SAJKO, JÁN

Mgr. Ján Sajko 
* 1957 v Prešove
Učiteľ výtvarnej výchovy na 1. základnej škole v Jarovniciach, venujúci sa rozvoju výtvarného talentu rómskych detí.

Ján Sajko v roku 1982 absolvoval Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a od roku 1986 učí na základnej školy v Jarovniciach. Do roku 1989 bola v obci iba jedna základná škola, do ktorej spolu chodili rómski a nerómski žiaci, neskôr nerómski rodičia iniciovali postavenie novej školy, do ktorej presunuli nerómske deti. Pôvodná škola zostala iba pre rómske deti a Ján Sajko zostal učiť na rómskej škole a rozvíjať výtvarný talent niekoľkých generácií rómskych detí.

Žiaci pod jeho vedením, vytvárajú veľmi zaujímavé práce plné farieb. Boli ocenené na výtvarných súťažiach po celom svete. (India, Japonsko, Portugalsko, USA, Česká republika, Maďarsko, Slovinsko, Macedónsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Irán…) Samostatne vystavovali v mnohých mestách, napr. – Washington, Boston, Palm Beach, Hannover, Štrasburg, Brusel, Graz, Varšava, Viedeň, Praha, Budapešť, Krakov, Bratislava, Košice, Martin, Prešov, Sabinov, atď. Ich obrázky boli použité na ilustrácie rôznych kníh, kalendárov a pohľadníc. Viac na http://www.zs1jarovnice.edu.sk/vytvarne_aktivity.html

Angažovanosť Jána Sajka bola viackrát ocenená: V roku 1997 mu minister školstva udelil Pamätný list sv. Gorazda a v roku 2002 mu opäť minister školstva udelil Malú medailu sv. Gorazda.

Foto:  http://www.jan.sajko.szm.com/ a  http://ematusov.soe.udel.edu/jano/

SCHÖN, JOZEF

Novinár, publicista, spisovateľ, fotograf

* 2. jún 1958 Valtice (okres Břeclav)
† 29. január 2010 Trnava

Základné údaje: 

  • redaktor (Trnavský hlas, Hlas ľudu, Romano nevo ľil, Národná obroda)
  • fotoreportér
  • spisovateľ

Literatúra/zdroje:

  1. Príloha TEN BOL NÁŠ. [online]. In. Trnavský hlas 5/2010. s. 12-15. [cit. 22. 12. 2011]. Dostupné na internete:http://www.trnavskyhlas.sk/userfiles/05_2010.pdf
  2. Schön, Jozef: Poviedky – Lekhavipena. Združenie JEKHETANE -SPOLU. Prešov 2008, 89.s.

SESTRA ATANÁZIA – VLASTNÝM MENOM MÁRIA HOLUBOVÁ

Sestra Atanázia

* 19. októbra 1952, Svetlice (okr. Medzilaborce)

Rehoľná sestra Rádu sestier sv. Bazila Veľkého, ktorá pôsobila v misii na rómskom sídlisku Poštárka v Bardejove ako katechétka. Venovala sa hlavne deťom a mladým ľuďom, viedla motivačné skupinky, spevokol a venovala sa komunitným aktivitám.

V roku 1968 začala študovať na Strednej zdravotníckej škole v Prešove, kde spoznala aj spoločenstvo mladých ľudí, ktorí prežívali svoje kresťanstvo aktívne. Osudové bolo aj jej zoznámenie sa s otcom Mariánom Potašom, rehoľníkom Rádu sv. Bazila Veľkého, ktorý v tom čase organizoval tajné náboženské stretnutia. Pocítila volanie viery a rozhodla sa zasvätiť svoj život službe Bohu a ľuďom.

Po maturite nastúpila do Ústavu sociálnej starostlivosti v Bardejove, kde pôsobili rehoľné sestry Rádu sv. Bazila Veľkého. V roku 1972 tajne vstúpila do noviciátu a v 1973 zložila prvé rehoľné sľuby. V dôsledku politickej situácie nemohla nosiť rehoľné rúcho – habit. To si mohla obliecť až po preložení do charitného domu pri Trenčíne v roku 1988.

Neskôr rehoľa Rádu sv. Bazila Veľkého otvorila v Prešove strednú zdravotnícku školu, kde sestra Atanázia začala učiť a zároveň si doplnila vysokoškolské vzdelanie na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Spišskom Podhradí.

Jej snom bolo venovať sa rómskym deťom. V 90-tych rokoch spoločne s kňazmi saleziánmi, otcom Petrom Bešenyeim, otcom Teodorom Gavendom a učiteľkou umeleckej školy pani Máriou Jevčákovou rozvinuli v Bardejove – Poštárke viaceré aktivity. Okrem náboženskej výchovy založili spevácky zbor Devleskere čhave (Božie deti) a venovali sa aj voľnočasovým aktivitám. V roku 2001 na rómskom sídlisku Poštárka Saleziáni zriadili materskú školu, kde sestra Atanázia vyučovala, neskôr otvorili aj základnú školu, kde pôsobila ako katechétka. V súčasnosti je už v dôchodku a je predstavená domu Rádu sestier sv. Bazila Veľkého.

V roku 2013 sa stala tvárou projektu „Úspešné rómske ženy“, ktorý realizovalo občianske združenie In Minorita. V roku 2014 o nej vznikol krátky dokumentárny film – vimeo.com/album/3734082/video/124610843.

ŠPERKY OLAŠSKÝCH RÓMOV

Najtypickejšie pre olašských Rómov boli šperky zo zlata. Išlo o šperky ako náušnice, prstene s kameňmi – angrusta, náhrdelníky a retiazky –lance, gombíky, ale aj zlaté zuby. Jedným z dôvodov prečo investovali do zlata bol kočovný spôsob života, ktorý neumožňoval investície do nehnuteľností a predmetov, ktoré neboli prenosné. Okrem ekonomického významu mali zlaté šperky aj symbolický význam. Ich úlohou bolo ochrániť nositeľa od chorôb.

Znakom vajdu – mujala – čhibalo boli strieborné gombičky na veste a zlatá alebo strieborná retiazka na krku.


Literatúra/zdroje:

Davidová E. Spôsob obliekania. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny

pedagogický ústav, 2007, s. 85-89

STOJKA, CEIJA

Rómska spisovateľka, maliarka a hudobníčka Ceija Stojka, ktorá svojimi dielami upozorňovala na nacistické zločiny, nositeľka titulu profesorka (2009) za svoj dlhoročný boj proti rasizmu hlavne na akademickej pôde v Rakúsku.

(* 23.05.1933 Kraubath an der Mur, Steiermark, Rakúsko, † 28.01.2013 Viedeň, Rakúsko)

Jedna z najvýznamnejších rómskych umelkýň v Rakúsku, ktorá prežila Osvienčim – Birkenau, Ravensbrück (1944)  a Bergen-Belsen. Narodila sa v rodine obchodníka, ktorý predával kone a pre svoj pôvod sa s celou rodinou dostala do koncentračných táborov, odkiaľ sa jej podarilo zachrániť so svojimi 4 sestrami a matkou. Po vojne sa usadila vo Viedni, kde žila až do svojej smrti.

Okrem spisovateľskej činnosti sa venovala aj výtvarnej tvorbe, v ktorej sú charakteristické návraty k zážitkom z koncentračných táborov i obrazy z jej života a života jej rodiny pred a po druhej svetovej vojne.

Nositeľka viacerých ocenení:

  • Bruno-Kreisky-Preis für das politische Buch, 1993,
  • Josef-Felder-Preis, 2000
  • Goldenes Verdienstkreuz des Landes Wien, 2001
  • Humanitätsmedaille der Stadt Linz, 2004[3]
  • Goldenes Verdienstzeichen des Landes Oberösterreich, 2005[3]
  • Fernsehpreis der Österreichischen Erwachsenenbildung, 2006

Z rúk rakúskej ministerky kultúry dr. Claudie Schmied získala 16. októbra 2009 titul profesorka predovšetkým za svoj dlhoročný boj proti rasizmu hlavne na akademickej pôde, kde sa zameriavala na worskhopy, v ktorých vedie dialóg s väčšinovým obyvateľstvom, hlavne žiakmi a študentmi, objasňovala silu jazyka a analyzovala, ako môžu predsudky a stereotypy viesť k rasovo motivovanému násiliu a ako citliví Rómovia a Sintovia reagujú na protirómske vyjadrenia.

Viac ako 20 rokov podporovala vedcov z rôznych vedných odborov, študentov a novinárov, ktorí sa vo svojej práci venujú Rómom.

Literárna tvorba:

  • Wir leben im Verborgenen. Erinnerungen einer Rom-Zigeunerin (1988)– Žijeme ve skrytu: Vypravění rakouské Romky (český preklad – 2009) – autobiografické dielo
  • Reisende auf dieser Welt (1992)
  • Meine Wahl zu schreiben – ich kann es nicht Gedichte (2003)
  • Me Diklem Suno (Audio-CD)
  • Träume ich, dass ich lebe? Befreit aus Bergen-Belsen (2005)

Linky:

video (v nemčine): Zeit zeugin Ceija Stojka (Očitý svedok Ceija Stojka)

rozhovor (v češtine): K psaní mě donutily lži popíračů holokaustu, říká Romka Ceija Stojka

SVÄTÁ SÁRA

  • patrónka Rómov
  • nájdeme aj pod pojmom Kali Sára – čierna Sára, Čierna Madonna

Procesia

 Procesia  so svätou Sárou sa koná každý rok 24. mája. Pri tejto príležitosti sa stretávajú prevažne Rómovia zo západnej Európy v juhofrancúzskom meste Les Saintes  Maries de la Mer (Sväté Márie z mora). V miestnom kostole z 9. – 15. storočia sú uložené pozostatky svätíc. Márie Salome – matka staršieho Jakoba a Márie Jakobey – sestra alebo sesternica Panny Márie. V krypte pod kostolom sa nachádza aj plastika ženy s tmavšou pleťou- svätá Sára. Predpokladá sa, že práve preto si ju Rómovia vybrali ako svoju patrónku. Kult svätej Sáry vznikol spontánne a z duchovnej potreby Rómov.

Existuje zmienka o procesiách z roku 1855,  ktorá je dokladom  rozšírenosti tohto kultu. No procesie so sochou svätej Sáry povolila cirkev až v roku 1935. Pričinil sa o to markíz Falco de Baroncelli. Cirkev sa na týchto procesiách účastní až od roku 1953.

Pri soche svätej Sáry sa modlí, zapaľujú sa sviečky, hladia a bozkávajú sochu na tvár, prosí sa o uzdravenie a prespáva sa v krypte pri soche. V deň procesie sa socha zaodeje do rúch, ktoré jej prinesú pútnici. Následne sa v sprievode vynáša k moru, pričom pútnici sa ponoria po pás do mora. Na druhý deň sa procesia opakuje so sochami svätých Márií 25. mája.

Možné vysvetlenia, prečo sa svätej Sáre prinášajú rúcha a vchádza sa do mora možno nájsť v legendách o nej.

Legenda

Legenda hovorí, že svätá Sára bola Rómka, ktorá žila so svojím kmeňom na pobreží. V sne mala zjavenie v ktorom ju ženy na lodi prosili o pomoc. Boli to spomínané Mária Salome a Mária Jakobey. No môžeme sa stretnúť aj s rozprávaním o tretej Márii. Márii Magdaléne. Hneď ako sa zobudila, išla k moru, ktoré bolo rozbúrené. Zvliekla si šaty a more sa upokojilo. Nájdeme aj verziu, že si zvliekla šaty a pomocou nich obe Márie vytiahla na breh. Tie potom sv. Sáru pokrstili a spoločne šírili kresťanstvo.

Iná legenda hovorí, že sa svätá Sára bola slúžkou Márii( Mária Salome a Mária Jakobey), ktoré sa plavili na lodi z Palestíny, pretože spolu s Máriou Magdalénou, Lazarom a Martou boli vyhnaní po smrti Ježiša Krista.

Taktiež sa možno stretnúť s postavou svätej Sáry ako osoby, ktorá stála pri prázdnom hrobe Ježiša Krista spolu s Pannou Máriou a Martou.

Jedným z vysvetlení, prečo pútnici vchádzajú do mora je ich snaha sa dostať čo najbližšie k Svätej Zemi. Ďalšie vysvetlenie je, že vyprevádzajú sväté odkiaľ prišli. Existujú aj názory, že sa jedná o rituál určený indickej bohyni Kali, ktorý sa zachoval. Vstupom svätej Sáry do mora voda nadobúda liečivé schopnosti, a preto do nej vchádzajú aj pútnici. Iná verzia hovorí o tom, že tento zvyk súvisí s čiernou bohyňou, ktorá sa tu uctievala pred príchodom kresťanstva.

Bibliografia:

Mann, A. 2000 : Rómsky dejepis, doplnkový učebný text pre 2 stupeň ZŠ, Kalligram Bratislava 2000. 52 s.

Mann, A. 2004: Duchovná kultúra Rómov. In: Dingir, časopis o současné náboženské scéňe, Praha 2004, roč. 7, č. 1, s. 10-13. (ISSN: 1212-1371)

Mann, A. 1995: Duchovný rozvoj-podmienka urýchlenia spoločenského rastu rómskeho obyvateľstva na Slovensku. In: SLezský sborník, Opava, 93, 1995, č. 1-2, s. 157-158

Dvořáková, H.2004 : Romske poutě a svatá Sára [online] Dingir, časopis o současné náboženské scéne (Praha), 2004  Dostupné na  internete:http://www.dingir.cz/archiv/Dingir104.pdf

Saint Sarah [online] Dostupné na  internete:  http://translate.google.sk/translate?hl=sk&langpair=en%7Csk&u=http://en.wikipedia.org/wiki/Saint_Sarah&ei=6D2gUMn1BI7Ksgb44IDYCg