzatvoril dohodu s gazdovským spoločenstvom obce a nasťahoval si svoju dielnu do obecnej kováčskej dielne, ktorá mala aj obytnú časť spolu so svojou rodinou.
Rozložil si svoje náradie a počas doby, kedy bola uzatvorená medzi obcou a kováčom dohoda pracoval rómsky kováč podľa požiadaviek sedliakov. Niektoré práce robil podľa zmluvy bezplatne, iné si dával zaplatiť. Bezplatne sa spravidla vykonávali jednoduché práce, ako napr. zváranie reťazí. Od obce dostal takýto kováč okrem ubytovania a malej záhradky na pestovanie zemiakov, kukurice a zeleniny aj naturálie: od každého sedliaka do roka jeden chlieb, za každý pár koní jednu mericu zrna a uhlie. Keď dostal z inej obce výhodnejšiu ponuku zmluvu neobnovil, uzatvoril novú zmluvu a spolu s rodinou sa presťahoval. Tento spôsob najímania kováčov bol známy i v Maďarsku a Burgenlande, kde sa s deputátnych kováčov stali trvalí dedinskí kováči.  Treba však povedať, že tento druh najímania kováčov bol na našom území pomerne zriedkavý vzhľadom k tomu, že od obecných kováčov sa očakávala i zručnosť podkúvania koní a väčšina rómskych kováčov nemala vykonané podkúvačské skúšky.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Nazývaná vyhňa, bola miestom, kde kováč najčastejšie vykonával svoje remeslo.

V prípade rómskeho kováčstva rozlišujeme viaceré spôsoby práce v dielni a mimo nej. Najčastejšie prichádzal zákazník priamo ku kováčovi, ktorý mal svoju dielňu v osade a v dohodnutom čase si potom prišiel pre hotový výrobok, za ktorý najčastejšie platil naturáliami. Rómsky kováč odchádzal často zo svojim mobilným kováčskym zariadením i k zákazníkovi, kde si zriadil dočasnú dielňu a pracoval v nej i niekoľko dní. Mobilný inventár vlastnili i kováči, ktorí sa usadili na nijaký čas na koniec dediny, na zemi si rozložili vyhňu, kde pracovali. Takýmto spôsobom veľmi často pracovali olašskí Rómovia. Práca kováča sa sústredila do dielne, ktorá sa nazývala vigňa. Jednalo sa väčšinou o samostatný priestor, ktorý bol pristavený k stene obydlia. Výnimočne sa vyskytovali dielne, ktoré boli samostatnými budovami. Zhotovovali sa najmä z dreva – zrubovou konštrukciou alebo z nepálených tehál. Podlaha bola väčšinou hlinená a strechu nemali. Dym vychádzal voľne cez jednospádovú strechu. Ohnisko sa nachádzalo v strede miestnosti a kováči pracovali v sede, čupeli alebo kľačali. V niektorých prípadoch pracovali na malom stolčeku. Podobné doklady o práci rómskych kováčov máme i z poľského Spiša, poľského Podhalia a Burgenlandu. Pravdepodobne je to pozostatok kočovného spôsobu života. Napríklad aj maďarskí rómski kováči žijúci dlhé storočia usadlým spôsobom života pracovali podobným spôsobom.. Centrom každej dielne bolo ohnisko. Nachádzalo sa v strede dielne. Dôležitou súčasťou boli mechy, ktoré rozdúchavali oheň. Archaický typ mechov bol vyrobený z dvoch koží malých zvierat (baran, mačka), ktoré mali v mieste krku vloženú rúrku ústiacu do ohniska. Dúchanie vykonávala kováčova žena, prípadne deti. Napravo od ohniska sa nachádzala nákova. Kováči pracujúcu na zemi, používali rohatiny, to sú nákovy, ktoré majú ľahší korpus a postupne sa zužujú. Výška takejto nákovy bola od zeme štyridsať centimetrov. Chudobnejší miesto nákovy používali koľajnicu. Inventár dopĺňali kliešte, ktorí si zväčša zhotovovali sami rómski kováči, prípadne  veľké mechy, ktoré bolo možné ovládať rukou alebo nohou. Celé zariadenie nebolo orientované na stred dielne, ale pozdĺž jednej zo stien vo vyhni. Boli však i kováči, ktorí pri práci stáli a mali ohnisko vymurované z kameňa alebo tehál vo výške sedemdesiat až deväťdesiat centimetrov Títo kováči používali veľké tzv. štajerské nákovy. Títo kováči boli spravidla profesionálnejší. V dielni sa začalo pracovať ráno medzi treťou a štvrtou hodinou a pracovalo sa asi do deviatej hodiny. Potom kováči pracovali až večer. V prípade, že mali veľa objednávok rómski kováči pracovali celý deň.  Pri práci vo vyhni sa spravidla veľa nehovorilo, komunikácia prebiehala na základe vopred dohodnutých znakov, či klopania.

Literatúra:

BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.

BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.

HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.

MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.

MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Kovospracujúce remeslo, zahŕňa malovýrobu železných predmetov pomocou ručných nástrojov a prostredníctvom tepelného spracovania – kovaním.

Korene kováčstva siahajú do neskorého neolitu a eneolitu. V Indii, pravlasti Rómov, zohrávalo kováčstvo veľmi dôležitú úlohu. Viacero dobových správ z čias Alexandra Veľkého a Rimanov svedčí o tom, že indické železo sa považovalo za veľmi kvalitné. Je pravdepodobné, že znalosť spracovania železa si predkovia Rómov priniesli z Indie. Až do 20.stor. si mnohí rómski kováči zachovali starodávny spôsob práce, pri ktorej bolo ohnisko umiestnené na zemi, z jednej strany do neho ústili mechy, z druhej strany bola do zeme zapustená nákova. Kováč pri práci čupel alebo sedel na pätách.. Jednou z charakteristík je aj spôsob studeného kovania, ktorým sa dosahovala väčšia pevnosť vyrobených predmetov. Na našom území sú prvé správy o rómskom kováčstve z 16.stor,: v roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako klince, motyky, sekery, vidly a tiež halapartne pre nočných strážnikov; v roku 1580 udelil mestský magistrát v Liptovskej Ľupči trom rómskym bratom Puškovcom povolenie usadiť sa na mieste menovanom Pod šibenice a živiť sa kováčstvom.

Rómske kováčstvo patrilo počas celého obdobia svojho trvania k pevným súčastiam miestnej remeselnej výroby. S nástupom priemyselnej výroby v prvej polovici dvadsiateho storočia začalo rómske kováčstvo upadať. Výnimku tvoria Podunajské Biskupice pri Bratislave, kde sa rodiny kováčov v medzivojnovom období združili do výrobných družstiev a dokázali toto starodávne remeslo v rámci tohto družstva povzniesť. V súčasnosti je významné najmä umelecké kováčstvo v Dunajskej Lužnej.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Boli nevyhnutnými dodávateľmi uhlia pre kováčov. Súčasná historická a etnografická veda predpokladá, že páleniu uhlia sa Rómovia venovali ešte pred príchodom na naše územie.

O tom, že pálením dreveného uhlia v okolí Ružomberka sa zaoberali Rómovia máme doklady z rokov 1732 a 1735. Najjednoduchší spôsob získavania dreveného uhlia bol ten, že sa v lese nazbierali suché konáre a haluzinu, dali ich na hromadu a zapálili. Drevo sa nenechalo horieť, zahasilo sa alebo sa zahádzalo hlinou. Vychladnuté uhlie sa rozbilo a bolo možné ho použiť. Iným spôsobom, ktorý používali i Rómovia bolo stavanie uhliarskej míle. Drevo z dubového pňa sa nakálalo, naskladalo do hranice, obložilo vetvami zo smreka, vznikla tak míla a tá sa zapálila.. Míľa sa nechala horieť asi osem hodín, potom ju uhasili vodou, po vychladnutí ju rozobrali. Takáto míľa sa stavala buď v tvare hranice vytvorenej z klátov, ktoré sa nakládli horizontálne v radoch na seba alebo v tvare kužeľovitej homole. Na tieto účely sa uprednostňovalo tvrdé drevo. Drevené uhlie sa okrem kováčstva používalo na dedinách napr. ako náplň do žehličiek, alebo sa predávalo ako náplň do generátorov mláťačiek. Uhliarstvo sa pre viaceré rómske rodiny stalo doplnkovým spôsobom obživy. Úpadok tohto remesla nastal v polovici minulého storočia z dôvodu nahradzovania dreveného uhlia kamenným uhlím.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In.: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Remeselník spracúvajúci železo kovaním a ovládajúci i podkúvanie.

Rozšíreniu rómskych kováčov prispel najmä fakt, že sa usadili v agrárnych oblastiach, kde bol odbyt pre ich služby a výrobky. Výhodou rómskych kováčov bolo, že na rozdiel od ostatných kováčov prijali za svoju prácu i naturálie. Najviac rómskych kováčov  žilo v Spišskej stolici. Všeobecne platí, že najväčšia koncentrácia rómskych kováčov bola v menej rozvinutých a chudobných častiach Uhorska. Špecifikom rómskeho kováčstva bolo najmä využívanie starého materiálu. Používali pri tom techniku tzv. kováčskeho zvárania, pomocou ktorej vedeli napr. z dvoch starých podkov vyrobiť jednu novú. Do zberu starého železa boli zapojení všetci členovia rodiny, vrátane žien a detí.
Rómski kováči často prichádzali do styku s roľníkmi, stávali sa vo svojom prostredí prirodzenými autoritami, prostredníkmi medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Schopnosti a pracovitosť niektorých rómskych kováčov boli dôvodom sociálnej diferenciácie, ktorá sa začína prejavovať v medzivojnovom období. Spomedzi rómskych kováčov sa začali vyčleňovať jednotlivci, ktorí sa začali orientovať na náročnejšie práce. Viacerí z nich nadobudli nové zručnosti počas vojenskej služby a naplno ich využili až po návrate domov. Mnohí získali i podkúvačské osvedčenie, čím sa rozšírilo pole ich pôsobnosti.

Začali zhotovovať železné pluhy, niektorí  kompletné okovania vozov (čo sa považovalo za najťažšiu kováčsku prácu) na ktoré si vyrážali i svoje iniciály. Títo kováči boli zväčša významnými autoritami vo svojej osade, ale i v blízkom okolí. Boli pravidelne v styku s majoritnou spoločnosťou. Stávalo sa, že obec sa ich snažila získať za obecných kováčov.

Strom života, autor Róbert Rigó, umelecký kováč. Foto: OZ Chartikano

Po druhej svetovej vojne sa rozvinulo rómske umelecké kováčstvo a kováči začali vyrábať kríže na hroby, rôzne mreže pomocou modernej kováčskej, zámočníckej a zváracej techniky. Vyrábali sa i svietniky, zábradlia a lavičky. Špecifickým smerom sa rozvinulo umelecké kováčstvo v obci Dunajská Lužná. Schopnosti tunajších rómskych kováčov sa využívajú pri rekonštrukciách bratislavských barokových a rokokových palácov, ale i na realizáciu kovových prác podľa návrhu výtvarníkov.

V Dunajskej Lužnej na pôsobí viac ako desať dielní umeleckých kováčov, ktoré sú vybavené modernou technikou. Sortiment ich výrobkov je skutočne rôzny: kovania architektúry, náhrobné kamene a mreže, ale aj drobnejšie predmety ako sú svietniky. Zaujímavosťou sú i kováčske náhrobníky, ktoré  tvora jednu z pozoruhodnosti obce Dunajská Lužná. Nachádzajú sa na hroboch cintorína v miestnej časti Nové Košariská. Boli vytvorené miestnymi umeleckými kováčmi a vykazujú vysoký stupeň umeleckej a estetickej kvality. Viaceré z týchto krížov, najmä dekoratívne prvky na nich boli presne vytvarované aj zakomponované do celkového výzoru náhrobníka majú vysokú umeleckú hodnotu. Na náhrobníkoch sa často opakujú rôzne motívy. Jedným z najčastejších je motív hada a srdca. Had zobrazuje tajomné zviera, ktoré evokuje predstavu znovuzrodenia vzhľadom k tomu, že každý rok zvlieka svoju kožu, ale i predstavu zla, čo má svoj pôvod v biblickom texte o stvorení sveta. Náhrobníky v Dunajskej Lužnej môžeme zaradiť do kategórie špičkovej tvorby umeleckého kováčstva na Slovensku. Rómski umeleckí kováči v Dunajskej Lužnej v roku 1999 otvorili kováčsky dvor Hefaiston, ktorý prezentuje tradičné rómske kováčstvo a umelecké kováčstvo.

Od roku 2003 sa v Dunajskej Lužnej každoročne koná Európske rómske kováčske sympózium. Ide o medzinárodné stretnutie umeleckých kováčov, ktorí na tomto sympóziu prezentujú svoje výrobky a kováčske umenie. Sympózium organizuje občianske združenie Chartikano, pod vedením kováčskeho majstra Róberta Riga.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slovensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.