Pracovisko Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine, ktorého prvoradým poslaním je dokumentácia hmotnej a duchovnej kultúry Rómov v minulosti i prítomnosti.
Základné údaje:
vznik:1. januára 2002 ako Dokumentačné centrum rómskej kultúry v Martine – súčasť Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine
cieľom je získavať, zhromažďovať a odborne spracovávať a prezentovať doklady materiálnej a duchovnej kultúry Rómov, podnecovať a koordinovať výskum rómskej kultúry v spolupráci s čo najširším okruhom organizácií zaoberajúcich sa životom a kultúrou Rómov
Múzeum – štátna príspevková organizácia v Brne (Česká republika), ktorá buduje zbierkové fondy dokumentujúce kultúru a dejiny Rómov, prezentuje ich formou stálych expozícií, výstav, kolektívnych podujatí… V jej fondoch je aj značná časť duchovného i hmotného dedičstva Rómov zo Slovenska.
Základné údaje:
1991: vznik ako mimovládna nezisková organizácia na podnet rómskych intelektuálov
2005: stáva sa štátnou príspevkovou organizáciou, buduje a zverejňuje prvé stále expozície na rozlohe 351 m2
V rómskych rodinách sa tešili z narodenia synov, väčší počet mužských potomkov znamenal väčšiu úctu a dôležitosť rodiny. Zároveň išlo aj o posilnenie fyzickej sily rodiny. Muži v dospelosti, vzhľadom k tomu, že za svoje služby a výrobky dostávali finančnú odmenu prinášali do rodiny peniaze. Zároveň prinášali nevestu – “pracovnú silu” a jej veno.
Najstarší syn mal mimoriadne postavenie. Ako najstarší bol považovaný za silnejšieho, rozumnejšieho a skúsenejšieho ako mladší súrodenci. Postavenie najstaršieho syna mohol prebrať niektorý z mladších bratov v prípade choroby, psychickej lability, ak bol v rodine neprítomný za predpokladu, že medzi nimi nebol veľký vekový rozdiel.
Úlohou najstaršieho brata bolo pomáhať rodičom pri výchove súrodencov. Od detstva súrodencov ochraňoval, organizoval, usmerňoval, trestal a zastupoval rodičov, ak boli neprítomní. Zároveň niesol zodpovednosť za počestnosť sestier.
Vo veku 15 – 16 rokov ho prvý krát otec vyzval aby zasadol k spoločnému stolu. Od tej chvíle sa jeho pozícia v rodine posilnila. Radil pri výbere manželov pre sestry, ak mal príjem, podporoval svojich mladších súrodencov.
Vzťah staršieho brata sa niekedy zachoval aj po tom, čo sa sestra vydala a mala deti.
Po smrti otca sa stal hlavou rodiny a teda získal najväčšiu autoritu, ktorej sa v niektorých otázkach mohla podriaďovať aj matka.
Literatúra/ zdroje:
Šebková H. Úloha najstaršieho syna v rómskej rodine. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 34-3
V rómskej rodine sa tešili viacej narodeniu chlapca ako dievčaťa. Okrem toho, že chlapec znamenal posilnenie sily rodiny, obávali sa, že dievča môže rodinu skôr priviesť do hanby ako chlapec, napr. keď otehotnie. Narodeniu dievčaťa sa potešila hlavne matka, lebo dievča jej bude pomáhať v domácnosti a s opaterou mladších detí. Ak sa v rodine rodili iba dcéry, rodina sa mohla stať terčom posmechu a vina sa pripisovala matke.
Povinnosti najstaršej dcéry a sestry zároveň, sa rôznia v dôsledku socioekonomických ukazovateľov.
Najstaršia dcéra sa postupne zaúčala k prácam v domácnosti – upratovaniu, pomoci pri varení a v starostlivosti o mladšie deti. Sestra mohla aj neskôr usmerňovať mladších súrodencov, avšak inak chlapcov a inak dievčatá. Dôležitou oblasťou výchovy bolo naučiť deti ako sa správať, aby neurobili hanbu –ladž rodine. U dievčat všeobecne platilo, že mali zostať počestné až do sobáša – mangavipen. Otehotnieť pred sobášom znamenalo pre rodinu veľkú hanbu. Na počestnosť sestier dozerali aj bratia, pričom výsadné postavenie mal najstarší brat v rodine. Žena bez partnera a s dieťaťom mala výrazne nižší sociálny status. Matka zaúčala dcéru nie len pre pomoc v rodine, ale aj ako budúcu manželku a matku. Predovšetkým staršie dievčatá v rodine neboli vedené k vzdelaniu, ale k tomu aby sa vedeli postarať o rodinu. Bohužiaľ tento názor prevláda v rómskych rodinách z margnalizovaných komunít dodnes a dievčatá nepodporujú v snahe získať vzdelanie a vymaniť sa zo sociálneho vylúčenia.
Literatúra/ zdroje:
Žigová A. Úloha najstaršej sestry v rómskej rodine. . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 39-42
Odev je nie len vonkajším znakom verejnej deklarácie príslušnosti k etnickej skupine, ale aj postavenia v skupine. Odev olašských Rómov sa stal reprezentatívnym odevom pre všetkých Rómov. Hlavným znakom oblečenia olašských Rómov je farebnosť.
Odev olašských žien
Pre olašské ženy je charakteristická po členky dlhá farebná nazbieraná sukňa – cocha fodrenca. Má poschodové volániky po obvode, zaväzuje sa v páse, ktorý sa naberá do gumy. Vo vnútri sukne sa nachádza vrecko – žeba, kde ženy odkladali predmety. Bola dostatočne veľká, aby ukrývala aj ukradnutú hydinu. Na sukňu sa uväzovala oválna, volánová zástera s vreckom – leketa. K sukni sa nosila farebná blúza, s dlhými rukávmi a manžetami. – vizitka, gad.
Dôležitou súčasťou odevu je aj šatka na hlavu. Malá šatka sa viaže tradične tak, aby bolo vidieť veľké zlaté náušnice – čeňa. Veľká šatka sa viaže tak, aby padali na ramená strapce. Nazýva sa khosno, alebo sa stretneme aj s pojmom kendevo.
Vydaté ženy si vlasy zopínali. Mladé dievčatá si ich nechávali rozpustené. U olašských Rómiek dodnes prevažuje tendencia dlhých vlasov, pretože krátke vlasy u ženy boli znakom potrestania, poníženia ženy. Na rukách nosili výrazné zlaté prstene s kameňmi – angrusti.
Odev olašských mužov
Tradičné prvky odevu mužov sa vytratili už na začiatku 60. rokov 20. storočia. Odev obsahoval farebnú výrazne vzorovanú košeľu s dlhými rukávmi. – gad. Okolo krku nosili šatku a na hlave čierny klobúk – kalapa, stáďi. Na nohách nosili vysoké kožené topánky, do ktorých si zasúvali nohavice – cholov. Boli charakteristické hlavne pre konských kupcov – lovari. Dôležitým doplnkom bola palica.
Aj v súčasnosti prevláda farebnosť v oblečení Rómov, značkové oblečenie a výrazné šperky. Možnosti oblečenia sú ovplyvnené hlavne životnou úrovňou.
Literatúra/zdroje:
Davidová E. Spôsob obliekania. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 85-89
Stojka P., Pivoň R.: Olašskí Rómovia. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 51 – 68
Amatérsky výtvarník
15. 7. 1960, Detva
Žije v Detve.
K maľovaniu ho priviedol učiteľ základnej školy, ktorý objavil jeho talent a povzbudzoval ho a nabádal k štúdiu výtvarného umenia. Po smrti otca sa matka obávala, že štúdium syna na strednej umeleckej škole finančne nezvládne, a tak po skončení základnej školy začal Dušan pracovať v drevárskom priemysle, neskôr ako hotelový zamestnanec či ako lakovač áut.
K maľovaniu sa vrátil sám ako sedemnásťročný. Pomohol mu kamarát, ktorý sa na rozdiel od Dušana Oláha dostal na strednú umeleckú školu a zoznámil ho s výtvarníkmi, medzi ktorými bol Mikuláš Wolf, ktorý ho usmerňoval, ale najmä konzultoval s ním jeho výtvarné techniky a ich spôsoby spracovania do finálneho obrazu. Pri takýchto stretnutiach Dušan Oláh cítil, že mu výtvarná komunita rozumie. Históriu výtvarných umení a rôzne smery študoval ako samouk. D. Oláh rád maľuje olejom na plátno a akrylovými farbami, ktoré nanáša na mokrý podklad. Nie je mu ale cudzia ani práca s akvarelom. Vzhľadom na finančnú i materiálnu náročnosť dáva však prednosť kresbe perom na papieri, pričom výsledné línie obrazu skladá z drobných bodiek. Tak vzniká ilúzia použitia grafickej techniky. Čo sa týka námetov umeleckého spracovania, tvorba Dušana Oláha odráža autorovu melanchóliu zo straty tradičných rómskych hodnôt. Jeho tvorba je plná návratov do detstva, v zobrazovaní prírody s koníkmi, rómskych chatrčí, ktoré videl ako vysoké úzke budovy so strechou, na ktoré sa pozerá z vesmíru. Sám seba považuje za surrealistu a hovorí, že od mladosti čerpal námety z balád. Inšpirovali ho diela umelcov, akými boli Salvador Dalí, Imrich Weiner-Kráľ či Albín. Brunovský. Svoje fantazijné prvky umiestňuje do fiktívne otvorených dverí, čím dosahuje dynamizmus a veľký priestor celej kompozície. Väčšinou zobrazuje muža a ženu, idúcich akýmsi vybájeným krajom, po ceste života k predurčenému cieľu. Jeho obrazy vyžarujú poetické napätie a tichú baladickú náladu a najmä pocit, že v obrazoch je sám autor. Je členom Detvianskej umeleckej kolónie.
Je ženatý, má tri deti a štyroch vnukov.
Výstavy
Výber z tvorby, Sliač 2000
Kolektívna výstava, Podpolianske múzeum 2000
spoluzakladateľ Slovenského umeleckého kolektívu (1949) , kde pôsobil temer 32 rokov
člen Vojenského umeleckého súboru
člen ľudovej hudby Československého rozhlasu v Bratislave
Jeho životné motto:
„Huslista musí na sebe pracovať každý deň, cvičiť, aby si bol istý každým tónom , ak huslista vynechá čo len jeden deň a necvičí, vracia sa na začiatok a začína od nuly…“
* 13.1.1929 Zvolenská Slatina
† 1.6.2006 Bratislava
Ocenenia
Titul laureát festivalu mládeže v Bukurešti
Cena ministra kultúry – v roku 2000
Vzdelanie:
Štipendijný pobyt na pražskom konzervatóriu
Životopis
Fotografia z rodinného albumu Aniny Botošovej – SĽUK, 1960
Narodil sa 13. januára 1929 vo Zvolenskej Slatine ako jediné a vytúžené dieťa svojich rodičov. K jeho príchodu na svet sa viaže legenda, podľa ktorej rodine jeho narodenie predpovedal žobrák. Ten mal prísť do rómskej osady, a od ženy v pokročilo štádiu tehotenstva prijal pohár vody. Predpovedal jej narodenie zázračného dieťaťa, ktoré bude jedinečnou bytosťou, obdarené veľkým talentom a majú mu dať meno Rinaldo. Isté je, že hudba mala v rodine Rinalda Oláha hlbokú tradíciu, mama krásne spievala a otec bol vychýrený ľudový hudobník. Rinaldo už ako 4 ročný hral na husliach a ako 10 ročný koncertoval na pódiu Národného domu v Banskej Bystrici. Navštevoval hudobnú školu u pána učiteľa Júliusa Končeka vo Zvolene. Rinaldo Oláh mal absolútny sluch, vynikajúcu hudobnú pamäť a bol pracovitý, denne cvičil aj 10 hodín.
V roku 1953 ako primáš Vojenského umeleckého súboru účinkoval na mládežníckom festivale v Bukurešti kde získal cenu laureáta festivalu za brilantne zvládnutú ľudovú skladbu Na Myjave. Rinaldo dokázal strhnúť publikum, pretože ľudovú pieseň upravil ako koncertnú skladbu, ktorú vedel dokonale zahrať. V tomto období dostal ponuky k štúdiu u husľového virtuóza Davida Oistracha, ktorú neprijal. Umelci ho prosili, aby sa venoval vážnej hudbe, ale Rinaldo im odpovedal: “Rád si zahrám Bacha, nemám problém s Paganiniho capricami, milujem Sarasateho, ale patrím k vrchárom, do mojich upravených skladieb vložím kus odkazu majstrov a v mojich úpravách budete počuť Paganiniho caprica, Bachove partity, úryvky zo Sarasateho…… To je pre mňa život.“
Rinaldo sa rád vracal domov, do rodnej Zvolenskej Slatiny, do prírody k potoku, kde chytal pstruhy. Pri svojich návratoch do rodnej obce sa rád stretával s priateľmi a hudobníkmi. Hral s nimi na svadbách, krstinách, alebo iba tak na priedomí rodného domu v Zvolenskej Slatine.. Blízky vzťah mal s Dušanom Berkym, prezývaným Dušík, ktorý tiež pochádzal zo Zvolenskej Slatiny. Rinaldo Oláh patril do významnej rodiny vychýrených muzikantov, akými boli Ján Gašpar Hrisko, Ján Berky Mrenica, Robert Gašpar z Očovej a ďalší . Preslávil sa skladbou Borovka, ktorú mu spievala jeho mama a ktorú spracoval do podoby koncertnej skladby s virtuóznymi husľovými kadenciami. V jeho podaní verejnosť pozná aj skladbu Švihrovská, ktorú údajne skomponovala pre svoju kapelu uhorská rómska primáška Cinka Panna.
Rinaldo Oláh svojou hrou na husle a kompozičným majstrovstvom preskočil svoju dobu, jeho úprava skladby Rodná dedina je vlastne prednesová skladba, v ktorej ukázal svoju neopakovateľnú husľovú techniku. Rinaldo Oláh okrem huslí ovládal hru na gitaru, violončelo, kontrabas. Na gitare zahral rómsky džez s takou ľahkosťou, akoby ho zahral Django Reinhardt..
Rinaldo Oláh zomrel zomrel 1. júna 2006, chudobný a bez pozornosti kultúrnej obce. Zo skladieb, ktoré nahral so svojou ľudovou hudbou v Slovenskom rozhlase, sa zachovala iba malá časť.
Od roku 2008 sa v rodnej obci Zvolenská Slatina koná každoročne v mesiaci máj husľová súťaž predníkov o cenu Rinalda Oláha.
Tvorba
Úprava ľudových piesní
Rinaldo Oláh LP – OPUS 1972
Čardáše (Ľudovú hudbu vedie Rinaldo Oláh a Eugen Farkaš ) MUSICA s.r.o 2006
Filmové dokumenty o Rinaldovi Oláhovi
Rinaldo Oláh- réžia Karol Zachar, 1972
Film Rodná zem- réžia Jozef Mach, 1953
Paganiny zo Slatiny – dokument o Rinaldovi Oláhovi rok vzniku dokumentu , 2000
Knihy o Rinaldovi Oláhovi
Rinaldo – kniha spomienok a korešpondencie slovenského Paganiniho- Rinalda Oláha zo Zvolenskej Slatiny. Zostavovateľ Danihel, Igor, PhDr. Rok vydania knižnej publikácie 2005.Vydavateľ Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene
Zdroj literatúry:
Anina Botošová
Rinaldo , Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene, 2005
Pochádza z ôsmich súrodencov. K maľovaniu ho priviedol jeho brat Dušan Oláh. Vo výtvarnej tvorbe sa venuje hlavne téme zobrazovania prírody – krajiniek a dedinských sídiel. Jeho tvorbu charakterizujú výrazné farby. Maľuje na plátno i sololit. Ako hovorí, maľuje to, čo má v pamäti z detstva. Inšpiráciu hľadá v prírode, v ktorej mu učarovala atmosféra premeny prírody. Častým námetom je jeho rodisko – osada Pastovník v Detve, ktorú verne zobrazuje.
Podľa kurátorky Márie Kovalčíkovej je Tibor Oláh verný pravdivému zobrazovaniu prírodných scenérií, zaujíma ho svetlo, ktorému dáva zvláštny zlatožltý medový nádych. Niekedy si dovolí aj jemnú štylizáciu, čím potvrdzuje svoj obdiv k moderným umeleckým trendom začiatku 20. storočia. Veľkým vzorom a inšpirátorom jeho tvorby je dielo M. A. Bazovského.
Je ženatý, žije v Plešivci (okr. Rožňava).
Výstavy
Kolektívna výstava – Dubnica nad Váhom 1995
Rómske hviezdy (kolektívna výstava) Michalovce – galéria zemplínskeho osvetového strediska v spolupráci s OZ Nová cesta – 2006
Zichyho palác Bratislava 2016
Ocenenia
Súťaž amatérskych výtvarníkov rožňavského regiónu – 1 miesto, 1996
Košická paleta 2002 (Krajské osvetové stredisko)
Košická paleta 2006 (Krajské osvetové stredisko)
Výtvarné spektrum 2010 (Štátna vedecká knižnica)
Foto: archív Dokumentačno – informačného centra Rómov – Štátna vedecká knižnica Prešov
angažoval sa v mnohých mimovládnych organizáciách (Helsinský výbor, Nadace Tolerance, komise Ekumenické rady církví pro evangelizaci a pastoraci Romů
Ocenenia
Prvý rómsky autor prijatý za člena českej Obce spisovateľov2006 – Literárna cena Mileny Hübschmannovej za prínos rómskej literatúre
Životopis
Vlado Oláh prežil detstvo v rómskej osade, na ktorú vo svojej tvorbe rád spomína. Vychovávali ho jeho starí rodičia, keďže jeho matka pracovala na stavbe.
Napriek tomu, že obaja prarodičia boli negramotní dokázali v ňom vzbudiť záujem o školu a predovšetkým o literatúru. Mal vždy rád poéziu a prózu, zúčastnil sa rôznych recitačných súťaží. Veľa čítal a vyrastal pod vplyvom P. O. Hviezdoslava, Martina Kukučína a ďalších slovenských klasikov. O inšpirácii, ktorá určila jeho rannú tvorbu, povedal, že zdedil melodickosť po dedovi kontrabasistovi alebo po mame, ktorá krásne spievala.
Štúdiá na strednej banskej škole v Banskej Štiavnici nedokončil z finančných dôvodov. Po nástupe na vojnu sa rozhodol doplniť si štúdium na vojenskej škole. Ako vojak z povolania diaľkovo študoval Filozofickú fakultu Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach- odbor výchova a vzdelávanie dospelých (andragogika). V roku 1984 získal doktorát a úspešne dokončil vysokoškolské vzdelanie. Zo zdravotných dôvodov opustil vojenskú službu a od roku 1986 žil s rodinou na invalidnom dôchodku v Prahe, kde sa staral o ťažko postihnutú dcéru.
Po roku 1990 sa zapojil do rómskeho etno-emancipačného snaženia. Vedľa účasti na rôznych kultúrno- spoločenských aktivít (napr. Helsinský výbor, Nadace Tolerance a pod.)založil v roku 1991 Maticu rómsku- rómske kresťanské a vzdelávacie združenie, ktorému bol predsedom. V tom istom roku debutoval tromi krátkymi poviedkami písanými v rytmizovanej próze, ktoré boli publikované v zborníku Kale ruží (Čierne ruže). Diaľkovo študoval teológiu a venoval sa prekladu Biblie do rómčiny (vydal preklady evanjeliá Jána, Apoštolské skutky a ďalšie). Vlado Oláh bol prvý rómsky autor prijatý do českej Obce spisovateľov. V roku 2006 mu bola udelená Literárna cena Mileny Hübschmannovej za prínos rómskej literatúre.
Vo svojom diele sa vyznáva z lásky k Bohu, k žene, deťom i rómskemu národu. Boha hľadá predovšetkým v srdciach ľudí, v prírode i vo všetkých živých bytostiach. Vyzdvihuje hodnoty domova a rodiny ako ich zažil v detstve na Slovensku v rómskych osadách. vyznáva zo svojho Nikdy sa neprestával zaujímať o aktuálnu životnú situáciu Rómov v Čechách, ktorú hodnotil veľmi kriticky.
Tvorba
Kol. autor.: Kali ruži/ Černá růže, Praha 1990.
Oláh, V.: Khamori luluďi/ Slunečnice, Sdružení Matice romská, Radix, Praha1996 a 2003 (2. vyd.).
Oláh, V.: Le khameskere čhave/ Děti slunce, Sdružení Matice romská, Praha, 2003.
Oláh, V.: Khamutno kamiben/ Žár lásky, Matice romská a Sdružení Dženo, Praha, 2005.
Oláh, V.: Amaro drom pal o Udut/ Naše cesta za Světlem, Daj Romani, Praha, 2006.
Pal oda, so kerenas le devleskere bičhade – Skutky apoštolů, G plus G : Česká biblická společnost, Matice romská, 2000.
Kol. autorů: Devla, Devla! Básně a povídky o Romech, Dauphin, Praha 2008.
Vlado Oláh – moje cesta, video na www.romea.cz ze dne 9. 4. 2008.
* 10. august 1962 – Bratislava
+ 31. marec 1995 – Modra
Základné údaje:
vyštudovaná výtvarníčka
o svojom pôvode (olašskí Rómovia zo skupiny Lovárov) sa dozvedela až ako 27-ročná, keď ju kontaktovala matka a ona za ňou vycestovala do Švédska
v dielach reflektovala kultúru a život svojich predkov (sochárske portréty rómskych hudobníkov)
jej práce sú súčasťou zbierkového fondu Múzea rómskej kultúry v Brne
Literatúra/zdroje:
MANN, Arne, PhDr., CSc. a ZELINOVÁ, Hana, PhDr.: Galéria rómskych osobností. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku 2010 [rukopis].
Amatérsky výtvarník
Amatérsky výtvarník
Vladimír Oláh