Obdobie osvietenstva je výrazným medzníkom vo vnímaní začlenenia Rómov v Európe. Prenasledovanie Rómov v západnej Európe spôsobilo, že v priebehu stáročí sa ich počet vo východných častiach Európy znásobil. V 17.storčí sa aj uhorské stolice a mestá snažili brániť príchodu ďalších Rómov rôznymi nariadeniami a opatreniami, avšak radikálne riešenie nastalo až v období osvietenstva, kedy sa Mária Terízia a Jozef II. pokúsili o trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva na území Rakúsko – Uhorska. Aj keď sa mnohé z ich predstáv nedali uskutočniť, obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu detí). Podľa týchto nariadení Rómov po prvý raz v dejinách nevyháňali, ale počítali s nimi ako s obyvateľmi svojej krajiny.
Nariadenia Márie Terézie a Jozefa II. boli zamerané na asimiláciu Rómov (asimilácia – splynutie s ostatným obyvateľstvom). Podľa nariadení z rokov 1761 a 1773 sa z nich mali stať roľníci: mala im byť pridelená pôda, mali prijať kresťanské meno, nemali byť viac nazývaní Cigánmi, ale “novosedliakmi” (Neubauer, Új-Magyar). Pod trestom palicovania nesmeli používať vlastný odev, vlastný jazyk, nemali medzi sebou uzatvárať sobáše, deti z takýchto manželstiev im mali byť odnímané a dávané na výchovu k sedliakom. Jozef II. kládol vo svojich nariadeniach (z roku 1782) dôraz na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a na zlepšenie hygienických podmienok. Jedným z opatrení boli i súpisy obyvateľstva: Dozvedáme sa z nich, že v druhej polovici 18. storočia Rómovia žili na celom území dnešného Slovenska. Prevládal u nich usadlý spôsob života, živili sa najmä kováčstvom, muzikanstvom a príležitostnou poľnohospodárskou prácou. V súpisoch niektorých žúp sa spomínajú aj rómske priezviská; je zaujímavé, že mnohé z nich sú v tých istých oblastiach rozšírené dodnes
Nariadenia oboch panovníkov sa stali vzorom pre riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu aj v ďalších európskych krajinách.
Napriek snahám osvietenských panovníkov v praxi niekedy pretrvávali praktiky predchádzajúcich “riešení”. Takým bol aj tzv. Hontiansky proces v roku 1782, kedy bolo krutým spôsobom popravených štyridsať Rómov, obvinených z vrážd a ľudožrútstva. Dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna nechýbala, a že priznania k vraždám a ľudožrútstvu boli na obvinených Rómoch vynútené mučením.
Literatúra/zdroje:
Kumanová, Z. – Mann, A.B. – Petrásová, A. – Simčáková-Tóthová, M. 2006. Rómovia. In: Multi-kulti na školách: Metodická príručka pre multikultúrnu výchovu. [online]. Nadácia Milana Šimecku, 2006. s. 69-111 [cit. 28. 4. 2013] Dostupné na internete: <https://docs.google.com/viewer?url=http://www.nadaciamilanasimecku.sk/fileadmin/user_upload/dokumenty/priru__ka_3kapitolaA4.pdf >.
Kušnieriková, N. 2002. Prístupy k vzdelávaniu Rómov v minulosti. In: Čačipel pal o roma. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO 679 – 693 s.