B C D E F G H J K Ľ M N O P R S T U V W Z

RÓMSKI UHLIARI

Boli nevyhnutnými dodávateľmi uhlia pre kováčov. Súčasná historická a etnografická veda predpokladá, že páleniu uhlia sa Rómovia venovali ešte pred príchodom na naše územie.

O tom, že pálením dreveného uhlia v okolí Ružomberka sa zaoberali Rómovia máme doklady z rokov 1732 a 1735. Najjednoduchší spôsob získavania dreveného uhlia bol ten, že sa v lese nazbierali suché konáre a haluzinu, dali ich na hromadu a zapálili. Drevo sa nenechalo horieť, zahasilo sa alebo sa zahádzalo hlinou. Vychladnuté uhlie sa rozbilo a bolo možné ho použiť. Iným spôsobom, ktorý používali i Rómovia bolo stavanie uhliarskej míle. Drevo z dubového pňa sa nakálalo, naskladalo do hranice, obložilo vetvami zo smreka, vznikla tak míla a tá sa zapálila.. Míľa sa nechala horieť asi osem hodín, potom ju uhasili vodou, po vychladnutí ju rozobrali. Takáto míľa sa stavala buď v tvare hranice vytvorenej z klátov, ktoré sa nakládli horizontálne v radoch na seba alebo v tvare kužeľovitej homole. Na tieto účely sa uprednostňovalo tvrdé drevo. Drevené uhlie sa okrem kováčstva používalo na dedinách napr. ako náplň do žehličiek, alebo sa predávalo ako náplň do generátorov mláťačiek. Uhliarstvo sa pre viaceré rómske rodiny stalo doplnkovým spôsobom obživy. Úpadok tohto remesla nastal v polovici minulého storočia z dôvodu nahradzovania dreveného uhlia kamenným uhlím.

Literatúra:

  1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
  2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
  3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
  4. MANN, A. Rómski kováči. In.: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46
  5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

RÓMSKY KOVÁČ

Remeselník spracúvajúci železo kovaním a ovládajúci i podkúvanie.

Rozšíreniu rómskych kováčov prispel najmä fakt, že sa usadili v agrárnych oblastiach, kde bol odbyt pre ich služby a výrobky. Výhodou rómskych kováčov bolo, že na rozdiel od ostatných kováčov prijali za svoju prácu i naturálie. Najviac rómskych kováčov  žilo v Spišskej stolici. Všeobecne platí, že najväčšia koncentrácia rómskych kováčov bola v menej rozvinutých a chudobných častiach Uhorska. Špecifikom rómskeho kováčstva bolo najmä využívanie starého materiálu. Používali pri tom techniku tzv. kováčskeho zvárania, pomocou ktorej vedeli napr. z dvoch starých podkov vyrobiť jednu novú. Do zberu starého železa boli zapojení všetci členovia rodiny, vrátane žien a detí.
Rómski kováči často prichádzali do styku s roľníkmi, stávali sa vo svojom prostredí prirodzenými autoritami, prostredníkmi medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami.

Literatúra:

  1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
  2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
  3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
  4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
  5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

RÓMSKY MUŽ

Hlavou rómskej rodiny je otec-dad.Medzi jeho povinnosti patrilo zabezpečovanie obživy a medzi jeho výsady spadalo to, že sa jeho rozhodnutiam podriaďovali všetci členovia rodiny.

Muž si po svadbe zvyčajne priviedol nevestu – terňi bori do svojho domu. Existovali aj prípady, kedy muž nasledoval ženu, a to vtedy, ak bol sirota, alebo rodina nevesty potrebovala ďalšieho muža z dôvodu profesie, alebo prestíže. Takýto muž sa nazýval pristašis. Čím bol väčší počet mužských členov, tým stúpala dôležitosť rodiny a to i s ohľadom na väčšiu fyzickú silu rodiny v prípade konfliktu.

V prípade, že manželstvo bolo bezdetné, muž mal právo ženu opustiť. Neplodnosť bola pripisovaná žene. Nevera ženy bola neprípustná, nevera muža bola tolerovaná, predovšetkým nevera mimo komunity. V prípade ovdovenia muža, tento novú nevestu najskôr medzi slobodnými sestrami jeho predchádzajúcej manželky, lebo sa predpokladalo, že sa bude k deťom z prvého manželstva správať lepšie.

Ak sa muž nestaral o svoju rodinu, prípadne prepíjal peniaze, či správal sa hrubo, komuita mu rôznym spôsobom dávala najavo svoj postoj. Mohlo to byť od krivých pohľadov, cez dohováranie, až po istý druh vylúčenia z lokálneho spoločenstva. Ak stratil autoritu, členovia rodiny mu mohli začať tykať, často dostal aj hanlivú prezývku.

Otec začal s výchovou synov medzi piatym až šiestym rokom dieťaťa. Výchova spočívala v tom, že ho synovia všade sprevádzali a pozorovali pri prácach okolo domu i vonku. Napríklad pomáhali mu s rúbaním dreva. Keď najstarší syn dosiahol vek 15 – 16 rokov, otec ho prvý krát vyzval, aby zasadol k spoločnému stolu a od tej chvíle mal skoro rovnakú úlohu pri výchove svojich súrodencov ako otec.

Muž v minulosti s chodom v domácnosti nepomáhal. Na Slovensku sú aj také osady, kde muži nevykonávali ani práce, ktoré spadali do ich povinností, napríklad nosenie a rúbanie dreva. V meste bol vplyv emancipácie silnejší a s prácami v domácnosti pomáha aj muž.

Ak si otec zarábal ako remeselník, alebo hudobník, deti sa učili tomuto zamestnaniu pozorovaním a asistovaním pri práci. Vo veku 13-14 rokov už chodili hrávať s otcom za peniaze, ktoré odovzdávali matke na chod domácnosti.

Otec väčšinou trestal a vychovával iba chlapcov. Nepriamo vychovával aj dcéry. Poveroval najstaršieho syna, aby mal nad nimi dozor. Pretože, ak by sa nesprávali slušne, zahanbili by celú rodinu. Priamo zasahoval do výchovy vtedy, ak si matka s dcérou už nevedela rady a to bolo najväčším trestom a pohanou. Pri výbere ženícha pre dcéry mal rozhodujúce slovo.

Literatúra/zdroje: 

Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža – otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 20-33

RUDO MORIC

* 27.marec 1921, Sučany

† 26. november 1985, Bratislava

spisovateľ, učiteľ

Ocenenia

Cena vydavateľstva Mladé letá 1956,1959,1969

Cena Zväzu slovenských spisovateľov 1971,1980

Čestné uznanie v Cene Maxima Gorkého 1983

Vzdelanie

Učiteľský ústav Bánovce nad Bebravou

Pedagogická fakulta UK Trnava

Životopis

Rudo Moric sa narodil v rodine železničiara a po skončení štúdií v rokoch 1941-1943 pracoval ako učiteľ. Aktívne sa zúčastnil Slovenského národného povstania a po jeho potlačení bol internovaný v zajateckých táboroch v Rakúsku.

Po vojne sa vrátil k učiteľskému povolaniu a na škole v Stupave začal vydávať detský časopis Okienko Záhoria. Neskôr bol pracovníkom Výskumného ústavu pedagogického a tajomníkom Zväzu spisovateľov. Ako učiteľ rozumel detskému svetu, inšpiroval ho a jeho diela boli neoddeliteľnou súčasťou detstva vtedajšej mládeže.

V roku 1959 sa stal riaditeľom vydavateľstva kníh pre deti a mládež Mladé letá a v roku 1964 bol predsedom Slovenského literárneho fondu. Jeho zásluhou bolo obnovené vydávanie časopisu Slniečko v roku 1968.

Jeho knihy vzbudzovali záujem detí  doma aj v zahraničí.  Prekladané boli najmä  do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.

Detský román Trikrát som ušiel vyšiel v roku 1961 a nedostalo sa mu takej pozornosti ako iným jeho knihám. Nezaslúžene. Dielo bolo nielen výborne spracované, ale aj zaujímavo výtvarne poňaté.

Príbeh rómskeho chlapca Cypriána Stojku sa odohráva krátko po usadení kočovníkov v Československu. Tábor tvorí zopár domcov a dva vozy, maringotky.

Chlapec sa ocitá v detskom domove, kde je s láskou, spolu s ostatnými deťmi z kolónie prijatý. Nájde si kamarátov i prvú detskú lásku, no i neprajníkov.

Cypriána krivo obvinia z krádeže a tak sa vracia späť do kolónie. Tu však nie je vítaný, ujec Jovan, ktorý sa inak o neho staral, jeho príchodom nebol nadšený.

Až kým neprišiel výplatný termín a Jovan zistil, že prídavky na deti berie detský domov. Rozhorčený zorganizuje v osade “povstanie”, čoho svedkom je aj náš chlapec.

Dielo (výber)

Majster pästiarskych rukavíc (1954)

Z poľovníckej kapsy (1955)

Našiel som vám kamarátov( 1960)

Trikrát som ušiel (1961)

Oktávia ide stovkou (1964)

Teraz ho súdia nepriatelia (1967)

Rozprávky z lesa (1971)

Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980)

Ako som krstil medveďa (1980)

Detstvo tohto času (1986) – vyšlo po smrti autora

Sen značky Pelé (1987) – vyšlo po smrti autora

Zdroje/literatúra

Literárne informačné centrum

RUSOVÁ, ZLATICA

Zlatica Rusová, rodená Boldišová
*21.6.1951, Kameňany (okr. Revúca)
Spisovateľka, autorka píšuca v slovenskom a rómskom jazyku, členka Rómskeho literárneho klubu.
Žije v Kameňanoch (okres Revúca)

Základné údaje

Po skončení základnej školy pracovala v Piešťanoch ako robotníčka v textilnej továrni, neskôr nastúpila do JRD a pred odchodom do dôchodku pracovala v nemocničnej práčovni. Vychovala troch synov. Je babička a prababička.

Zlatica Rusová začala písať v roku 2004 ako 53-ročná, keď vážne ochorela a mala viac času na písanie. Rozprávačský talent zdedila po svojom starom otcovi. Milovala jeho rozprávanie, ale aj rozprávanie iných starých Rómov v osade Kameňany. Mnohé jej poviedky sú autentické. Je tiež autorkou rozprávok a bájok. Spolupracovala s redakciou Romano džaniben a s portálom romea.cz v Českej republike. Ako členka Rómskeho literárneho klubu sa zúčastňuje literárnych besied – živá knižnica na základných a stredných školách a v komunitných centrách. Jej kniha Holokaust – utrpenie slovenských Rómov – Paraimos – pharipen serviko romengero, vyšla v slovenskom, rómskom a v maďarskom jazyku.

Tvorba:

Rómska večernica – Romaňi Čercheň, 2011

Staré rómske príbehy – Romane phurikane vakeribena, 2012

Príbehy pri rómskom ohni – Vakeribena paši Romaňi jag, 2O14

Rómske rozprávky – Romane paramisa, 2015

Holokaust. Utrpenie Slovenských Rómov – Paraimos. Pharipen serviko romengero

Kráľovná vody, rozhlasová hra spracovaná pre Slovenský rozhlas, 2017

Tvorba, Zbierky ROLIK:

Rok 2010 – Sirota Adam, Ako hrniec, šálka a fľaška doniesli šťastie Čierne vlasy / Kale bala

Rok 2011 – Múdry vojak, Esterka a princ Písanie od srdca / Lekhaviben jilestar

Rok 2012 – Nesprávna láska, Pohreb na ktorom sa neplakalo, ale smialo / Slnko vo vlasoch – Kham andro bala

Rok 2013 – Handrová bábika, Nájdený Nelkáčik / O nelkáčikos

Rok 2014 – Žart, Zajačí kráľ / Láska, Slzy a Smiech-Kamiben, Apsa thaj Asaviben

Rok 2015 – Chudobný, ale múdry chlapec, Stratený palác / Písanie je naše rómstvo / O Nelkačikos II.

Rok 2016 – Kráľovná vody / Píšeme a čítame spolu – Irinas thaj genas jekhetanes

Rok 2017– Rómovia z Tisovca / Mám sen – Hi man suno

Foto: archív Rómskeho literárneho klubu

Zdroj: Rómsky literárny klub (ROLIK)

SAJKO, JÁN

Mgr. Ján Sajko 
* 1957 v Prešove
Učiteľ výtvarnej výchovy na 1. základnej škole v Jarovniciach, venujúci sa rozvoju výtvarného talentu rómskych detí.

Ján Sajko v roku 1982 absolvoval Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a od roku 1986 učí na základnej školy v Jarovniciach. Do roku 1989 bola v obci iba jedna základná škola, do ktorej spolu chodili rómski a nerómski žiaci, neskôr nerómski rodičia iniciovali postavenie novej školy, do ktorej presunuli nerómske deti. Pôvodná škola zostala iba pre rómske deti a Ján Sajko zostal učiť na rómskej škole a rozvíjať výtvarný talent niekoľkých generácií rómskych detí.

Žiaci pod jeho vedením, vytvárajú veľmi zaujímavé práce plné farieb. Boli ocenené na výtvarných súťažiach po celom svete. (India, Japonsko, Portugalsko, USA, Česká republika, Maďarsko, Slovinsko, Macedónsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Irán…) Samostatne vystavovali v mnohých mestách, napr. – Washington, Boston, Palm Beach, Hannover, Štrasburg, Brusel, Graz, Varšava, Viedeň, Praha, Budapešť, Krakov, Bratislava, Košice, Martin, Prešov, Sabinov, atď. Ich obrázky boli použité na ilustrácie rôznych kníh, kalendárov a pohľadníc. Viac na http://www.zs1jarovnice.edu.sk/vytvarne_aktivity.html

Angažovanosť Jána Sajka bola viackrát ocenená: V roku 1997 mu minister školstva udelil Pamätný list sv. Gorazda a v roku 2002 mu opäť minister školstva udelil Malú medailu sv. Gorazda.

Foto:  http://www.jan.sajko.szm.com/ a  http://ematusov.soe.udel.edu/jano/

SCHÖN, JOZEF

Novinár, publicista, spisovateľ, fotograf

* 2. jún 1958 Valtice (okres Břeclav)
† 29. január 2010 Trnava

Základné údaje: 

  • redaktor (Trnavský hlas, Hlas ľudu, Romano nevo ľil, Národná obroda)
  • fotoreportér
  • spisovateľ

Literatúra/zdroje:

  1. Príloha TEN BOL NÁŠ. [online]. In. Trnavský hlas 5/2010. s. 12-15. [cit. 22. 12. 2011]. Dostupné na internete:http://www.trnavskyhlas.sk/userfiles/05_2010.pdf
  2. Schön, Jozef: Poviedky – Lekhavipena. Združenie JEKHETANE -SPOLU. Prešov 2008, 89.s.

SESTRA ATANÁZIA – VLASTNÝM MENOM MÁRIA HOLUBOVÁ

Sestra Atanázia

* 19. októbra 1952, Svetlice (okr. Medzilaborce)

Rehoľná sestra Rádu sestier sv. Bazila Veľkého, ktorá pôsobila v misii na rómskom sídlisku Poštárka v Bardejove ako katechétka. Venovala sa hlavne deťom a mladým ľuďom, viedla motivačné skupinky, spevokol a venovala sa komunitným aktivitám.

V roku 1968 začala študovať na Strednej zdravotníckej škole v Prešove, kde spoznala aj spoločenstvo mladých ľudí, ktorí prežívali svoje kresťanstvo aktívne. Osudové bolo aj jej zoznámenie sa s otcom Mariánom Potašom, rehoľníkom Rádu sv. Bazila Veľkého, ktorý v tom čase organizoval tajné náboženské stretnutia. Pocítila volanie viery a rozhodla sa zasvätiť svoj život službe Bohu a ľuďom.

Po maturite nastúpila do Ústavu sociálnej starostlivosti v Bardejove, kde pôsobili rehoľné sestry Rádu sv. Bazila Veľkého. V roku 1972 tajne vstúpila do noviciátu a v 1973 zložila prvé rehoľné sľuby. V dôsledku politickej situácie nemohla nosiť rehoľné rúcho – habit. To si mohla obliecť až po preložení do charitného domu pri Trenčíne v roku 1988.

Neskôr rehoľa Rádu sv. Bazila Veľkého otvorila v Prešove strednú zdravotnícku školu, kde sestra Atanázia začala učiť a zároveň si doplnila vysokoškolské vzdelanie na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Spišskom Podhradí.

Jej snom bolo venovať sa rómskym deťom. V 90-tych rokoch spoločne s kňazmi saleziánmi, otcom Petrom Bešenyeim, otcom Teodorom Gavendom a učiteľkou umeleckej školy pani Máriou Jevčákovou rozvinuli v Bardejove – Poštárke viaceré aktivity. Okrem náboženskej výchovy založili spevácky zbor Devleskere čhave (Božie deti) a venovali sa aj voľnočasovým aktivitám. V roku 2001 na rómskom sídlisku Poštárka Saleziáni zriadili materskú školu, kde sestra Atanázia vyučovala, neskôr otvorili aj základnú školu, kde pôsobila ako katechétka. V súčasnosti je už v dôchodku a je predstavená domu Rádu sestier sv. Bazila Veľkého.

V roku 2013 sa stala tvárou projektu „Úspešné rómske ženy“, ktorý realizovalo občianske združenie In Minorita. V roku 2014 o nej vznikol krátky dokumentárny film – vimeo.com/album/3734082/video/124610843.

ŠPERKY OLAŠSKÝCH RÓMOV

Najtypickejšie pre olašských Rómov boli šperky zo zlata. Išlo o šperky ako náušnice, prstene s kameňmi – angrusta, náhrdelníky a retiazky –lance, gombíky, ale aj zlaté zuby. Jedným z dôvodov prečo investovali do zlata bol kočovný spôsob života, ktorý neumožňoval investície do nehnuteľností a predmetov, ktoré neboli prenosné. Okrem ekonomického významu mali zlaté šperky aj symbolický význam. Ich úlohou bolo ochrániť nositeľa od chorôb.

Znakom vajdu – mujala – čhibalo boli strieborné gombičky na veste a zlatá alebo strieborná retiazka na krku.


Literatúra/zdroje:

Davidová E. Spôsob obliekania. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny

pedagogický ústav, 2007, s. 85-89