Primáš, hudobný skladateľ a textár, významný interpret a propagátor slovenskej ľudovej piesne.
* 1. 4. 1890 – Veľké Chlievany (okres Topoľčany)
† 21. 6. 1956 – Bratislava
Základné údaje:
primáš, interpret a upravovateľ slovenských a maďarských ľudových piesní
skladateľ a textár populárnych serenád a tanečných piesní
už ako 10-ročný chlapec sa stal primášom
autor viac ako 60-tich piesní, v ktorých pracuje s ľudovým motívom na pôde tanečnej hudby (napr. Carmen, Cigánove husle, Dínom dánom, Ja som šuhaj, Srdiečko ti z lásky dám Tancuj milá, Tulipán, Vieročka)
ako primáš pôsobil v Berlíne, Budapešti, Drážďanoch, Prahe, Štokholme a vo Viedni.
stál pri zrode Spolku ľudových hudobníkov v Bratislave (1920)
zakladateľ a prvý predseda Zväzu hudobníkov Slovenska (1927)
považovaný za najväčšieho priekopníka v žánri nazvanom ľudový fox
8. 1926 – z kaviarne Astória sa vysielala tanečná hudba v podaní kapely Jožka Pihíka. Bol to prvý bratislavský prenos v rámci vysielania rádia na Slovensku.
Literatúra/zdroje:
DRAXLER, Vladimír: História Slovenského rozhlasu. [online]. In: Slovenský rozhlas. [cit. 10. 1. 2012].
Kde si bola tej noci. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete:http://www.youtube.com/watch?v=JBl0pXYfd40
Slovenské čardáše. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete:http://www.youtube.com/watch?v=Fq9TOZhhf0E
Husľový virtuóz, hudobník, primáš vojenskej verbovacej kapely, primáš vlastnej kapely – „banda“.
* 1800 – Tekovské Lužany (okr. Levice)
† 22. marec 1886 – Liptovský Mikuláš
Základné údaje:
Vynikal svojím naturizmom, patril medzi tzv. sluchárov (neovládal noty, no na bravúrnu interpretáciu mu stačilo jedno počutie melódie). Piesne sa učil počúvaním spevu žien pri poľných prácach.
Hrával aj na divadelných predstaveniach ľupčianskeho ochotníckeho „Národnjeho slovenského divadla“ a na tanečných zábavách.
Piťo sa stal priamym symbolom národnobuditeľskej myšlienky, šíriacej sa prostredníctvom ľudovej a z nej sa inšpirujúcej národnej piesne. V časoch násilnej maďarizácie hrával slovenský repertoár čo si vyžadovalo nemalú dávku osobnej odvahy. Hoci sám inklinoval k maďarskej národnosti a po príchode na Liptov po slovensky takmer nevedel, znamenal napokon pre formovanie národného vedomia na Liptove veľmi mnoho. V Liptovskom Mikuláši pravidelne hrával na spoločenských a národných stretnutiach, ktoré organizovali Slovenská beseda, Tatran a Kasíno, v Martine zase na matičných zhromaždeniach – poznali ho všetci významní slovenskí vlastenci: Kuzmány, Moyses, Paulini, Francisci, Hodža, Hurban, Sládkovič atď.
Stal sa súčasťou diel svojich rovesníkov i ďalších autorov (Andrej Sládkovič: Svätomartiniáda, Daniel Bachát (Miloslav Dumný): Zahraj Piťo, Pavel Kokeš (Kýčerský): Piťove husle, Ján Lehotský: Zo starých časov, Svetozár Hurban Vajanský: Piťove Husle).
Jeho husle sú uložené v zbierkovom fonde Literárneho múzea – Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine.
Pôsobenie a aktivity:
pred 1836: dvanásťročná služba v pešom pluku v talianskom Miláne, kde hral na husliach a lesnom rohu
po 1836: ukončenie služby v pozícii primáša vojenskej verbovacej kapely vo v Liptovskom Svätom Mikuláši, založenie 12-14 člennej kapely – „bandu“, s ktorou väčšinou hráva na Liptove a v blízkych stoliciach
1861: účasť na historickom výstupe slovenských národovcov na Kriváň v roku Memoranda dňa 3. septembra.
1863: vystúpenie na Matičnom zhromaždení v Martine.
Tvorba:
1860: Švihorská (Švihorská duma) – skladba komponovaná ako fantázia na kurucké vojenské motívy najobľúbenejšia a zároveň najvzácnejšia, zložil ju s Piťovou pomocou Juraj Luby. (V roku 1980 skladbu nahral aj Rinaldo Oláha na gramoplatni Melódie kraja.)
zbierka liptovských trávnic – zaznamenal a zharmonizoval ich jeho syn Alexander. (Po úprave pre klavír vyšli v dvoch zošitoch v roku 1905 a 1906 v Ružomberku.)
O ňom:
autorom fotografií J. Piťa je P. B. Socháň
jeho najznámejšia podobizeň je olejový portrét od Petra Bohúňa, ktorý dali z vďačnosti vyhotoviť Liptáci. Nachádza sa v zbierke Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti.
FABIÁNOVÁ, Vlasta: Folklórna tvorba Rómov. Nitra 2003.
LUKÁČOVÁ, Alžbeta: Ritualizácia produkcie slovenských ľudových hudieb na národno-deklaračných podujatiach [online]. In: PŘIBYLOVÁ, Irena, UHLÍKOVÁ, Lucie [zost.]: Od folkloru k world music: HUDBA A RITUÁL. Městské kulturní středisko, Náměšť nad Oslavou 2010, s. 66-83. [cit. 1. 1. 2012].
MAJERČIAK, Vladimír: Čestný slovenský hudec Jožko Piťo. In: Literárno-múzejný letopis MS, 19. Martin 1985.
MAJERČIAK, Vladimír a kol.: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Liptovský Mikuláš 2000.
Hoci nemal klasické hudobné vzdelanie, detstvo prežil v prostredí hudobníkov. Jeho starý otec, Michal Polakovič bol vynikajúci huslista. Kamilova matka aj tety boli výborné speváčky. Kamil od malička počúval v rodine hudbu. On sám bol obdarovaný krásnym hlasom, pre ktorý si získal tisícky obdivovateľov na Slovensku i v Čechách a bol autorom väčšiny svojich piesní. Mnohí rómski hudobníci na Slovensku ho považujú za zakladateľa štýlu rom-pop a videli v ňom svoj vzor.
V roku 1998 založil spolu s hudobníkom Petrom Bangom Mákom skupinu City boys Trnava, ktorá si získala veľký úspech predovšetkým medzi Rómami. Zoskupenie vydalo 15 albumov. Jedným z členov kapely bol aj nevidiaci klavirista Jarko Irdza. Skupina niekoľkokrát účinkovala v Slovenskej televízii v populárnej relácii Senzi, čo zvýšilo jej popularitu.
Kamil Polakovič bol tiež nadaný futbalista a ako hráč biliardu cestoval po celom Slovensku a získaval trofeje. Vychoval syna Kamila a nevlastnú dcéru Lauru.
Zomrel predčasne 47-ročný po dlhej, ťažkej chorobe. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo vyše 1000 ľudí a na jeho počesť hralo viac ako 100 hudobníkov. Na hlavu mu nasadili korunu ako symbol obdivu a uznania.
Prvý huslista, (primárius), vedúci hudobník ľudového hudobného súboru, založeného na sláčikovej interpretácii hudby.
Známi rómski primáši zo Slovenska (chronologicky):