JILOSKERO HANGORO SÚŤAŽ V SPEVE RÓMSKYCH ĽUDOVÝCH PIESNÍ

Miesto pôsobenia: Detva

Vznik: 1991

Usporiadateľom celoslovenskej súťažnej prehliadky v speve rómskych piesní je Občianske združenie Klub Spolu a Kultúrne centrum Andreja Sládkoviča. Spoluusporiadateľmi sú mesto Detva, Podpoliankse osvetové stredislo vo Zvolene, folklórny súbor Romka z Detvy a v niektorých ročníkoch aj Banskobystrický kraj. Podujatie sa už tradične uskutočňuje v mesiaci október v Kultúrnom centre Andreja Sládkoviča (pôvodný názov Dom kulúry A. Sládkoviča).

Účastníci Jiloskero hangoro súťažia v troch vekových kategóriách:

  • od 6 do 10 rokov
  • od 11 do 16 rokov
  • od 17 rokov

Prioritou súťaže je pripomínať a zachovávať autentické rómske piesne, ktoré sa vytrácajú z rómskej kultúry. Kritériami hodnotenia sú pôvodnosť rómskej piesne a používanie akustických hudobných nástrojov v doprovode – sláčikové alebo cimbalové hudby. Hodnotí sa výber piesne, vek piesne. Súťaž podnecuje k zisťovaniu a hľadaniu piesní od starých ľudí, od starých, či prastarých rodičov. V tomto smere je táto súťaž ojedinelá. Jiloskero hangoro nežije len v povedomí Rómov, ale zaradila sa medzi tradičné podujatia Podpolianskeho regiónu. Súťaže sa zúčastňujú prevažne deti a mládež z celého Slovenska, ale v tretej kategórii súťažia aj starí ľudia.

Program podujatia tvoria aj výstavy prác rómskych detí, výstavy rómskych maliarov, rezbárov, kováčov, workshopy rómskych ľudových remesiel, napríklad tkanie tzv. cigánskych tkaníc, práca s drôtikami, výroba šperkov z drôtikov, košikárstvo, kotlárstvo.

Literatúra/zdroj:

Belišová, Jana, PhD.

Kapela F6

Foto: Matúš Chovanec

Kapela F6 je rómsko-slovenská evanjelizačná kapela.

Tvorí ju sedem hudobníkov: Lukáš Bužo, Matúš Bužo, Peter Bužo, Stanislav Goroľ, Lukáš Goroľ, Tadeáš Gavala a Peter Gomolák a zvukár Marián Šeliga.

Vznikla v roku 2007 s podporou Gréckokatolíckeho formačného centra pre Rómov v Čičave, ktoré pracuje pod vedením Martina Mekela.

Pri svojom vzniku sa kapela rozhodla, že budú Božími bojovníkmi, odtiaľ je názov F6, ktorý odkazuje na text Písma o Božej výzbroji (Efezanom 6,10-20). Vízia kapely je spájať slovenský a rómsky národ, vytvárať priateľstvo a spoluprácu, búrať mýty a predsudky.

Rozbehli viaceré evanjelizačné projekty ako Chvály na TV Lux, rádio LUMEN a LIFE TV, projekt BARARAS – hudobno-dramatické pásmo, v ktorom účinkujú viacerí hudobníci, evanjelizačný projekt Zmierenie Tour so skupinou Lamačské chvály. Venujú sa evanjelizácii v rómskych osadách, väzniciach, detských domovoch, domovoch sociálnych služieb. Realizujú tiež projekty CEFERINO a F6 CAFE.

Kapela F6 je takisto organizátorom rómskeho gospelového festivalu FestRom. Kapela pracuje pod organizačnou zložkou Gréckokatolíckej rómskej misie vo svojom Umeleckom centre F6, kde sa venujú deťom, mládeži a dospelým, ktorých pripravujú do života nielen po stránke výchovno-vzdelávacej, ale aj po stránke umeleckej a v neposlednom rade tiež duchovnej.

Tvorba:

  • CD Aké je dobré a milé
  • CD Áno, je to On
  • CD Vzbuď sa, Boží ľud!
  • CD Jn 8, 32
  • CD F6 a fil3 – Cesta – Pravda – Život
  • CD BARARAS

 

KROKA–ČEŠĽAK, JOZEF

Kroka–Češľak, Jozef

Husľový primáš ľudovej hudby , predník Dedinskej folklórnej skupiny Zámutovčan, nositeľ hudobno-folklórnych prejavov Zemplína a Šariša

*  23. marca 1930       Zámutov
† 3.augusta 2013 Zámutov

Ocenenia

  • 2003 – získal ocenenia ako predník Dedinskej folklórnej skupiny Zamutovčan v roku 2003 titul laureát celoštátnej súťažnej prehliadky folklórnych skupín Nositelia tradícií v Banskej Bystrici s programovým blokom Od vinkoch po oltár
  • Niekoľko ocenení od Obce Zámutov za reprezentáciu obce a udržiavanie ľudových tradícií
  • Ocenenia na folklórnych festivaloch vo Východnej a Detve.

Vzdelanie

Základné- 3 roky  navštevoval miestnu základnú školu v Zámutove

Životopis

Narodil sa 23. marca 1930 v Zámutove  v rómskej muzikantskej rodine Feriovcov. Ako dieťa navštevoval tri roky miestnu základnú školu v Zámutove. Narodil sa v muzikantskej rodine, ktorá už vtedy patrila medzi žiadané ľudové hudby na Zemplíne. . Jeho učiteľom hry na husliach bol jeho strýko, primáš ľudovej hudby v Zámutove Jozef Ferijusko.. Hrávať s kapelou začal vo veku 14 rokov. V roku 1964 na podnet hudobného  redaktora Československého rozhlasu PhDr. Ondreja Dema sa stal spoluzakladateľom a členom Dedinskej folklórnej skupiny Zamutovčan,.
Jozef Kroka -Češľak bol zamestnaný v štátnych lesoch. V roku 1981 sa mu stal pracovný úraz pri práci so sústruhom, v dôsledku čoho mu museli amputovať palec na ľavej ruke a zároveň fixovať kosti v okolí zápästia. Po tomto úraze sa svoju hudobnú činnosť na istú dobu zastavil.. Počas jeho účinkovania vo folklórnej skupine Zamutovčan získal mnoho ocenení od Obce Zámutov za reprezentáciu obce a udržiavanie ľudových tradícií.  Ďalšie cenenia skupina získala na folklórnych festivaloch vo Východnej a Detve. Zamutovčan doprevádzal aj na medzinárodných festivaloch v Juhoslávii, Nemecku, Poľsku, Ukrajine, v Holandsku a Maďarsku  Súbor účinkoval aj v mnohých reláciách pre Slovenský rozhlas a televíziu (televízne filmy: Ej, javor, javor, Zemplínska svadba, Neplačte vy, mamička) Po dlhé roky až do konca života bol . Jozef Češľak Kroka neoddeliteľnou súčasťou folklórnej skupiny Zamutovčan. Jeho vynikajúcu techniku hry na husliach študovali mnohí etnológovia, muzikanti aj folkloristi.  Nahral so skupinou  3 CD nosiče.  Vychoval troch synov a šesť dcér. Zomrel 3.augusta 2013 v Zámutove vo veku 83 rokov.

Tvorba

CD  Hej zaśvicelo na Zamutov slunočko, FS Zamutovčan
CD   Ňeorem, ňeśejem, FS Zamutovčan
CD  Češľakova perša, FS Zamutovčan

Zdroj

Folklorista.sk
NOCKA.SK

ĽUDOVÁ HUDBA FOLKLÓRNEHO SÚBORU LOMNIČAN

Miesto pôsobenia: Veľká Lomnica

Vznik: 1969

Súčasný zriaďovateľ: občianske združenie Klub priateľov Lomničanu

Predchádzajúci zriaďovatelia: Poľnohospodársky podnik Veľká Lomnica, obec Veľká Lomnica.

Vedúci súboru: Ľubomír Precák

Umelecký vedúci: Marek Pišta

Zakladajúci členovia:

  • Emil Pišta – vedúci hudby, husle
  • Gusto Gábor st. –  primáš, husle, cimbal
  • Milan Gábor – akordeón
  • Ondrej Pišta – kontrabas

    Ľudová hudba folklórneho súboru Lomničan


    Zloženie:

  • Marek Pišta – husle
  • Gustáv Gábor – husle, cimbal
  • Roman Gábor – akordeón
  • Ladislav Lacko – kontrabas
  • Anton Lacko – husle kontra
  • Dušan Lacko – gitara

Ľudová hudba spolupracuje s detským folklórnym súborom Lomničanik, folklórnym súborom Lomničan a s rómskym folklórnym súborom Ľoľi rokľa.

Účinkovanie na domácich podujatiach:

  • Zamagurské folklórne slávnosti
  • Červený Kláštor
  • Medzinárodný festival krojovaných bábik Poprad, Kežmarok
  • Festival rómskeho folklóru severného Spiša
  • Vieme dávať Poprad, Bratislava
  • Piťové noty Liptovský Mikulaš
  • Liptovské dni matky Liptovské Sliače
  • Rómsky festival Zvolenská Slatina

Ľudová hudba účinkovala aj na zahraničných festivaloch v Taliansku, Poľsku a v Česku.

Literatúra/zdroje: Belišová, Jana, PhD.

ĽUDOVÁ HUDBA KLINCOVCI

Miesto pôsobenia: Detva

História ľudovej hudby Klincovcov siaha do predvojnového obdobia, do stabilnejšej formácie sa sformovali počas II. svetovej vojny. Od začiatku ju viedli velmi dobrí primáši, medzi nimi Jozef Klinec, ktorý pôsobil vo vojnových rokoch ako profesionálny hudobník a v časoch bývalého Slovenského štátu viedol vojenskú kapelu. V povojnových rokoch sa jeho pokračovateľom stal bratranec Ján Klinec, ktorý aj predtým hrával ako primáš. Tesne pred ukončením II. svetovej vojny sa mu stal úraz, pri ktorom prišiel o ľavú ruku. Napriek tomu sa nevzdal a naďalej hrával jednou rukou v slovenských folklórnych súboroch najprv na cimbal, neskôr na kontrabas. Začiatkom šestdesiatych rokov sa jeho kapela umiestnila na 2. mieste medzi nahrávkami amatérskych kapiel, kde reprezentovali region Podpoľania. Súťaž organizoval Československý rozhlas v Bratislave.

V sedemdesiatych rokoch Klincovci hrávali v rôznych folklórnych súboroch Podpoľania, Zriaďovateľom folklórneho súboru Podpoľanec spolu s ľudovou hubou Klincovcov bol v osemdesiatych rokoch Dom kultúry ROH Detva. Od roku 1993 vedenie prevzal huslista Tibor Balog, po jeho smrti v roku 1996 jeho syn Marek Balog, tiež výborný huslista. Syn legendárneho jednorukého Jána Klinca Vojtech Klinec hrával na kontrabas.  Zriaďovateľom ľudovej hudby Klincovci bolo v tomto období Združené kultúrne stredisko Rómov v Detve.

V súčasnosti sa vedenia ľudovej hudby ujal syn Vojtecha Klinca, Róbert Klinec, ktorého učil profesor Daniel v Holíči.

Svoju muziku rozširovali aj za hranice našho štátu v rámci projektu “Enfants du voyage et musiciens tsiganes” (Cesta detí za hudbou Rómov). Tento projekt sa vo Francúzsku realizoval vďaka francúzskej etnologičke Sylvie Pinkawa od roku 2001 do roku 2004. Klincovci vyučovali na základných a stredných školách tradičné rómske piesne zo Slovenska. Na záver úspešného turné vydali CD nosič.

Zloženie v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia:

  • Dezider Miko – husle
  • Róbert Klinec – cimbal
  • Vojtech Klinec – kontrabas
  • Martin Stieranka – viola
  • Jozef Berky Pipo – akordeón.

Hosťujúci umelci :

  • Rinaldo Oláh
  • Ján Berky Mrenica
  • Dezider Miko
  • Viliam Didiáš
  • Marek Balogh
  • Tibor Balogh

Klincovci navštívili mnohé európske štáty ako Francúzsko, Poľsko, Belgicko, Česko, Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a iné krajiny Európy. Šírili nielen rómsku kultúru, ale aj slovenský folklór. Ich hosťami boli poprední hudobníci, napríklad.

ĽUDOVÁ HUDBA SENDREIOVCI A KOKAVAKERE LAVUTÁRA

Miesto pôsobenia: Kokava nad Rimavicou

Vznik: 2001

Zriaďovateľ: Kultúrno výchovné občianske združenie Láčho drom

Pôvodny názov: Romani Luluďi

Vedúci hudobného telesa: Vladimír Sendrei

Vedúca speváckej zložky: Janka Sendreiová

Jana Sendreiová, foto: Jozef Ferenc, Romano nevo ľil

Zloženie hudobného telesa

  • Martin Horváth – husle
  • Ondrej Radič – cimbal
  • Pavel Farkaš – kontrabas
  • Roland Berky – klarinet
  • Jaroslav Berky – gitara
  • Tibor Kokony – akordeón
  • Janka Sendreiová – spev
  • Vladimír Sendrei – spev

Hosťujúci spoluhráči

  • Viliam Didiáš zo Zvolena – husle
  • Karol Radič z Klenovca – husle
  • Peter Bryndzák z Trenčína – husle
  • Ján Deme z Klenovca – husle a kontrabas
  • Ján Oláh z Klenovca – kontrabas
  • Ondrej Radič z Kokavy – kontrabas
  • Ľuboš Gašpar z Banskej Bystrice – cimbal
  • Elemír Gorči z Lučenca – klarinet
  • Barnabáš Cibuľa z Hnúšte – akordeón

Sendreiovci spolupracujú s detským speváckym zborom YRAEF, s tanečným súborom Romani luluďi z Kokavy aj s folklórnym súborom Rómka z Detvy.

Najvýraznejšie úspechy

V roku 2005 vystúpila Janka Sendreiová s kapelou Anyalai Gipsy Band a ďalšími sólistami: Richardom Rikkonom, Miroslavom Herákom a vted len trinásťročným huslistom Patrikom Zigmundom v Carnegie Hall na newyorskom Manhattane. Vystúpenie malo veľký úspech.

Filmový hudobný skladateľ Hans Zimmer si pre časť hudby do filmu Sherlock Holmes 2: Hra tieňov režiséra Guya Ritchieho vybral dve rómske hudobné zostavy zo Slovenska: Sendreiovcov z Kokavy nad Rimavicou a Cigánskych barónov z Gelnice.

Účasť na významných festivaloch a podujatiach

  • svetový festival Khamoro 2001, 2004 Praha Česko
  • dni mesta Limanowa 2001, Poľsko
  • Antirasistfest 2004, 2005 Bologna Taliansko
  • Gipsy Celebration 2005, 2006, 2007 Svojanov Česko
  • Gipsy festival 2005, Tilburg Holandsko
  • Jágori fest 2005 , Oslo Nórsko
  • Sziget festival 2006, Budapešť Maďarsko
  • Lubljanafest 2006,  Ľubľana Slovinsko
  • Ľudový festival Wergozevo 2008, Poľsko
  • Bažant Pohoda 2005, Trenčín
  • Gypsy Spirit 2007 – 2012, Bratislava

Ocenenia

  • dvakrát na svetovom rómskom festivale Khamoro v Prahe
  • na Dňoch mesta Litmanowa
  • na Dňoch mesta Wergozovo v Poľsku

Ďakovné listy

  • za úspešné účinkovanie Gypsy Spirit v Carnegie Hall v New Yorku
  • z Rómskych dní v Hodoníne
  • z Dní mesta Banská Bystrica
  • z troch ročníkov festivalu Gypsy Celebration v Svojanove

Hudba Kokavakere lavutára bola použitá v českom filme ROMing.

O Sendreiovcoch a Kokavakere lavutára bol natočený formou reality show deväťdielny televízny seriál Sendreiovci o tom, ako hudobné teleso účinkovalo na rôznych podujatiach a čo sa popritom dialo v zákulisí. Režisér seriálu Jaro Vojtek natočil aj dokumentárny film Malá domovo rómsko-slovenskom futbalovom tíme, ktorý dáva dokopy futbalový tréner Vlado Sendrei a celovečerný dokument o Vladovi Sendreiovi Cigáni idú do volieb.

Literatúra/zdroj: Belišová Jana, Mgr. PhD.

ĽUDOVÉ PIESNE SLOVENSKÝCH RÓMOV

Foto 1: Žehňa, foto: Alan Meier

TYPOLÓGIA:

  1. Stará vrstva piesňového repertoáru (phurikanegiľa)

– pomalé piesne na počúvanie (halgató)

– tanečné piesne (čardaša)

  1. Prechodná vrstva
  2. Nová vrstva piesňového repertoáru (neve giľa)

POMALÉ PIESNE NA POČÚVANIE (HALGATÓ)

Foto 2: Chminianske Jakubovany, foto: Daniela Rusnoková

Ťahavé piesne na počúvanie Rómovia nazývajú čorikane giľa, žalosno giľa, halgató.

Pri ťahavých piesňach sú veľmi dôležité texty a ich výpovedná hodnota. Kedysi mali tieto piesne veľa veršov – boli to vlastne spievané príbehy. Každý spevák si text piesne prispôsoboval svojim zážitkom, vlastnému osudu. Ťahavé piesne slovenských Rómov majú zvyčajne jednu až dve, maximálne štyri strofy. Texty piesní sú rómskou ľudovou poéziou a ako také ich  treba chápať. V ťahavých žalostných piesňach sa vždy spieva o veľmi smutných a ťažkých témach. Tieto piesne sú obrazom ťažkého života Rómov, života plného biedy, chorôb, hladu, nešťastných a opustených detí, sirôt, ale aj lásky k matke a rešpektu k Bohu.

Z hudobnoštýlových znakov pri ťahavých piesňach vyniká nepravidelný, parlandový rytmus. Nečleníme ich do taktov, ale do jednotlivých fráz, ktoré sa členia na základe piesňového textu (verš, polverš, riadok). Každá fráza je ukončená dlhým tónom, veľmi často ozdobeným prírazom o malú sekundu nižším, ktoré obvykle predtým aj potom dopĺňa dlhšia pomlčka – dramatická (alebo nádychová) pauza, v ktorej doznie melódia. Prvá fráza piesne zvykne začínať niekoľkými tónmi v kratších hodnotách, ktoré pôsobia v porovnaní s ďalším priebehom melódie zrýchlene, ide tu však o uplatnenie princípu rytmickej descendenčnosti. Ďalšie frázy prebiehajú vyrovnanejšie, ale udržujú napätie, ktoré sa dosiahlo v prvej fráze. V závere sa pieseň znova upokojí, často aj spomalí, a ticho doznie v záverečnej kadencii.

Veľmi výrazný je prednes, charakterizuje ho zložité frázovanie, naťahovanie, zrýchľovanie, prestávky, nádychy. Jedným z vyjadrovacích prostriedkov sú aj melodické ozdoby: prírazy, nátryly, nárazy, glissandá a kolísajúca, flexibilná, nejasná intonácia. Časté je používanie citosloviec jaj, de, di, hej, mamo. Citoslovcia stoja mimo základnej stavby verša: ich vkladanie podlieha improvizácii a umožňuje tak zmeny melódie, rytmu aj frázovania. Pôvodne to boli sólové piesne, spieval ich jeden človek bez hudobného sprievodu. Aj to sa však v súčasnoti mení a posúva a tak sa stretávame aj s viachlasnou interpretáciou, aj s hudobným sprievodom. Pri interpretácii žalostných piesní halgató speváci často improvizujú, a to v textoch aj v melódii.

TANEČNÉ PIESNE (ČARDAŠA)

Foto 3 Petrová, foto: Alan Meier

Staré tanečné piesne Rómovia nazývajú čardaša alebo čardáše. Termínom čardáš sa pôvodne nazýval tanečný štýl, ktorý sa šíril spolu s dobovo módnou, tzv. novouhorskou hudbou aj medzi nemaďarskými etnikami Uhorska a šíril sa aj medzi Slovákmi. Je to párový tanec, ktorý sa skladá z pomalej a rýchlej časti. Veľkú popularitu získal v tridsiatych rokoch 19. storočia. Často sa stávalo, že sa na staré domáce tance slovenského typu iba použil názov čardáš, takže niekedy sa slovom čardáš označujú pomerne odlišné slovenské tance a piesne.

Podobne si Rómovia osvojili termín čardaša a označujú ním rytmické piesne, ktoré sa hrali a spievali k tancu, spravidla v párnom metre, a ktoré oni sami považujú za staré tanečné piesne. Krátke piesne (jeden- až dvojstrofové) sa v zrýchľujúcom tempe viackrát za sebou opakujú, prípadne sa viac piesní spája do dlhších celkov. Obľúbené sú rôzne popevky: naj na najalom, alom; taj dal aj la; oj dr dr daj dari; hoj na nej na; laj la, lej le; daj na naj; oj dumaj dumaj da a iné. Popevky sú buď súčasťou piesní alebo sa jednotlivé piesne zvyknú spájať improvizovanými popevkovými časťami bez textu, ktoré rozvíjajú a variujú základnú melódiu piesne. Niekedy sú tieto vsuvky dlhšie ako samotné piesne.

Kedysi špecialitu olašských Rómov – virtuózne rytmické napodobovanie hudobných nástrojov, basy, bubienkov či iných hudobných nástrojov hlasom, lúskanie prstami, tlieskanie, dupanie nohami v rytme es-tam (zdôrazňovanie párnej doby) – dnes bežne pri prednese tanečných piesní využívajú aj usadení (slovenskí a maďarskí) Rómovia.

Čardaša sa spievajú spoločne, často môžeme počuť dvojhlas, ba aj trojhlas, bývajú sprevádzané na hudobných nástrojoch. Tradičné hudobné nástroje, ktoré sa používali pri interpretácii čardaša sú husle, viola, cimbal a kontrabas, ale môže byť aj akordeón, saxofón a niektorý druh bicích nástrojov – od rôznych bubnov, bubníkov, cez krčah až po kanvu, ktorej používanie (a aj ona sama) je prebraté od Rómov z Maďarska. Prechod od tradičných hudobných nástrojov dokladá ešte pred dvadsiatimi rokmi obľúbená akustická gitara, ktorú pomaly vytláča elektrická, ale najviac obľúbené sú v súčasnosti elektrické klávesy, ktoré dokážu umelo napodobniť farbu rôznych hudobných nástrojov.

Motívy textov tanečných piesní sú veselšie, spieva sa v nich o láske, o svadbe, nevere,  krčme a pijatike, o speve a tancovaní, o radosti zo života. Mnohé sú žartovné, prekáravé, výsmešné či pikantné. V niektorých tanečných piesňach sa objavujú skomoleniny slovenských slov alebo asémantické zvukomalebné slová.

PRECHODNÁ VRSTVA PIESNÍ

Foto 4 Rakúsy, Foto: Daniela Rusnoková

V dostupnej literatúre o rómskych piesňach sa neuvádza prechodná skupina piesní, no ukázalo sa dôležité túto skupinu piesní vyčleniť. Ide o rozmanité piesne, štýlovo nezjednotené, ich bližšia hudobná a textová charakteristika ostáva otvorená. Niektoré z nich na prvé počutie môžu pripomínať halgató, no nie sú natoľko parlandové, sú pomerne pravidelne rytmicky členené, alebo čardaša. Podskupinu prechodnej vrstvy tvoria aj autorské novovznikajúce piesne, ktoré zámerne vychádzajú z tradičnej tvorby.

V prechodnej vrstve piesní môžeme vyčleniť tri skupiny piesní:

  • neohalgató–  piesne na počúvanie
  • neočardaša– tanečné piesne
  • bližšie nešpecifikované piesne

Najmenej početná je skupina piesní na počúvanie. Prednes, pomalý kĺzavý rytmus a čiastočne aj  funkcia piesní pripomína tradičné žalostné piesne. Typické sú ozdoby, nedosahujú však mieru používania ozdôb pri starých halgató. Najpoužívanejšie sú glizandá ako kontinuitné spojenie jednotlivých tónov, čím sa melódii dodá „hojdavý“ charakter, znejasňujú výšku tónu i dĺžku jeho trvania. Na rozdiel od tradičných čorikaňi giľa, pôvodne sólových piesní, sú neohalgató niekedy spievané v duete, triu alebo vo väčších zoskupeniach, bežný je aj hudobný sprievod. Neohalgatóniekedy vznikajú ako odozva na nejakú smutnú alebo citovo intenzívnu udalosť, napríklad po záplavach v Jarovniciach v roku 1998 vznikla pieseň  Šviňate o paňi demandžal[Do Svinej vtrhla voda].

Neočardaša sú inšpirované tradičnými melódiami starých čardaša, rozdiel sa objavuje v nových obsahoch a textoch piesní, s častým používaním prebratých dialektologických fráz zo slovenského alebo iného prostredia. V textoch sa objavujú neologizmy so slovenským alebo iným kmeňom s rómskymi príponami, moderné dievčenské a chlapčenské mená a nové reálie, ktoré Rómov v súčasnosti obklopujú a ktoré v mnohom ovplyvňujú súčasný život rómskej komunity. Inak však texty v mnohom pripomínajú starodávne čardaša. Časté sú pijanské piesne o pive, o krčme aj o následkoch pitia, napríklad o páde do priekopy alebo o spore so ženou kvôli pitiu, či posmešné a prekáravé piesne. Zvolania Joj, Romale, Joj čhavale alebo aj zvukomalebné popevky: ajlom šajlom, šaj na naj na a pod. sú tiež častým doplnením piesne. Nové tanečné piesne, podobne ako tradičné staré čardaša, majú strhujúce a stupňujúce sa tempo.

NOVÁ VRSTVA PIESNÍ (NEVE GIĽA)

Foto 5 Snakov, foto: Alan Meier

Nové piesne sú výrazne ovplyvnené populárnou hudbou a podľa žánrov populárnej hudby niektoré z nich Rómovia sami označujú napríklad diskoslaďáky. Medzi odborníkmi sa ujalo aj označenie rom-pop, ktoré však Rómovia nepoznajú a nepoužívajú. Zdrojom inšpirácie sú médiá – rozhlas, televízia a hudobné nosiče. Melódie sú obmieňané, prispôsobované rytmicky aj melodicky, alebo sa využije iba určitý melodický či rytmický motív, ktorý už hudobník ďalej spracúva vlastnými prostriedkami.

Nové piesne môžeme z hudobného hľadiska rozdeliť do dvoch skupín: 1. Piesne, ktoré sa dajú jednoznačne identifikovať s konkrétnou populárnou piesňou,  2. Nové piesne s charakterom populárnej hudby. Podľa tempa piesne, rytmu a melódie sme piesne rozdelili na dve skupiny. Tanečné, rómske označenie disco a pomalé, rómske označenie slaďáky.

Čo sa týka hudobných nástrojov, za posledných dvadsať rokov sa udiali významné zmeny a prechod od obľúbenej akustickej gitary k elektronickým zostavám: klávesové nástroje, sólová a basová elektrická gitara a bicie nástroje. Táto zostava je dosť často doplnená saxofónom alebo akordeónom.

Pre tento žáner  rómskej piesňovej tvorby je charakteristické používanie aj iných jazykov ako len rómskeho. Často sa vyskytujú texty piesní v konkrétnom nárečí slovenského jazyka alebo v slovenskom jazyku. Stretávame so skomoleninami anglických, českých, slovenských, ale aj inojazyčných slov, hlavne v piesňach, ktoré sa snažia napodobniť anglickú, španielsku či inú predlohu.

Texty nových piesní, už či pomalých slaďákov alebo rýchlych, tanečných disco sa vo veľkej miere dotýkajú témy lásky. V textoch pomalých piesní nachádzame aj smutné motívy rôznych nešťastí, chorôb, smrti, chudoby, Božieho trestu a pod. Vo všeobecnosti sú texty nových piesní menej kompaktné ako pri starých piesňach, nachádzame menej ustálených slovných spojení a prirovnaní a, samozrejme, vplyv populárnej hudby neobchádza ani textovú zložku piesní.

Zdroj: Belišová Jana, Mgr. PhD.

OLÁH, RINALDO

Rinaldo Oláh

  • husľový virtuóz a koncertný majster
  • spoluzakladateľ Slovenského umeleckého kolektívu (1949) , kde pôsobil temer 32 rokov
  • člen Vojenského umeleckého súboru
  • člen ľudovej hudby Československého rozhlasu v Bratislave

Jeho životné motto:
„Huslista musí na sebe pracovať každý deň, cvičiť, aby si  bol istý každým tónom , ak huslista vynechá čo len jeden deň a necvičí,  vracia sa na začiatok  a začína od nuly…“

*  13.1.1929    Zvolenská Slatina

† 1.6.2006      Bratislava

Ocenenia

Titul laureát festivalu mládeže v Bukurešti

Cena ministra kultúry –  v roku 2000

Vzdelanie:

Štipendijný pobyt na pražskom konzervatóriu

Životopis

Fotografia z rodinného albumu Aniny Botošovej – SĽUK, 1960

Narodil sa 13. januára 1929 vo Zvolenskej Slatine ako jediné a vytúžené dieťa svojich rodičov.  K jeho príchodu na svet sa  viaže legenda, podľa ktorej rodine jeho narodenie predpovedal žobrák. Ten mal prísť do rómskej osady, a od ženy v pokročilo štádiu tehotenstva prijal pohár vody. Predpovedal jej  narodenie zázračného dieťaťa, ktoré bude jedinečnou bytosťou, obdarené veľkým talentom a majú mu dať meno Rinaldo. Isté je, že hudba mala v rodine Rinalda Oláha  hlbokú tradíciu, mama krásne spievala a otec bol vychýrený ľudový  hudobník. Rinaldo už ako 4 ročný hral na husliach a ako 10 ročný koncertoval na pódiu Národného domu v Banskej Bystrici.  Navštevoval hudobnú školu u pána učiteľa Júliusa Končeka vo Zvolene. Rinaldo Oláh mal absolútny sluch, vynikajúcu hudobnú pamäť a  bol pracovitý, denne cvičil aj 10 hodín.

V roku 1953 ako primáš Vojenského umeleckého súboru účinkoval na mládežníckom festivale v Bukurešti kde získal cenu laureáta festivalu za brilantne zvládnutú ľudovú skladbu Na Myjave. Rinaldo dokázal strhnúť publikum, pretože ľudovú pieseň upravil ako koncertnú skladbu, ktorú  vedel dokonale zahrať.  V tomto období dostal ponuky k štúdiu  u  husľového virtuóza Davida Oistracha, ktorú  neprijal. Umelci ho prosili, aby sa venoval vážnej hudbe, ale Rinaldo im odpovedal: “Rád si zahrám Bacha, nemám problém s Paganiniho capricami, milujem Sarasateho, ale patrím k vrchárom, do mojich upravených skladieb  vložím kus odkazu majstrov a v mojich úpravách budete počuť Paganiniho caprica, Bachove partity, úryvky zo Sarasateho…… To je pre mňa život.“

Rinaldo sa rád vracal domov, do rodnej Zvolenskej Slatiny, do prírody k potoku, kde chytal pstruhy. Pri svojich návratoch do rodnej obce sa rád stretával s priateľmi a hudobníkmi. Hral s nimi na svadbách, krstinách, alebo iba tak na priedomí rodného domu v Zvolenskej Slatine.. Blízky vzťah mal s  Dušanom Berkym, prezývaným Dušík, ktorý tiež pochádzal zo  Zvolenskej Slatiny. Rinaldo Oláh patril do významnej rodiny vychýrených muzikantov, akými boli Ján Gašpar Hrisko, Ján Berky Mrenica, Robert Gašpar z Očovej a  ďalší . Preslávil sa skladbou Borovka, ktorú mu spievala jeho mama a ktorú spracoval do podoby koncertnej skladby s virtuóznymi husľovými kadenciami. V jeho podaní verejnosť pozná aj skladbu Švihrovská, ktorú  údajne skomponovala pre svoju kapelu uhorská rómska  primáška Cinka Panna.

Rinaldo Oláh svojou hrou na husle a kompozičným majstrovstvom preskočil svoju dobu, jeho úprava skladby Rodná dedina je vlastne prednesová skladba, v ktorej ukázal svoju neopakovateľnú husľovú  techniku. Rinaldo Oláh okrem huslí ovládal  hru  na gitaru, violončelo, kontrabas. Na gitare zahral rómsky džez s takou ľahkosťou, akoby ho zahral Django Reinhardt..

Rinaldo Oláh zomrel zomrel 1. júna 2006,  chudobný a bez pozornosti kultúrnej obce. Zo skladieb, ktoré nahral so svojou ľudovou hudbou v Slovenskom rozhlase, sa zachovala iba malá časť.

Od roku 2008 sa  v rodnej obci Zvolenská Slatina koná  každoročne v mesiaci máj  husľová súťaž predníkov o cenu Rinalda Oláha.

Tvorba

Úprava ľudových piesní

Rinaldo Oláh LP – OPUS  1972

Čardáše (Ľudovú hudbu vedie Rinaldo Oláh a Eugen Farkaš ) MUSICA s.r.o 2006

Filmové dokumenty o Rinaldovi Oláhovi

Rinaldo Oláh- réžia  Karol Zachar, 1972

Film Rodná zem-  réžia Jozef Mach, 1953

Paganiny zo Slatiny –  dokument o Rinaldovi Oláhovi rok vzniku dokumentu , 2000

Knihy o Rinaldovi Oláhovi

Rinaldo – kniha spomienok a korešpondencie slovenského Paganiniho- Rinalda Oláha zo Zvolenskej Slatiny. Zostavovateľ Danihel, Igor, PhDr. Rok vydania knižnej publikácie 2005.Vydavateľ Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene

Zdroj literatúry:

Anina Botošová

Rinaldo , Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene, 2005

PIHÍK, JOZEF

Primáš, hudobný skladateľ a textár, významný interpret a propagátor slovenskej ľudovej piesne.

* 1. 4. 1890 – Veľké Chlievany (okres Topoľčany)
† 21. 6. 1956 – Bratislava

Základné údaje:

  • primáš, interpret a upravovateľ slovenských a maďarských ľudových piesní
  • skladateľ a textár populárnych serenád a tanečných piesní
  • už ako 10-ročný chlapec sa stal primášom
  • autor viac ako 60-tich piesní, v ktorých pracuje s ľudovým motívom na pôde tanečnej hudby (napr. Carmen, Cigánove husle, Dínom dánom, Ja som šuhaj, Srdiečko ti z lásky dám Tancuj milá, Tulipán, Vieročka)
  • ako primáš pôsobil v Berlíne, Budapešti, Drážďanoch, Prahe, Štokholme a vo Viedni.
  • stál pri zrode Spolku ľudových hudobníkov v Bratislave (1920)
  • zakladateľ a prvý predseda Zväzu hudobníkov Slovenska (1927)
  • považovaný za najväčšieho priekopníka v žánri nazvanom ľudový fox
  • 8. 1926 – z kaviarne Astória sa vysielala tanečná hudba v podaní kapely Jožka Pihíka. Bol to prvý bratislavský prenos v rámci vysielania rádia na Slovensku.

 Literatúra/zdroje:

  1. DRAXLER, Vladimír: História Slovenského rozhlasu. [online]. In: Slovenský rozhlas. [cit. 10. 1. 2012].  
  2. PROFOUS, Martin: Pihík, Josef. [online]. In: Český hudební slovník osob a institucí. Datum poslední změny: 9.12.2009 Ústav hudební vědy Filozofické fakulty Masarykovy univerzity, Centrum hudební lexikografie. [cit. 10. 1. 2012].  Dostupné na internete:http://www.ceskyhudebnislovnik.cz/slovnik/index.php?option=com_mdictionary&action=record_detail&id=1002599
  3. SZABÓ, Ivan: Príbehy primášov, Vydavateľstvo Štúdio humoru satiry atď., 2008, ISBN 978-80-85451-40-5.

Neautorizované zdroje tretích strán

  1. Čo, čo, čo. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete:http://www.youtube.com/watch?v=gRrz_-C3wmc
  2. Kde si bola tej noci. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete:http://www.youtube.com/watch?v=JBl0pXYfd40
  3. Keď sa Jano na vojnu bral. Včera bola sobota. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete: http://www.youtube.com/watch?v=OqSSE-u2raA&feature=related
  4. Slovenské čardáše. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete:http://www.youtube.com/watch?v=Fq9TOZhhf0E
  5. Srdce ti dám. Spieva Dr. Janko Blaho. Hrá Cigánska kapela Jožka Pihíka. [online]. [cit. 11. 1. 2012]. Dostupné na internete:http://www.youtube.com/watch?v=Xd2pwyHKyDg

PIŤO, JOŽKO

Husľový virtuóz, hudobník, primáš vojenskej verbovacej kapely, primáš vlastnej kapely – „banda“.

* 1800 – Tekovské Lužany (okr. Levice)
† 22. marec 1886 – Liptovský Mikuláš

Základné údaje:

  • Vynikal svojím naturizmom, patril medzi tzv. sluchárov (neovládal noty, no na bravúrnu interpretáciu mu stačilo jedno počutie melódie). Piesne sa učil počúvaním spevu žien pri poľných prácach.
  • Hrával aj na divadelných predstaveniach ľupčianskeho ochotníckeho „Národnjeho slovenského divadla“ a na tanečných zábavách.
  • Piťo sa stal priamym symbolom národnobuditeľskej myšlienky, šíriacej sa prostredníctvom ľudovej a z nej sa inšpirujúcej národnej piesne. V časoch násilnej maďarizácie hrával slovenský repertoár čo si vyžadovalo nemalú dávku osobnej odvahy. Hoci sám inklinoval k maďarskej národnosti a po príchode na Liptov po slovensky takmer nevedel, znamenal napokon pre formovanie národného vedomia na Liptove veľmi mnoho. V Liptovskom Mikuláši pravidelne hrával na spoločenských a národných stretnutiach, ktoré organizovali Slovenská beseda, Tatran a Kasíno, v Martine zase na matičných zhromaždeniach – poznali ho všetci významní slovenskí vlastenci: Kuzmány, Moyses, Paulini, Francisci, Hodža, Hurban, Sládkovič atď.
  • Stal sa súčasťou diel svojich rovesníkov i ďalších autorov (Andrej Sládkovič: Svätomartiniáda, Daniel Bachát (Miloslav Dumný): Zahraj Piťo, Pavel Kokeš (Kýčerský): Piťove husle, Ján Lehotský: Zo starých časov, Svetozár Hurban Vajanský: Piťove Husle).
  • Jeho husle sú uložené v zbierkovom fonde Literárneho múzea – Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine.

Pôsobenie a aktivity:

pred 1836: dvanásťročná služba v pešom pluku v talianskom Miláne, kde hral na husliach a lesnom rohu

po 1836: ukončenie služby v pozícii primáša vojenskej verbovacej kapely vo v Liptovskom Svätom Mikuláši, založenie 12-14 člennej kapely – „bandu“, s ktorou väčšinou hráva na Liptove a v blízkych stoliciach

1861: účasť na historickom výstupe slovenských národovcov na Kriváň v roku Memoranda dňa 3. septembra.

1863: vystúpenie na Matičnom zhromaždení v Martine.

Tvorba:

1860: Švihorská (Švihorská duma) – skladba komponovaná ako fantázia na kurucké vojenské motívy najobľúbenejšia a zároveň najvzácnejšia, zložil ju s Piťovou pomocou Juraj Luby. (V roku 1980 skladbu nahral aj Rinaldo Oláha na gramoplatni Melódie kraja.)

zbierka liptovských trávnic – zaznamenal a zharmonizoval ich jeho syn Alexander. (Po úprave pre klavír vyšli v dvoch zošitoch v roku 1905 a 1906 v Ružomberku.)

O ňom:

  • autorom fotografií J. Piťa je P. B. Socháň
  • jeho najznámejšia podobizeň je olejový portrét od Petra Bohúňa, ktorý dali z vďačnosti vyhotoviť Liptáci. Nachádza sa v zbierke Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti.

 Literatúra/zdroje:

  1. Jožko Piťo. [online]. [cit. 8. 1. 2012]. Dostupné na internete: http://www.partizanskalupca.com/index.php?option=com_content&view=article&id=80%3Ajoko-pio&catid=46%3Aosobnosti-obce&Itemid=203f
  2. FABIÁNOVÁ, Vlasta: Folklórna tvorba Rómov. Nitra 2003.
  3. LUKÁČOVÁ, Alžbeta: Ritualizácia produkcie slovenských ľudových hudieb na národno-deklaračných podujatiach [online]. In: PŘIBYLOVÁ, Irena, UHLÍKOVÁ, Lucie [zost.]: Od folkloru k world music: HUDBA A RITUÁL. Městské kulturní středisko, Náměšť nad Oslavou 2010, s. 66-83. [cit. 1. 1. 2012]. 
  4. MAJERČIAK, Vladimír: Čestný slovenský hudec Jožko Piťo. In: Literárno-múzejný letopis MS, 19. Martin 1985.
  5. MAJERČIAK, Vladimír a kol.: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Liptovský Mikuláš 2000.
  6. MAJERČIAK, Vladimír: Legendárny primáš Jožko Piťo. In: Neznámi Rómovia, Bratislava 1992.
  7. PAŠKA, Laco, VRLÍK, Peter [zost.]: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Dom Matice slovenskej, Liptovský Mikuláš 2000.