ROMANO DŽANIBEN

Romano Džaniben – obálka časopisu

Časopis romistických štúdií

Vznik: 1994

Kontakt:dzaniben@email.cz, redakce@dzaniben.cz

Link: https://www.dzaniben.cz/publication.html?t=201802

 

Základné informácie

Romano Džaniben je jediným recenzovaným periodikom vydávaným spolkom Romano Džaniben v Čechách, ktoré sa venuje jazyku, histórií a kultúre Rómov. Okrem odborných štúdii z oblasti romistiky publikuje aj autorskú tvorbu rómskych autorov a autoriek, popularizačné články (napr. portréty rómskych osobností), recenzie. Vychádza v polročných intervaloch v rozsahu v priemere 170 strán. Časopis vznikol v roku 1994, jeho zakladateľkou bola Milena Hübschmannová, ktorá je považovaná za zakladateľku a hlavnú predstaviteľku romistiky v Čechách.

Prehľad šéfredaktoriek a šéfredaktorov:

Milena Hübschmannová

Peter Wagner

Jana Kramářová

Pavel Kubaník, Helena Sadílková

Lada Viková

 

Zdroje:

https://www.dzaniben.cz/files/5b13ae0c713cde33e5c80a4042679e72.pdf

foto: https://www.dzaniben.cz/publication.html?t=201802

 

ROMATHAN (DIVADLO ROMATHAN)

Rómske profesionálne divadlo, ktoré vzniklo v roku 1992 ako celoštátne divadlo. Pri jeho vzniku stálo Ministerstvo kultúry SR, ktoré ho finančne podporuje. Divadlo sprostredkováva odkaz rómskych tradícií v niekoľkých premiérach ročne, za sebou už má desiatky úspešných predstavení doma aj v zahraničí a niekoľko ocenení.

Základné údaje:

  • máj 1992: vznik divadla s právnou subkejtivitou
  • 1992-1998: vedením poverená Anna Koptová
  • december 1992: prvá premiéra Than perdal o Roma / Miesto pre Rómov (inscenácia Daniely Hivešovej-Šilanovej)
  • 1996-1999: strata právnej subjektivity (v súvislosti s legislatívnymi zmenami)
  • 1998: riaditeľ Karel Adam
  • financovanie prostredníctvom Ministerstva kultúry SR

Literatúra/zdroje:

  1. Divadlo Romathan [online]. http://www.romathan.sk
  2. HIVEŠOVÁ-ŠILANOVÁ, Daniela: Kultúrne aktivity Rómov. [online]. In: [cit. 1. 1. 2012]. s. 145 -170. Dostupné na internete: http://www.romathan.sk/sk/files/2011-08-18-120004-kulturne_aktivity_romov.pdf?PHPSESSID=30db12160b659a2802dd514cd4902856

RÓMSKA PÚŤ (V GABOLTOVE)

Každoročný výstup veriacich – rómskych pútnikov na gaboltovskú horu (Gaboltov, okres Bardejov), ktorý sa organizuje od roku 1993 a stal sa jedinou celoslovenskou rómskou púťou na Slovensku.

Na púti sa každoročnej zúčastňujú tisícky Rómov z celého Slovenska i zo zahraničia.

Podujatie je hlavnou púťou Košickej arcidiecézy a organizuje sa každoročne pri príležitosti výročia zjavenia Panny Márie (Škapuliarskej) generálnemu predstavenému karmelitánskeho rádu Šimonovi Stockovi (16. júla 1251) a na znak ochrany a pomoci mu darovala škapuliar (vrchná časť habitu, ktorý sa nosí v mnohých reholiach, vznikol zo zástery, ktorá sa používala pri práci, aby boli ochránené ostatné časti oblečenia. Oblieka sa cez hlavu a jedna časť látky visí na prsiach a druhá na chrbte. Latinské slovo scapulae znamená plecia, ramená, chrbát.)

Literatúra/zdroje:

  1. ŠKAPULIAR. [online]. In: Gaboltov 11. 07. 2008. [cit. 26. 11. 2011]. 

RÓMSKA STRAVA

Skladbu stravy a stravovacie návyky Rómov ovplyvňoval ich spôsob života. Stravovanie odrážalo sociálny status rodiny, ale aj komunity. Nepestovali plodiny, pretože nevlastnili pôdu a domáce zvieratá chovali v obmedzenej miere. Usadlí Rómovia žijúci na Slovensku spravidla získavali potraviny kúpou alebo výmenou za výrobky a služby. Sociálny status rodiny sa odrážal aj na kuchynskom inventári, čo ovplyvňovalo spôsob prípravy stravy, čím jednoduchší inventár, tým jednoduchšia príprava.

Hlavné požiadavky na jedlo boli dostatok, sýtosť a v neposlednom rade aj chutnosť. Vzhľadom na dostupnosť potravín sa spravidla varilo raz denne. Jedenie sa neriadilo časom, ale dostupnosťou surovín a potrebou saturovať hlad. Keď sa navarilo, jedlo sa spoločne, aj keď pri naberaní mali niektorí členovia rodiny prednosť. Ženy spravidla jedli neskôr, posledná jedla „mladá nevesta“ – terni bori. Vzhľadom k tomu, že uskladňovanie uvareného jedla bolo problematické, tak platila zásada, že to, čo sa navarilo sa zjedlo. Dodnes je v rómskych domácnostiach odpor k ohrievanému jedlu.

Jedlo pripravovala najstaršia žena v rodine, dcéry a nevesty jej pomáhali. Varenie je dodnes pokladané za prácu žien a ani v súčasnosti nie je pravidlom, že muži v rómskych komunitách vedia variť. Na prípravu sa využíval otvorený oheň, jedlo sa varilo na trojnožke a kotlíku, či hrnci. V súčasnosti sa v rómskych osadách varí na pieckach, ktoré slúžia na vykurovanie, ale aj na sporákoch na tuhé palivo.

Najčastejšie suroviny na prípravu jedál boli múka, soľ, strukoviny, kapusta, zemiaky, tuk na omastenie a v menšej miere mäso. Najčastejším pokrmom boli múčne jedlá a najobľúbenejším mäsové. Často v jedálničku boli aj vnútornosti, teda to, čo majoritné obyvateľstvo pokladalo za menej hodnotné suroviny. Jedlá sa varili tak aby boli sýte a zasýtili na celý deň. Zemiaky sa pripravovali varené, pečené aj pečené v pahrebe.

Obľúbené boli múčne jedlá, pričom zručné gazdinky dokázali pripraviť rôzne cestoviny takmer bez inventáru. Používalo sa jednoduché cesto z múky, vody a štipky soli. To sa dobre vypracovalo v ruke a potom nakrájalo nožom alebo natrhalo v rukách. Postupne do rómskej kuchyne prenikali aj suroviny ako ryža, kupované cestoviny. Aj úprava niektorých surovín ako kapusta, fazuľa, tekvica bola prebratá od majoritného obyvateľstva.

V minulosti neboli vyhranené príležitostné a obradové jedlá, súviselo to predovšetkým s nedostatkom. Na výnimočné príležitosti sa varilo to najlepšie, čo bolo možné získať. Dôležitým prejavom výnimočnosti nejakej udalosti bol dostatok jedla. Výnimočné udalosti ako krst, svadba si vyžadovali dostatok jedla, čo niekedy mohlo rodinu zadĺžiť aj na dlhé obdobie. Pri týchto príležitostiach platilo, že na čestnom mieste sedeli výnimoční hostia, ktorým sa servírovalo najlepšie jedlo.

Nerozlišovali sa jedlá pre seniorov, chorých, pre deti, alebo diétne jedlá.

V súčasnosti pri oslavách je okázalá pestrosť jedál a bohatosť v ponuke. Za slávnostné jedlá sa pokladajú vyprážané jedlá, pečené mäso, guláše a z príloh zemiakový šalát, ryža zemiaky ale aj hranolky. Koláče prenikli do prostredia rómskych osád neskôr (na ich prípravu je potrebný rozsiahlejší kuchynský inventár).

Rómovia v minulosti zriedkavejšie pili mlieko a jedli mliečne výrobky, pretože tieto veľmi rýchlo podliehali pokazeniu a tak ich obmedzenou konzumáciou predchádzali rôznym črevným problémom. Ak varili čaj, tak najčastejšie to bol lipový, jahodový, repíkový, agátový. Pil sa aj čaj z páleného cukru zaliaty vodou, slaninový čaj z údenej kožky zo slaniny s cukrom, škoricou, klinčekmi, čiernym korením. Čaje mali aj liečivý účinok. Z alkoholických nápojov sa najčastejšie pila pálenka, víno oveľa zriedkavejšie. Káva prenikla do rómskych rodín až v 20.stor, ale v súčasnosti tvorí jeden zo základných nápojov.

Literatúra/zdroje:

  1. Horváthová E. Tradičná rómska strava. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 90-98
  2. Dzúriková E. Recepty tradičných rómskych jedál. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 103
  3. Bučková Ž. Knedlíky – Pišota. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 104
  4. Daneková A. Tradičné jedlá rómskych komunít na Slovensku. In: Chute a vône Slovenska. Martin: Slovenské národné múzeum, 2007, s. 67 – 78
  5. MANN A. Obyčaje pri mŕtvom a pohreb Rómov na Slovensku. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s

RÓMSKA ŽENA

Žena matka požíva v rómskej rodine mimoriadnu úctu. Každodenný život rodiny závisel práve na nej. Rozhodovala o domácich prácach, zabezpečovala obživu a bola zázemím pre všetkých členov rodiny.

Dievča vychovávajú rodičia a jej rodina do chvíle, kým sa nevydá. Potom spravidla  nasledovala svojho muža do novej rodiny. Z dieťaťa sa vydajom stáva žena, a zodpovednosť za ňu preberá nová rodina. V prípade uzatvárania sobášov v skorom veku ( 14- 16 rokov) dievča preskočilo obdobie puberty a aj jej výchova bola zavŕšená až v novej rodine. Potom zodpovednosť za jej výchovu prebrala svokra – sasvi. Jej úlohou je z terňi bori – nevesty vychovať ženu – matku, podľa zvykov novej rodiny. Svokra nevestu učila všetko, čo sa doma od svojej matky nestihla naučiť. Počas nevestiných „učňovských rokov“ ju svokra učila variť, starať o domácnosť a rodinu, tak aby si vštepila zvyky a spôsoby novej rodiny. Toto obdobie bolo pre nevestu veľmi ťažké, kedže bola žena a mladá (mala menej práv ako muži a staršie osoby v rodine) stála na najnižšom stupni sociálnej hierarchie.

Často na ňu švagriné presúvali povinnosti a musela robiť najťažšie práce. Kým bývali u svokrovcov, rozhodujúce slovo mali rodičia manžela, dokonca, manžel odovzdával aj podstatnú časť príjmov matke, aby s nimi hospodárila.

Ak sa v manželstve nenarodili deti, muž mal právo sa zo ženou rozísť, neplodnosť sa zvyčajne prisudzovala žene. Za matku sa začala považovať až vtedy, keď mala dve, alebo tri deti. Vtedy opustili domácnosť manželovej rodiny a založili si vlastnú domácnosť. Delenie prác na mužské a ženské dodnes v mnohých komunitách pretrváva a napr. príprava stravy býva dodnes doménou žien. Predovšetkým v uzatvorených komunitách by ostatní muži s dešpektom pozerali na manžela, ktorý by sa podieľal v rovnakej miere na domácich prácach ako žena.

V minulosti medzi základné povinnosti ženy – matky patrilo aj zabezpečenie obživy. V rodinách remeselníkov (kováči, korytári) pomáhali ženy s predajom výrobkov. Častým spôsobom zabezpečenia potravín bola obchôdzka po „gádžoch“ – nerómoch. V niektorých lokalitách každá Rómka mala svoju sedliačku, ku ktorej chodila pracovať, pomáhať s čím bolo treba a za to, potom celý rok bola odmeňovaná naturáliami – hlavne jedlom. .

Matka sa najviac venovala prvým deťom a tie keď dorastú majú za úlohu starať sa o mladších súrodencov, najmä najstaršia dcéra.. Matka si vychovávala dcéry tak, aby vo veku 8-10 rokov dokázali postarať o súrodencov, upratať a pomôcť pri varení. V minulosti vo veku 14 – 16 rokov už boli pripravené na vydaj.

Dievčatá a ženy neboli vedené k vzdelaniu, ale k starostlivosti o rodinu a deti. Bohužiaľ, takýto prístup k dievčatám pretrváva v mnohých segregovaných rómskych lokalitách dodnes.

Výchovu chlapcov preberal otec medzi piatym a šiestym rokom, dovtedy sa o nich hlavne starala matka. Na deti dozerali nielen rodičia, ale aj všetci príbuzní a celá komunita. Práve táto socio – kultúrna kontrola sa v posledných desaťročiach vytráca nie len v mestách, ale aj na dedinách. .

Ak deti chodili špinavé a hladné, matka bola ohováraná ostatnými ženami a považovali ju za zlú matku – nalačhi daj. Tlak verejnej mienky pôsobil na ženu a ak sa nepodriadila mohli ju poslať späť k rodičom.

Matka niesla väčšiu zodpovednosť za rodinu, no posledné slovo v nej mal otec.

Žena prejavovala mužovi úctu a podriadenosť aj tým, že kráčala niekoľko krokov za ním. Na znak úcty, lásky a oddanosti mu umývala nohy. Tieto prejavy ešte nájdeme u staršej generácie. V prípade nevery ženy manžel jej mohol ostrihať vlasy – čo sa pokladalo za najväčšiu hanbu, mohol ju zbiť, alebo vyhnať.

Žiarlivosť bola chápaná ako prejav lásky, a tak nebolo výnimkou, že muž udrel ženu. Dodnes je v mnohých segregovaných komunitách vysoká tolerancia k násiliu páchanom na ženách.

Ak príkoria a násilie, ktorému bola žena vystavená bolo neznesiteľné, žena mohla odísť naspäť k svojej matke, pričom zobrala zo sebou aj najmenšie deti. Tento akt sa pokladal za potupu, ktorá mala spoločenstvu naznačiť, že niečo nie je v poriadku. Komunita potom o úteku hovorila, čo pôsobilo ako regulačný nástroj na zjednanie nápravy. Na urovnanie sporov o pár dní muž išiel pre ženu k jej rodičom.

Ženy s pribúdajúcimi rokmi a deťmi získavali úctu a vyššie spoločenské postavenie. Prirodzená autorita znalosti napríklad byliniek a liečiteľstva zvyšovali sociálne postavenie žien. V komunite najvyššie postavenie zaujímala phuri daj – stará matka, ktorej okrem liečenia sa pripisovali aj vedomosti z mágie.

Literatúra/ zdroje:

Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža – otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 20-33

RÓMSKE KOMUNITY

Geograficky vymedzené mestské alebo vidiecke lokality, ktoré obývajú Rómovia. Sú súčasťou obce/mesta, ale tvoria relatívne samostatný sociokultúrny celok. Ich obyvateľov spájajú sociálne väzby (príbuzenské, susedské), podobné životné podmienky, sociálne a kultúrne normy, pravidlá a tradície.
To však neznamená, že je osídlenie homogénne. Každá rómska komunita je vnútorne stratifikovaná.
Pojem rómska komunita sa využíva na označenie rôznorodých osídlení, preto má význam ich rozdelenie.

Najviac využívaným kritériom pre rozdelenie rómskych komunít je ich poloha vo vzťahu k majoritnému obyvateľstvu. S polohou osídlenia je spravidla úzko prepojená aj jeho socio-ekonomická úroveň, v zásade platí, že čím je osídlenie od obce ďalej, tým horšia kvalita života je v ňom. Podľa polohy sa rómske komunity rozdeľujú na:

  • Separované:obecné alebo mestské koncentrácie („rómske ulice“ a „rómske štvrte“) a osídlenia lokalizované na okraji obce (tvoria hranicu zastavanej časti obce; tam kde sa končí majoritná časť obce, začína rómske osídlenie).
  • Segregované:od obce vzdialené, často oddelené nejakou bariérou (napr. potok, železnica). Označované sú aj ako rómske osady (v rómskom jazyku romane gava). Tu sú životné podmienky najhoršie (nedostatočné infraštruktúrne vybavenie, slabá kvalita a vybavenosť obydlí, vysoká nezamestnanosť, priestorové a sociálne vylúčenie, koncentrácia chudoby, atď.).
  • Veľká časť rómskej populácie (cca. 60%) žije rozptýlene medzi majoritným obyvateľstvom.

(pozri tiež marginalizované rómske komunity)

Literatúra/zdroje:

  1. MUŠINKA, Alexander: Bývanie Rómov. In Čačipen pal o Roma, Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava 2002.
  2. RADIČOVÁ, Iveta a kol.: Atlas rómskych komunít na Slovensku 2004. Bratislava 2004.

RÓMSKI UHLIARI

Boli nevyhnutnými dodávateľmi uhlia pre kováčov. Súčasná historická a etnografická veda predpokladá, že páleniu uhlia sa Rómovia venovali ešte pred príchodom na naše územie.

O tom, že pálením dreveného uhlia v okolí Ružomberka sa zaoberali Rómovia máme doklady z rokov 1732 a 1735. Najjednoduchší spôsob získavania dreveného uhlia bol ten, že sa v lese nazbierali suché konáre a haluzinu, dali ich na hromadu a zapálili. Drevo sa nenechalo horieť, zahasilo sa alebo sa zahádzalo hlinou. Vychladnuté uhlie sa rozbilo a bolo možné ho použiť. Iným spôsobom, ktorý používali i Rómovia bolo stavanie uhliarskej míle. Drevo z dubového pňa sa nakálalo, naskladalo do hranice, obložilo vetvami zo smreka, vznikla tak míla a tá sa zapálila.. Míľa sa nechala horieť asi osem hodín, potom ju uhasili vodou, po vychladnutí ju rozobrali. Takáto míľa sa stavala buď v tvare hranice vytvorenej z klátov, ktoré sa nakládli horizontálne v radoch na seba alebo v tvare kužeľovitej homole. Na tieto účely sa uprednostňovalo tvrdé drevo. Drevené uhlie sa okrem kováčstva používalo na dedinách napr. ako náplň do žehličiek, alebo sa predávalo ako náplň do generátorov mláťačiek. Uhliarstvo sa pre viaceré rómske rodiny stalo doplnkovým spôsobom obživy. Úpadok tohto remesla nastal v polovici minulého storočia z dôvodu nahradzovania dreveného uhlia kamenným uhlím.

Literatúra:

  1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
  2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
  3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
  4. MANN, A. Rómski kováči. In.: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46
  5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

RÓMSKY KOVÁČ

Remeselník spracúvajúci železo kovaním a ovládajúci i podkúvanie.

Rozšíreniu rómskych kováčov prispel najmä fakt, že sa usadili v agrárnych oblastiach, kde bol odbyt pre ich služby a výrobky. Výhodou rómskych kováčov bolo, že na rozdiel od ostatných kováčov prijali za svoju prácu i naturálie. Najviac rómskych kováčov  žilo v Spišskej stolici. Všeobecne platí, že najväčšia koncentrácia rómskych kováčov bola v menej rozvinutých a chudobných častiach Uhorska. Špecifikom rómskeho kováčstva bolo najmä využívanie starého materiálu. Používali pri tom techniku tzv. kováčskeho zvárania, pomocou ktorej vedeli napr. z dvoch starých podkov vyrobiť jednu novú. Do zberu starého železa boli zapojení všetci členovia rodiny, vrátane žien a detí.
Rómski kováči často prichádzali do styku s roľníkmi, stávali sa vo svojom prostredí prirodzenými autoritami, prostredníkmi medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami.

Literatúra:

  1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
  2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
  3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
  4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
  5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

RÓMSKY MUŽ

Hlavou rómskej rodiny je otec-dad.Medzi jeho povinnosti patrilo zabezpečovanie obživy a medzi jeho výsady spadalo to, že sa jeho rozhodnutiam podriaďovali všetci členovia rodiny.

Muž si po svadbe zvyčajne priviedol nevestu – terňi bori do svojho domu. Existovali aj prípady, kedy muž nasledoval ženu, a to vtedy, ak bol sirota, alebo rodina nevesty potrebovala ďalšieho muža z dôvodu profesie, alebo prestíže. Takýto muž sa nazýval pristašis. Čím bol väčší počet mužských členov, tým stúpala dôležitosť rodiny a to i s ohľadom na väčšiu fyzickú silu rodiny v prípade konfliktu.

V prípade, že manželstvo bolo bezdetné, muž mal právo ženu opustiť. Neplodnosť bola pripisovaná žene. Nevera ženy bola neprípustná, nevera muža bola tolerovaná, predovšetkým nevera mimo komunity. V prípade ovdovenia muža, tento novú nevestu najskôr medzi slobodnými sestrami jeho predchádzajúcej manželky, lebo sa predpokladalo, že sa bude k deťom z prvého manželstva správať lepšie.

Ak sa muž nestaral o svoju rodinu, prípadne prepíjal peniaze, či správal sa hrubo, komuita mu rôznym spôsobom dávala najavo svoj postoj. Mohlo to byť od krivých pohľadov, cez dohováranie, až po istý druh vylúčenia z lokálneho spoločenstva. Ak stratil autoritu, členovia rodiny mu mohli začať tykať, často dostal aj hanlivú prezývku.

Otec začal s výchovou synov medzi piatym až šiestym rokom dieťaťa. Výchova spočívala v tom, že ho synovia všade sprevádzali a pozorovali pri prácach okolo domu i vonku. Napríklad pomáhali mu s rúbaním dreva. Keď najstarší syn dosiahol vek 15 – 16 rokov, otec ho prvý krát vyzval, aby zasadol k spoločnému stolu a od tej chvíle mal skoro rovnakú úlohu pri výchove svojich súrodencov ako otec.

Muž v minulosti s chodom v domácnosti nepomáhal. Na Slovensku sú aj také osady, kde muži nevykonávali ani práce, ktoré spadali do ich povinností, napríklad nosenie a rúbanie dreva. V meste bol vplyv emancipácie silnejší a s prácami v domácnosti pomáha aj muž.

Ak si otec zarábal ako remeselník, alebo hudobník, deti sa učili tomuto zamestnaniu pozorovaním a asistovaním pri práci. Vo veku 13-14 rokov už chodili hrávať s otcom za peniaze, ktoré odovzdávali matke na chod domácnosti.

Otec väčšinou trestal a vychovával iba chlapcov. Nepriamo vychovával aj dcéry. Poveroval najstaršieho syna, aby mal nad nimi dozor. Pretože, ak by sa nesprávali slušne, zahanbili by celú rodinu. Priamo zasahoval do výchovy vtedy, ak si matka s dcérou už nevedela rady a to bolo najväčším trestom a pohanou. Pri výbere ženícha pre dcéry mal rozhodujúce slovo.

Literatúra/zdroje: 

Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža – otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 20-33