KOLARČÍK, JOZEF (PRÍMENO FINTICKÝ)

Slovenský učiteľ, folklorista, etnograf a zberateľ.

(* 8. január1899, Malý Šariš– † 2. február1961, Fintice)

Jozef Kolarčík (prímeno Fintický podľa obce Fintice, svojho dlhoročného pôsobiska), pochádzal z kováčskej rodiny, otec bol kováčom na panských dvoroch v Malom Šariši. Po skončení národnej školy v Malom Šariši prešiel na gymnázium do Prešova a potom sa zapísal na Evanjelický učiteľský ústav v Prešove. Súčasne navštevoval hudobnú školu v Prešove. V tom čase začal písať básne a zapisovať šarišskéľudové piesne v rodnej obci. Po maturite na Evanjelickom učiteľskom ústave v Prešove (1918) bol zvolený za učiteľa a kantora vo Finticiach, kde pôsobil celý život. Zaujímal sa a spoznával, študoval, spracovával a sprístupňoval folklór z regiónu Šariša. Spočiatku to boli ľudové piesne z Fintíc a Malého Šariša, ktoré zapisoval a pripravoval zväčša pre potreby ženského spevokolu, ktorý viedol. Pozornosť venoval zbieraniu a zapisovaniu rusínskych piesní z okolia Makovice a rómskemu folklóru. V jeho pozostalosti sa nachádza viac ako 1.200 šarišských piesní asi  500 porekadiel, riekaniek a povier, bohatý fotografický a filmový materiál. Ako zberateľ zaznamenal asi  300 rómskych piesní, zvykov i povier a  pozoruhodná je jeho zbierka fotografií Rómov z rokov 1930 – 1960.

Spolupracoval s Československým rozhlasom v Košiciach a Prešove, pripravoval rozhlasové relácie o tradičnej kultúre, niektoré z nich boli zamerané na rómsku kultúru. Spolupracoval tiež s viacerými rómskymi hudobníkmi v Šariši a na Zemplíne. Skomponoval aj „cigánsku operu“, ktorá zostala v rukopise.

Kolarčíkove fotografie Rómov boli verejnosti sprístupnené v roku 2006 výstavou pod názvom Rómovia vo fotografii Jozefa Kolarčíka – Fintického, ktorej kurátorkou je Zuzana Kumanová. Jeho písomná pozostalosť je v majetku Slovenskej národnej knižnici.

Pozri:

  1. Sedláková, V.: Súpis pozostalosti Jozefa Kolarčíka Fintického. Martin 1981.
  2. Kumanová, Z.: Rómovia vo fotografii Jozefa Kolarčíka –Fintického. Bratislava 2008.

KOVÁČSKA DIELŇA

Nazývaná vyhňa, bola miestom, kde kováč najčastejšie vykonával svoje remeslo.

V prípade rómskeho kováčstva rozlišujeme viaceré spôsoby práce v dielni a mimo nej. Najčastejšie prichádzal zákazník priamo ku kováčovi, ktorý mal svoju dielňu v osade a v dohodnutom čase si potom prišiel pre hotový výrobok, za ktorý najčastejšie platil naturáliami. Rómsky kováč odchádzal často zo svojim mobilným kováčskym zariadením i k zákazníkovi, kde si zriadil dočasnú dielňu a pracoval v nej i niekoľko dní. Mobilný inventár vlastnili i kováči, ktorí sa usadili na nijaký čas na koniec dediny, na zemi si rozložili vyhňu, kde pracovali. Takýmto spôsobom veľmi často pracovali olašskí Rómovia. Práca kováča sa sústredila do dielne, ktorá sa nazývala vigňa. Jednalo sa väčšinou o samostatný priestor, ktorý bol pristavený k stene obydlia. Výnimočne sa vyskytovali dielne, ktoré boli samostatnými budovami. Zhotovovali sa najmä z dreva – zrubovou konštrukciou alebo z nepálených tehál. Podlaha bola väčšinou hlinená a strechu nemali. Dym vychádzal voľne cez jednospádovú strechu. Ohnisko sa nachádzalo v strede miestnosti a kováči pracovali v sede, čupeli alebo kľačali. V niektorých prípadoch pracovali na malom stolčeku. Podobné doklady o práci rómskych kováčov máme i z poľského Spiša, poľského Podhalia a Burgenlandu. Pravdepodobne je to pozostatok kočovného spôsobu života. Napríklad aj maďarskí rómski kováči žijúci dlhé storočia usadlým spôsobom života pracovali podobným spôsobom.. Centrom každej dielne bolo ohnisko. Nachádzalo sa v strede dielne. Dôležitou súčasťou boli mechy, ktoré rozdúchavali oheň. Archaický typ mechov bol vyrobený z dvoch koží malých zvierat (baran, mačka), ktoré mali v mieste krku vloženú rúrku ústiacu do ohniska. Dúchanie vykonávala kováčova žena, prípadne deti. Napravo od ohniska sa nachádzala nákova. Kováči pracujúcu na zemi, používali rohatiny, to sú nákovy, ktoré majú ľahší korpus a postupne sa zužujú. Výška takejto nákovy bola od zeme štyridsať centimetrov. Chudobnejší miesto nákovy používali koľajnicu. Inventár dopĺňali kliešte, ktorí si zväčša zhotovovali sami rómski kováči, prípadne  veľké mechy, ktoré bolo možné ovládať rukou alebo nohou. Celé zariadenie nebolo orientované na stred dielne, ale pozdĺž jednej zo stien vo vyhni. Boli však i kováči, ktorí pri práci stáli a mali ohnisko vymurované z kameňa alebo tehál vo výške sedemdesiat až deväťdesiat centimetrov Títo kováči používali veľké tzv. štajerské nákovy. Títo kováči boli spravidla profesionálnejší. V dielni sa začalo pracovať ráno medzi treťou a štvrtou hodinou a pracovalo sa asi do deviatej hodiny. Potom kováči pracovali až večer. V prípade, že mali veľa objednávok rómski kováči pracovali celý deň.  Pri práci vo vyhni sa spravidla veľa nehovorilo, komunikácia prebiehala na základe vopred dohodnutých znakov, či klopania.

Literatúra:

BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.

BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.

HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.

MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.

MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

KOVÁČSTVO

Kovospracujúce remeslo, zahŕňa malovýrobu železných predmetov pomocou ručných nástrojov a prostredníctvom tepelného spracovania – kovaním.

Korene kováčstva siahajú do neskorého neolitu a eneolitu. V Indii, pravlasti Rómov, zohrávalo kováčstvo veľmi dôležitú úlohu. Viacero dobových správ z čias Alexandra Veľkého a Rimanov svedčí o tom, že indické železo sa považovalo za veľmi kvalitné. Je pravdepodobné, že znalosť spracovania železa si predkovia Rómov priniesli z Indie. Až do 20.stor. si mnohí rómski kováči zachovali starodávny spôsob práce, pri ktorej bolo ohnisko umiestnené na zemi, z jednej strany do neho ústili mechy, z druhej strany bola do zeme zapustená nákova. Kováč pri práci čupel alebo sedel na pätách.. Jednou z charakteristík je aj spôsob studeného kovania, ktorým sa dosahovala väčšia pevnosť vyrobených predmetov. Na našom území sú prvé správy o rómskom kováčstve z 16.stor,: v roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako klince, motyky, sekery, vidly a tiež halapartne pre nočných strážnikov; v roku 1580 udelil mestský magistrát v Liptovskej Ľupči trom rómskym bratom Puškovcom povolenie usadiť sa na mieste menovanom Pod šibenice a živiť sa kováčstvom.

Rómske kováčstvo patrilo počas celého obdobia svojho trvania k pevným súčastiam miestnej remeselnej výroby. S nástupom priemyselnej výroby v prvej polovici dvadsiateho storočia začalo rómske kováčstvo upadať. Výnimku tvoria Podunajské Biskupice pri Bratislave, kde sa rodiny kováčov v medzivojnovom období združili do výrobných družstiev a dokázali toto starodávne remeslo v rámci tohto družstva povzniesť. V súčasnosti je významné najmä umelecké kováčstvo v Dunajskej Lužnej.

Literatúra:

  1. BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
  2. BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
  3. HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
  4. MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
  5. MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.

KROKA–ČEŠĽAK, JOZEF

Kroka–Češľak, Jozef

Husľový primáš ľudovej hudby , predník Dedinskej folklórnej skupiny Zámutovčan, nositeľ hudobno-folklórnych prejavov Zemplína a Šariša

*  23. marca 1930       Zámutov
† 3.augusta 2013 Zámutov

Ocenenia

  • 2003 – získal ocenenia ako predník Dedinskej folklórnej skupiny Zamutovčan v roku 2003 titul laureát celoštátnej súťažnej prehliadky folklórnych skupín Nositelia tradícií v Banskej Bystrici s programovým blokom Od vinkoch po oltár
  • Niekoľko ocenení od Obce Zámutov za reprezentáciu obce a udržiavanie ľudových tradícií
  • Ocenenia na folklórnych festivaloch vo Východnej a Detve.

Vzdelanie

Základné- 3 roky  navštevoval miestnu základnú školu v Zámutove

Životopis

Narodil sa 23. marca 1930 v Zámutove  v rómskej muzikantskej rodine Feriovcov. Ako dieťa navštevoval tri roky miestnu základnú školu v Zámutove. Narodil sa v muzikantskej rodine, ktorá už vtedy patrila medzi žiadané ľudové hudby na Zemplíne. . Jeho učiteľom hry na husliach bol jeho strýko, primáš ľudovej hudby v Zámutove Jozef Ferijusko.. Hrávať s kapelou začal vo veku 14 rokov. V roku 1964 na podnet hudobného  redaktora Československého rozhlasu PhDr. Ondreja Dema sa stal spoluzakladateľom a členom Dedinskej folklórnej skupiny Zamutovčan,.
Jozef Kroka -Češľak bol zamestnaný v štátnych lesoch. V roku 1981 sa mu stal pracovný úraz pri práci so sústruhom, v dôsledku čoho mu museli amputovať palec na ľavej ruke a zároveň fixovať kosti v okolí zápästia. Po tomto úraze sa svoju hudobnú činnosť na istú dobu zastavil.. Počas jeho účinkovania vo folklórnej skupine Zamutovčan získal mnoho ocenení od Obce Zámutov za reprezentáciu obce a udržiavanie ľudových tradícií.  Ďalšie cenenia skupina získala na folklórnych festivaloch vo Východnej a Detve. Zamutovčan doprevádzal aj na medzinárodných festivaloch v Juhoslávii, Nemecku, Poľsku, Ukrajine, v Holandsku a Maďarsku  Súbor účinkoval aj v mnohých reláciách pre Slovenský rozhlas a televíziu (televízne filmy: Ej, javor, javor, Zemplínska svadba, Neplačte vy, mamička) Po dlhé roky až do konca života bol . Jozef Češľak Kroka neoddeliteľnou súčasťou folklórnej skupiny Zamutovčan. Jeho vynikajúcu techniku hry na husliach študovali mnohí etnológovia, muzikanti aj folkloristi.  Nahral so skupinou  3 CD nosiče.  Vychoval troch synov a šesť dcér. Zomrel 3.augusta 2013 v Zámutove vo veku 83 rokov.

Tvorba

CD  Hej zaśvicelo na Zamutov slunočko, FS Zamutovčan
CD   Ňeorem, ňeśejem, FS Zamutovčan
CD  Češľakova perša, FS Zamutovčan

Zdroj

Folklorista.sk
NOCKA.SK

ĽUDOVÁ HUDBA FOLKLÓRNEHO SÚBORU LOMNIČAN

Miesto pôsobenia: Veľká Lomnica

Vznik: 1969

Súčasný zriaďovateľ: občianske združenie Klub priateľov Lomničanu

Predchádzajúci zriaďovatelia: Poľnohospodársky podnik Veľká Lomnica, obec Veľká Lomnica.

Vedúci súboru: Ľubomír Precák

Umelecký vedúci: Marek Pišta

Zakladajúci členovia:

  • Emil Pišta – vedúci hudby, husle
  • Gusto Gábor st. –  primáš, husle, cimbal
  • Milan Gábor – akordeón
  • Ondrej Pišta – kontrabas

    Ľudová hudba folklórneho súboru Lomničan


    Zloženie:

  • Marek Pišta – husle
  • Gustáv Gábor – husle, cimbal
  • Roman Gábor – akordeón
  • Ladislav Lacko – kontrabas
  • Anton Lacko – husle kontra
  • Dušan Lacko – gitara

Ľudová hudba spolupracuje s detským folklórnym súborom Lomničanik, folklórnym súborom Lomničan a s rómskym folklórnym súborom Ľoľi rokľa.

Účinkovanie na domácich podujatiach:

  • Zamagurské folklórne slávnosti
  • Červený Kláštor
  • Medzinárodný festival krojovaných bábik Poprad, Kežmarok
  • Festival rómskeho folklóru severného Spiša
  • Vieme dávať Poprad, Bratislava
  • Piťové noty Liptovský Mikulaš
  • Liptovské dni matky Liptovské Sliače
  • Rómsky festival Zvolenská Slatina

Ľudová hudba účinkovala aj na zahraničných festivaloch v Taliansku, Poľsku a v Česku.

Literatúra/zdroje: Belišová, Jana, PhD.

ĽUDOVÁ HUDBA KLINCOVCI

Miesto pôsobenia: Detva

História ľudovej hudby Klincovcov siaha do predvojnového obdobia, do stabilnejšej formácie sa sformovali počas II. svetovej vojny. Od začiatku ju viedli velmi dobrí primáši, medzi nimi Jozef Klinec, ktorý pôsobil vo vojnových rokoch ako profesionálny hudobník a v časoch bývalého Slovenského štátu viedol vojenskú kapelu. V povojnových rokoch sa jeho pokračovateľom stal bratranec Ján Klinec, ktorý aj predtým hrával ako primáš. Tesne pred ukončením II. svetovej vojny sa mu stal úraz, pri ktorom prišiel o ľavú ruku. Napriek tomu sa nevzdal a naďalej hrával jednou rukou v slovenských folklórnych súboroch najprv na cimbal, neskôr na kontrabas. Začiatkom šestdesiatych rokov sa jeho kapela umiestnila na 2. mieste medzi nahrávkami amatérskych kapiel, kde reprezentovali region Podpoľania. Súťaž organizoval Československý rozhlas v Bratislave.

V sedemdesiatych rokoch Klincovci hrávali v rôznych folklórnych súboroch Podpoľania, Zriaďovateľom folklórneho súboru Podpoľanec spolu s ľudovou hubou Klincovcov bol v osemdesiatych rokoch Dom kultúry ROH Detva. Od roku 1993 vedenie prevzal huslista Tibor Balog, po jeho smrti v roku 1996 jeho syn Marek Balog, tiež výborný huslista. Syn legendárneho jednorukého Jána Klinca Vojtech Klinec hrával na kontrabas.  Zriaďovateľom ľudovej hudby Klincovci bolo v tomto období Združené kultúrne stredisko Rómov v Detve.

V súčasnosti sa vedenia ľudovej hudby ujal syn Vojtecha Klinca, Róbert Klinec, ktorého učil profesor Daniel v Holíči.

Svoju muziku rozširovali aj za hranice našho štátu v rámci projektu “Enfants du voyage et musiciens tsiganes” (Cesta detí za hudbou Rómov). Tento projekt sa vo Francúzsku realizoval vďaka francúzskej etnologičke Sylvie Pinkawa od roku 2001 do roku 2004. Klincovci vyučovali na základných a stredných školách tradičné rómske piesne zo Slovenska. Na záver úspešného turné vydali CD nosič.

Zloženie v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia:

  • Dezider Miko – husle
  • Róbert Klinec – cimbal
  • Vojtech Klinec – kontrabas
  • Martin Stieranka – viola
  • Jozef Berky Pipo – akordeón.

Hosťujúci umelci :

  • Rinaldo Oláh
  • Ján Berky Mrenica
  • Dezider Miko
  • Viliam Didiáš
  • Marek Balogh
  • Tibor Balogh

Klincovci navštívili mnohé európske štáty ako Francúzsko, Poľsko, Belgicko, Česko, Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a iné krajiny Európy. Šírili nielen rómsku kultúru, ale aj slovenský folklór. Ich hosťami boli poprední hudobníci, napríklad.

ĽUDOVÁ HUDBA SENDREIOVCI A KOKAVAKERE LAVUTÁRA

Miesto pôsobenia: Kokava nad Rimavicou

Vznik: 2001

Zriaďovateľ: Kultúrno výchovné občianske združenie Láčho drom

Pôvodny názov: Romani Luluďi

Vedúci hudobného telesa: Vladimír Sendrei

Vedúca speváckej zložky: Janka Sendreiová

Jana Sendreiová, foto: Jozef Ferenc, Romano nevo ľil

Zloženie hudobného telesa

  • Martin Horváth – husle
  • Ondrej Radič – cimbal
  • Pavel Farkaš – kontrabas
  • Roland Berky – klarinet
  • Jaroslav Berky – gitara
  • Tibor Kokony – akordeón
  • Janka Sendreiová – spev
  • Vladimír Sendrei – spev

Hosťujúci spoluhráči

  • Viliam Didiáš zo Zvolena – husle
  • Karol Radič z Klenovca – husle
  • Peter Bryndzák z Trenčína – husle
  • Ján Deme z Klenovca – husle a kontrabas
  • Ján Oláh z Klenovca – kontrabas
  • Ondrej Radič z Kokavy – kontrabas
  • Ľuboš Gašpar z Banskej Bystrice – cimbal
  • Elemír Gorči z Lučenca – klarinet
  • Barnabáš Cibuľa z Hnúšte – akordeón

Sendreiovci spolupracujú s detským speváckym zborom YRAEF, s tanečným súborom Romani luluďi z Kokavy aj s folklórnym súborom Rómka z Detvy.

Najvýraznejšie úspechy

V roku 2005 vystúpila Janka Sendreiová s kapelou Anyalai Gipsy Band a ďalšími sólistami: Richardom Rikkonom, Miroslavom Herákom a vted len trinásťročným huslistom Patrikom Zigmundom v Carnegie Hall na newyorskom Manhattane. Vystúpenie malo veľký úspech.

Filmový hudobný skladateľ Hans Zimmer si pre časť hudby do filmu Sherlock Holmes 2: Hra tieňov režiséra Guya Ritchieho vybral dve rómske hudobné zostavy zo Slovenska: Sendreiovcov z Kokavy nad Rimavicou a Cigánskych barónov z Gelnice.

Účasť na významných festivaloch a podujatiach

  • svetový festival Khamoro 2001, 2004 Praha Česko
  • dni mesta Limanowa 2001, Poľsko
  • Antirasistfest 2004, 2005 Bologna Taliansko
  • Gipsy Celebration 2005, 2006, 2007 Svojanov Česko
  • Gipsy festival 2005, Tilburg Holandsko
  • Jágori fest 2005 , Oslo Nórsko
  • Sziget festival 2006, Budapešť Maďarsko
  • Lubljanafest 2006,  Ľubľana Slovinsko
  • Ľudový festival Wergozevo 2008, Poľsko
  • Bažant Pohoda 2005, Trenčín
  • Gypsy Spirit 2007 – 2012, Bratislava

Ocenenia

  • dvakrát na svetovom rómskom festivale Khamoro v Prahe
  • na Dňoch mesta Litmanowa
  • na Dňoch mesta Wergozovo v Poľsku

Ďakovné listy

  • za úspešné účinkovanie Gypsy Spirit v Carnegie Hall v New Yorku
  • z Rómskych dní v Hodoníne
  • z Dní mesta Banská Bystrica
  • z troch ročníkov festivalu Gypsy Celebration v Svojanove

Hudba Kokavakere lavutára bola použitá v českom filme ROMing.

O Sendreiovcoch a Kokavakere lavutára bol natočený formou reality show deväťdielny televízny seriál Sendreiovci o tom, ako hudobné teleso účinkovalo na rôznych podujatiach a čo sa popritom dialo v zákulisí. Režisér seriálu Jaro Vojtek natočil aj dokumentárny film Malá domovo rómsko-slovenskom futbalovom tíme, ktorý dáva dokopy futbalový tréner Vlado Sendrei a celovečerný dokument o Vladovi Sendreiovi Cigáni idú do volieb.

Literatúra/zdroj: Belišová Jana, Mgr. PhD.

ĽUDOVÉ PIESNE SLOVENSKÝCH RÓMOV

Foto 1: Žehňa, foto: Alan Meier

TYPOLÓGIA:

  1. Stará vrstva piesňového repertoáru (phurikanegiľa)

– pomalé piesne na počúvanie (halgató)

– tanečné piesne (čardaša)

  1. Prechodná vrstva
  2. Nová vrstva piesňového repertoáru (neve giľa)

POMALÉ PIESNE NA POČÚVANIE (HALGATÓ)

Foto 2: Chminianske Jakubovany, foto: Daniela Rusnoková

Ťahavé piesne na počúvanie Rómovia nazývajú čorikane giľa, žalosno giľa, halgató.

Pri ťahavých piesňach sú veľmi dôležité texty a ich výpovedná hodnota. Kedysi mali tieto piesne veľa veršov – boli to vlastne spievané príbehy. Každý spevák si text piesne prispôsoboval svojim zážitkom, vlastnému osudu. Ťahavé piesne slovenských Rómov majú zvyčajne jednu až dve, maximálne štyri strofy. Texty piesní sú rómskou ľudovou poéziou a ako také ich  treba chápať. V ťahavých žalostných piesňach sa vždy spieva o veľmi smutných a ťažkých témach. Tieto piesne sú obrazom ťažkého života Rómov, života plného biedy, chorôb, hladu, nešťastných a opustených detí, sirôt, ale aj lásky k matke a rešpektu k Bohu.

Z hudobnoštýlových znakov pri ťahavých piesňach vyniká nepravidelný, parlandový rytmus. Nečleníme ich do taktov, ale do jednotlivých fráz, ktoré sa členia na základe piesňového textu (verš, polverš, riadok). Každá fráza je ukončená dlhým tónom, veľmi často ozdobeným prírazom o malú sekundu nižším, ktoré obvykle predtým aj potom dopĺňa dlhšia pomlčka – dramatická (alebo nádychová) pauza, v ktorej doznie melódia. Prvá fráza piesne zvykne začínať niekoľkými tónmi v kratších hodnotách, ktoré pôsobia v porovnaní s ďalším priebehom melódie zrýchlene, ide tu však o uplatnenie princípu rytmickej descendenčnosti. Ďalšie frázy prebiehajú vyrovnanejšie, ale udržujú napätie, ktoré sa dosiahlo v prvej fráze. V závere sa pieseň znova upokojí, často aj spomalí, a ticho doznie v záverečnej kadencii.

Veľmi výrazný je prednes, charakterizuje ho zložité frázovanie, naťahovanie, zrýchľovanie, prestávky, nádychy. Jedným z vyjadrovacích prostriedkov sú aj melodické ozdoby: prírazy, nátryly, nárazy, glissandá a kolísajúca, flexibilná, nejasná intonácia. Časté je používanie citosloviec jaj, de, di, hej, mamo. Citoslovcia stoja mimo základnej stavby verša: ich vkladanie podlieha improvizácii a umožňuje tak zmeny melódie, rytmu aj frázovania. Pôvodne to boli sólové piesne, spieval ich jeden človek bez hudobného sprievodu. Aj to sa však v súčasnoti mení a posúva a tak sa stretávame aj s viachlasnou interpretáciou, aj s hudobným sprievodom. Pri interpretácii žalostných piesní halgató speváci často improvizujú, a to v textoch aj v melódii.

TANEČNÉ PIESNE (ČARDAŠA)

Foto 3 Petrová, foto: Alan Meier

Staré tanečné piesne Rómovia nazývajú čardaša alebo čardáše. Termínom čardáš sa pôvodne nazýval tanečný štýl, ktorý sa šíril spolu s dobovo módnou, tzv. novouhorskou hudbou aj medzi nemaďarskými etnikami Uhorska a šíril sa aj medzi Slovákmi. Je to párový tanec, ktorý sa skladá z pomalej a rýchlej časti. Veľkú popularitu získal v tridsiatych rokoch 19. storočia. Často sa stávalo, že sa na staré domáce tance slovenského typu iba použil názov čardáš, takže niekedy sa slovom čardáš označujú pomerne odlišné slovenské tance a piesne.

Podobne si Rómovia osvojili termín čardaša a označujú ním rytmické piesne, ktoré sa hrali a spievali k tancu, spravidla v párnom metre, a ktoré oni sami považujú za staré tanečné piesne. Krátke piesne (jeden- až dvojstrofové) sa v zrýchľujúcom tempe viackrát za sebou opakujú, prípadne sa viac piesní spája do dlhších celkov. Obľúbené sú rôzne popevky: naj na najalom, alom; taj dal aj la; oj dr dr daj dari; hoj na nej na; laj la, lej le; daj na naj; oj dumaj dumaj da a iné. Popevky sú buď súčasťou piesní alebo sa jednotlivé piesne zvyknú spájať improvizovanými popevkovými časťami bez textu, ktoré rozvíjajú a variujú základnú melódiu piesne. Niekedy sú tieto vsuvky dlhšie ako samotné piesne.

Kedysi špecialitu olašských Rómov – virtuózne rytmické napodobovanie hudobných nástrojov, basy, bubienkov či iných hudobných nástrojov hlasom, lúskanie prstami, tlieskanie, dupanie nohami v rytme es-tam (zdôrazňovanie párnej doby) – dnes bežne pri prednese tanečných piesní využívajú aj usadení (slovenskí a maďarskí) Rómovia.

Čardaša sa spievajú spoločne, často môžeme počuť dvojhlas, ba aj trojhlas, bývajú sprevádzané na hudobných nástrojoch. Tradičné hudobné nástroje, ktoré sa používali pri interpretácii čardaša sú husle, viola, cimbal a kontrabas, ale môže byť aj akordeón, saxofón a niektorý druh bicích nástrojov – od rôznych bubnov, bubníkov, cez krčah až po kanvu, ktorej používanie (a aj ona sama) je prebraté od Rómov z Maďarska. Prechod od tradičných hudobných nástrojov dokladá ešte pred dvadsiatimi rokmi obľúbená akustická gitara, ktorú pomaly vytláča elektrická, ale najviac obľúbené sú v súčasnosti elektrické klávesy, ktoré dokážu umelo napodobniť farbu rôznych hudobných nástrojov.

Motívy textov tanečných piesní sú veselšie, spieva sa v nich o láske, o svadbe, nevere,  krčme a pijatike, o speve a tancovaní, o radosti zo života. Mnohé sú žartovné, prekáravé, výsmešné či pikantné. V niektorých tanečných piesňach sa objavujú skomoleniny slovenských slov alebo asémantické zvukomalebné slová.

PRECHODNÁ VRSTVA PIESNÍ

Foto 4 Rakúsy, Foto: Daniela Rusnoková

V dostupnej literatúre o rómskych piesňach sa neuvádza prechodná skupina piesní, no ukázalo sa dôležité túto skupinu piesní vyčleniť. Ide o rozmanité piesne, štýlovo nezjednotené, ich bližšia hudobná a textová charakteristika ostáva otvorená. Niektoré z nich na prvé počutie môžu pripomínať halgató, no nie sú natoľko parlandové, sú pomerne pravidelne rytmicky členené, alebo čardaša. Podskupinu prechodnej vrstvy tvoria aj autorské novovznikajúce piesne, ktoré zámerne vychádzajú z tradičnej tvorby.

V prechodnej vrstve piesní môžeme vyčleniť tri skupiny piesní:

  • neohalgató–  piesne na počúvanie
  • neočardaša– tanečné piesne
  • bližšie nešpecifikované piesne

Najmenej početná je skupina piesní na počúvanie. Prednes, pomalý kĺzavý rytmus a čiastočne aj  funkcia piesní pripomína tradičné žalostné piesne. Typické sú ozdoby, nedosahujú však mieru používania ozdôb pri starých halgató. Najpoužívanejšie sú glizandá ako kontinuitné spojenie jednotlivých tónov, čím sa melódii dodá „hojdavý“ charakter, znejasňujú výšku tónu i dĺžku jeho trvania. Na rozdiel od tradičných čorikaňi giľa, pôvodne sólových piesní, sú neohalgató niekedy spievané v duete, triu alebo vo väčších zoskupeniach, bežný je aj hudobný sprievod. Neohalgatóniekedy vznikajú ako odozva na nejakú smutnú alebo citovo intenzívnu udalosť, napríklad po záplavach v Jarovniciach v roku 1998 vznikla pieseň  Šviňate o paňi demandžal[Do Svinej vtrhla voda].

Neočardaša sú inšpirované tradičnými melódiami starých čardaša, rozdiel sa objavuje v nových obsahoch a textoch piesní, s častým používaním prebratých dialektologických fráz zo slovenského alebo iného prostredia. V textoch sa objavujú neologizmy so slovenským alebo iným kmeňom s rómskymi príponami, moderné dievčenské a chlapčenské mená a nové reálie, ktoré Rómov v súčasnosti obklopujú a ktoré v mnohom ovplyvňujú súčasný život rómskej komunity. Inak však texty v mnohom pripomínajú starodávne čardaša. Časté sú pijanské piesne o pive, o krčme aj o následkoch pitia, napríklad o páde do priekopy alebo o spore so ženou kvôli pitiu, či posmešné a prekáravé piesne. Zvolania Joj, Romale, Joj čhavale alebo aj zvukomalebné popevky: ajlom šajlom, šaj na naj na a pod. sú tiež častým doplnením piesne. Nové tanečné piesne, podobne ako tradičné staré čardaša, majú strhujúce a stupňujúce sa tempo.

NOVÁ VRSTVA PIESNÍ (NEVE GIĽA)

Foto 5 Snakov, foto: Alan Meier

Nové piesne sú výrazne ovplyvnené populárnou hudbou a podľa žánrov populárnej hudby niektoré z nich Rómovia sami označujú napríklad diskoslaďáky. Medzi odborníkmi sa ujalo aj označenie rom-pop, ktoré však Rómovia nepoznajú a nepoužívajú. Zdrojom inšpirácie sú médiá – rozhlas, televízia a hudobné nosiče. Melódie sú obmieňané, prispôsobované rytmicky aj melodicky, alebo sa využije iba určitý melodický či rytmický motív, ktorý už hudobník ďalej spracúva vlastnými prostriedkami.

Nové piesne môžeme z hudobného hľadiska rozdeliť do dvoch skupín: 1. Piesne, ktoré sa dajú jednoznačne identifikovať s konkrétnou populárnou piesňou,  2. Nové piesne s charakterom populárnej hudby. Podľa tempa piesne, rytmu a melódie sme piesne rozdelili na dve skupiny. Tanečné, rómske označenie disco a pomalé, rómske označenie slaďáky.

Čo sa týka hudobných nástrojov, za posledných dvadsať rokov sa udiali významné zmeny a prechod od obľúbenej akustickej gitary k elektronickým zostavám: klávesové nástroje, sólová a basová elektrická gitara a bicie nástroje. Táto zostava je dosť často doplnená saxofónom alebo akordeónom.

Pre tento žáner  rómskej piesňovej tvorby je charakteristické používanie aj iných jazykov ako len rómskeho. Často sa vyskytujú texty piesní v konkrétnom nárečí slovenského jazyka alebo v slovenskom jazyku. Stretávame so skomoleninami anglických, českých, slovenských, ale aj inojazyčných slov, hlavne v piesňach, ktoré sa snažia napodobniť anglickú, španielsku či inú predlohu.

Texty nových piesní, už či pomalých slaďákov alebo rýchlych, tanečných disco sa vo veľkej miere dotýkajú témy lásky. V textoch pomalých piesní nachádzame aj smutné motívy rôznych nešťastí, chorôb, smrti, chudoby, Božieho trestu a pod. Vo všeobecnosti sú texty nových piesní menej kompaktné ako pri starých piesňach, nachádzame menej ustálených slovných spojení a prirovnaní a, samozrejme, vplyv populárnej hudby neobchádza ani textovú zložku piesní.

Zdroj: Belišová Jana, Mgr. PhD.

MÄSOVÉ POKRMY

Pokrmy pripravené z mäsa patrili medzi najobľúbenejšie. Okrem bežných druhov mäsa (hydina, hovädzie, bravčové, baranie) usadlí Rómovia upravovali a konzumovali aj menej hodnotné časti mäsa, hlavne vnútornosti. Obľúbené boli: žalúdok-džombragembecakužum, pľúca-buke, pečeň-kalo buke a črevá-goja. Vnútornosti pokladalo majoritné obyvateľstvo za menej hodnotné a preto hlavne v čase zabíjačiek, ich Rómovia dostávali alebo za nízke ceny kupovali. Okrem toho im majoritné obyvateľstvo predávalo aj choré alebo poranené zvieratá, ktoré sa tiež konzumovali.

Najstaršie spôsoby prípravy mäsa boli varenie a pečenie.

Varilo sa v hrnci, v kotlíku na dvoch-troch kameňoch alebo trojnožke. Uvarené mäso sa nakrájalo, osolilo, dochutilo a bolo pripravené na konzumáciu. Často sa pripravovalo spolu so zemiakmi ako guláš – guľašis. Obľúbené boli aj perkelty, či už z mäsa alebo vnútorností. ,

Mäso sa pripravovalo aj pečením, ale to bolo zriedkavejšie. Aby sa čo najrýchlejšie upieklo, nakrájalo sa na tenké kúsky a poukladalo sa na horúce kamene. Poprípade na ražeň alebo do pahreby.

Častým a obľúbeným jedlom bola hydina. Spôsob prípravy bol veľmi jednoduchý. Poznali ho kočovní ale aj usadlí Rómovia. Hydina sa vypitvala, zabalila sa do hliny, ktorá sa vložila do pahreby. Ak obal popraskal, hlinené kúsky sa olúpali aj s perím a mäso bolo pripravené na konzumáciu..

Samuel Augustini ab Hortis v diele s – „Cigáni v Uhorsku“ z roku 1775 píše, že Rómovia jedia mäso uhynutých zvierat, psov, mačiek, ježkov a konské mäso. Tieto prípady neboli bežné, týkali sa iba niektorých skupín a súviseli s extrémnymi obdobiami hladu.

Dodnes existujú skupiny, či komunity, ktoré konzumujú konské či psie mäso, ostatní ich však sa považujú za nečistých. Pomenúvajú sa pojmom dubki Roma – dupkári alebo hanlivo degeša Roma.

Niektoré skupiny Rómov majú odpor voči zvieratám ako zajace, kačice a ryby. Najväčší odpor mali však k žabe.

Kočujúci Rómovia v západnej Európe sa zvykli živiť lovnou zverou (zajace, králiky) a vtáctvom (prepelice, jarabice). Počas ciest dostávali dary (napríklad jedlo, nápoje, peniaze) od majoritného obyvateľstva. Do 15. storočia lovili Rómovia divú zver na koňoch spolu so psami. Lov organizovali náčelníci niektorých skupín, pričom hlavným dôvodom nebolo obstaranie potravy ale napodobovanie šľachty. Lov divej zveri ako spôsob obživy začal až od 16. – 17. storočia, kedy sa kočovní Rómovia schovávali v lesoch z dôvodu prenasledovania. Pri hľadaní potravy využívali aj psov, ktorí plašili zver, oddeľovali od čried mláďatá. Živili sa aj nájdenými postrelenými zvieratami. Drobnú zver chytali pomocou dier alebo ók. Ale lov zvierat ako spôsob obživy nebol rozšírený. Zaobstaranie potravy mala totiž na starosti žena, ktorá využívala iné spôsoby. Teda ak sa jedla drobná zver ako sysle, ryby, raky, slimáky a kačice, ulovili ich často najstaršie deti. V 18. storočí sa utíšila diskriminačná vlna, Rómovia neboli nútení sa schovávať v lesoch. Potvrdzujú to aj spisy, v ktorých nenachádzame zmienky o tom, že by sa dopúšťali pytliactva v panských, alebo urbariálnych lesoch a teda sa už neživili divou zverou.

Literatúra/zdroje:

  1. Daneková A. Tradičné jedlá rómskych komunít na Slovensku. In: Chute a vône Slovenska.
  2. Martin: Slovenské národné múzeum, 2007, s. 67 – 78
  3. Horváthová E. Tradičná rómska strava. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava:
  4. Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 90-98

MÚČNE POKRMY

Najčastejšie pripravované pokrmy boli múčne jedlá ako múkové placky – marikľa, trhance – parade, paranči, parado chumer, halušky –rojako chumer, čingerda, plnené taštičky – pišota. Radia sa k najstarším jedlám Rómov.

Viaceré múčne jedlá sa pripravovali z jednoduchého cesta pripraveného z múky, vody a štipky soli. Cesto sa vypracovalo v rukách a používalo na rôzne druhy cestovín. Z takéhoto cesta sa pripravovali aj placky – marikľe. Z cesta sa vyvaľkali alebo iba vyformovali placky a piekli na kameni alebo platni sporáka.

Jednoduchou cestovinou boli trhance, z kúska cesta sa v prstoch trhali maličké kúsočky a tie sa hádzali do vriacej vody. Istú zručnosť si vyžadovala príprava parado chumer – párancov- cca 10 -12 cm dlhej cestoviny. Pripravovali sa tiež múkové halušky – čingerda. Ak bol dostatok surovín, pripravovali sa aj halušky zo zemiakového cesta, ktoré sa hádzali z drevenej doštičky lyžicou alebo nožom alebo sa použili dve lyžice – nazývali sa -rojako chumer (lyžicové cesto).

Rómovia nepiekli kvasený chlieb, lebo vyžadoval zložité vybavenie, predovšetkým špecifickú pec. Zriedkavo sa tiež pripravovali sladké múčne jedlá. Niektoré slávnostné príležitosti (krstiny, svadby) si vyžadovali koláče, tie si nechávali piecť u žien v dedine.   Neskôr rómska kuchyňa začala preberať recepty, ktoré upravila podľa svojich možností a chutí. Napríklad závin z múky, vody a vajíčok nazývali džatky alebo kuľašu. Cesto sa položilo na plachtu na zemi, kde sa roztlačilo, posypalo, zavinulo a nechalo sa variť. Po vybratí sa položilo na plachtu, kde sa nechalo odkvapkať.

V neskoršom období nájdeme ako tradičné sladké jedlo págle. Cesto, ktoré je podobné ako kysnuté knedle sa vyvaľkalo a na plechu pieklo. Po vybratí sa nakrájalo na kocky a v sitku prelialo vriacou vodou. Págle. zmäkli, mohli sa posypať makom, orechmi, alebo tvarohom a zaliali sa teplým mliekom.

Literatúra/zdroje:

Horváthová E. Tradičná rómska strava. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava:

Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 90-98

Daneková A. Tradičné jedlá rómskych komunít na Slovensku. In: Chute a vône Slovenska.

Martin: Slovenské národné múzeum, 2007, s. 67 – 78