Tag: Kultúra

Nazývaná vyhňa, bola miestom, kde kováč najčastejšie vykonával svoje remeslo.

V prípade rómskeho kováčstva rozlišujeme viaceré spôsoby práce v dielni a mimo nej. Najčastejšie prichádzal zákazník priamo ku kováčovi, ktorý mal svoju dielňu v osade a v dohodnutom čase si potom prišiel pre hotový výrobok, za ktorý najčastejšie platil naturáliami. Rómsky kováč odchádzal často zo svojim mobilným kováčskym zariadením i k zákazníkovi, kde si zriadil dočasnú dielňu a pracoval v nej i niekoľko dní. Mobilný inventár vlastnili i kováči, ktorí sa usadili na nijaký čas na koniec dediny, na zemi si rozložili vyhňu, kde pracovali. Takýmto spôsobom veľmi často pracovali olašskí Rómovia. Práca kováča sa sústredila do dielne, ktorá sa nazývala vigňa. Jednalo sa väčšinou o samostatný priestor, ktorý bol pristavený k stene obydlia. Výnimočne sa vyskytovali dielne, ktoré boli samostatnými budovami. Zhotovovali sa najmä z dreva – zrubovou konštrukciou alebo z nepálených tehál. Podlaha bola väčšinou hlinená a strechu nemali. Dym vychádzal voľne cez jednospádovú strechu. Ohnisko sa nachádzalo v strede miestnosti a kováči pracovali v sede, čupeli alebo kľačali. V niektorých prípadoch pracovali na malom stolčeku. Podobné doklady o práci rómskych kováčov máme i z poľského Spiša, poľského Podhalia a Burgenlandu. Pravdepodobne je to pozostatok kočovného spôsobu života. Napríklad aj maďarskí rómski kováči žijúci dlhé storočia usadlým spôsobom života pracovali podobným spôsobom.. Centrom každej dielne bolo ohnisko. Nachádzalo sa v strede dielne. Dôležitou súčasťou boli mechy, ktoré rozdúchavali oheň. Archaický typ mechov bol vyrobený z dvoch koží malých zvierat (baran, mačka), ktoré mali v mieste krku vloženú rúrku ústiacu do ohniska. Dúchanie vykonávala kováčova žena, prípadne deti. Napravo od ohniska sa nachádzala nákova. Kováči pracujúcu na zemi, používali rohatiny, to sú nákovy, ktoré majú ľahší korpus a postupne sa zužujú. Výška takejto nákovy bola od zeme štyridsať centimetrov. Chudobnejší miesto nákovy používali koľajnicu. Inventár dopĺňali kliešte, ktorí si zväčša zhotovovali sami rómski kováči, prípadne  veľké mechy, ktoré bolo možné ovládať rukou alebo nohou. Celé zariadenie nebolo orientované na stred dielne, ale pozdĺž jednej zo stien vo vyhni. Boli však i kováči, ktorí pri práci stáli a mali ohnisko vymurované z kameňa alebo tehál vo výške sedemdesiat až deväťdesiat centimetrov Títo kováči používali veľké tzv. štajerské nákovy. Títo kováči boli spravidla profesionálnejší. V dielni sa začalo pracovať ráno medzi treťou a štvrtou hodinou a pracovalo sa asi do deviatej hodiny. Potom kováči pracovali až večer. V prípade, že mali veľa objednávok rómski kováči pracovali celý deň.  Pri práci vo vyhni sa spravidla veľa nehovorilo, komunikácia prebiehala na základe vopred dohodnutých znakov, či klopania.

Literatúra:

BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.

BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.

HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.

MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.

MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

Kovospracujúce remeslo, zahŕňa malovýrobu železných predmetov pomocou ručných nástrojov a prostredníctvom tepelného spracovania – kovaním.

Korene kováčstva siahajú do neskorého neolitu a eneolitu. V Indii, pravlasti Rómov, zohrávalo kováčstvo veľmi dôležitú úlohu. Viacero dobových správ z čias Alexandra Veľkého a Rimanov svedčí o tom, že indické železo sa považovalo za veľmi kvalitné. Je pravdepodobné, že znalosť spracovania železa si predkovia Rómov priniesli z Indie. Až do 20.stor. si mnohí rómski kováči zachovali starodávny spôsob práce, pri ktorej bolo ohnisko umiestnené na zemi, z jednej strany do neho ústili mechy, z druhej strany bola do zeme zapustená nákova. Kováč pri práci čupel alebo sedel na pätách.. Jednou z charakteristík je aj spôsob studeného kovania, ktorým sa dosahovala väčšia pevnosť vyrobených predmetov. Na našom území sú prvé správy o rómskom kováčstve z 16.stor,: v roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako klince, motyky, sekery, vidly a tiež halapartne pre nočných strážnikov; v roku 1580 udelil mestský magistrát v Liptovskej Ľupči trom rómskym bratom Puškovcom povolenie usadiť sa na mieste menovanom Pod šibenice a živiť sa kováčstvom.

Rómske kováčstvo patrilo počas celého obdobia svojho trvania k pevným súčastiam miestnej remeselnej výroby. S nástupom priemyselnej výroby v prvej polovici dvadsiateho storočia začalo rómske kováčstvo upadať. Výnimku tvoria Podunajské Biskupice pri Bratislave, kde sa rodiny kováčov v medzivojnovom období združili do výrobných družstiev a dokázali toto starodávne remeslo v rámci tohto družstva povzniesť. V súčasnosti je významné najmä umelecké kováčstvo v Dunajskej Lužnej.

Literatúra:

1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.