Občianske združenie Jekhetane-Spolu

PSČ 080 01
Ulica, číslo, posch., dvere Jarková 4, Prešov
Webstránka www.jekhethane-spolu.net
Právna forma občianske združenie

Občianske Združenie Jekhetane-Spolu

Základné údaje
Vznik: 1993
Sídlo: Jarková 4 080 01 Prešov
Kontakt: zdruzeniejekhethane@gmail.com
Web: www.jekhethane-spolu.net

Združenie JEKHETANE – SPOLU je mimovládna nezisková organizácia so sídlom v Prešove. Vznikla v roku 1993. Jej spoluzakladateľkou a zároveň štatutárnou zástupkyňou bola do roku 2008 významná spisovateľka, poetka a žurnalistka Daniela Hivešová-Šilanová.

Združenie je vydavateľom novín Romano Nevo ľil, celoslovenského periodika venovaného Rómom. Organizácia sa okrem vydávania novín venuje množstvu rozmanitých aktivít – od kultúrno-spoločenských, edukačných, osvetových, umeleckých, vydavateľských, až po aktivity zamerané na vyhľadávanie a podporu mladých Rómov, budovanie ľudských kapacít v oblasti obhajoby práv Rómov a na boj proti rasizmu. Jekhethane – Spolu a jeho členovia získali za svoje pôsobenie mnoho národných a medzinárodných ocenení: napr. v roku 1998 to bolo medzinárodné ocenenie za boj proti rasizmu a za inkluzívne projekty, v roku 2002 cena za prácu v boji proti rasizmu od vtedajšieho prezidenta SR, a tiež viacero literárnych a žurnalistických cien. Daniela Šilanová bola v roku 2005 nominovaná na Nobelovu cenu. Od prezidenta SR získala v roku 2017 Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti publicistiky a divadelného umenia.

Jekhethane – Spolu združuje najmä novinárov, spisovateľov, výtvarných umelcov, redaktorov, dopisovateľov a spolupracovníkov redakcie Romano nevo ľil. Cieľom jeho pôsobenia je podporovať národnú hrdosť Rómov, bojovať proti stereotypom a predsudkom voči Rómom, prispievať k skutočnému poznaniu Rómov a tým aj k zmene negatívneho obrazu Rómov v slovenskej spoločnosti a k zlepšeniu medzietnických vzťahov (http://www.jekhetane-spolu.net/o-zdru382eniacute.html).

Činnosť

Stabilnou nosnou témou združenia je od jeho vzniku žurnalistika a vydavateľská činnosť. Jekhethane – Spolu v sebe zahŕňa redakciu Romano nevo ľil a je zároveň aj vydavateľom týchto novín. Od roku 2016 vyrába pre RTVS Rómsky magazín.

Za obdobie svojej existencie si redakcia vybudovala tím redaktorov, dopisovateľov a externých spolupracovníkov z celého Slovenska. S tým je spojená podpora Rómov, ich vyhľadávanie a vzdelávanie pre oblasť žurnalistiky, podpora literárne nadaných Rómov a prezentácia ich diel (v novinách aj v podobe samostatných publikácií) a podpora literatúry v rómskom jazyku.
Súčasťou aktivít združenia je činnosť smerujúca k uchovaniu a prezentácii rómskej kultúry a umenia, napr. výtvarné dielne, výstavy rómskych výtvarných umelcov, hudobno-umelecké festivaly a iné.

Jekhethane – Spolu aktuálne napĺňa svoje ciele prostredníctvom štyroch základných programov:

a) Mediálny program: vydávanie periodika Romano nevo ľil; tvorba Rómskeho magazínu, vydávanie kníh; produkcia dokumentárnych filmov

Výber z filmov

  • Odsúdení na spolunažívanie v dobrom: príklady pozitívneho spolunažívania Rómov a Nerómov, s ktorými sa stretli redaktori Romano nevo ľil; réžia: Paula Ďurinová, 2010
  • Pred dedinou za dedinou: dokument o histórii Rómov na území Slovenska a o dôvodoch, pre ktoré sa obyvatelia osád dostali do izolácie a chudoby; réžia: Paula Ďurinová, 2011
  • Šesť: súbor krátkych dokumentov o Rómoch; réžia: Paula Ďurinová, Vladimíra Hradecká, 2013
  • Baro mariben: dokumentárny film rozpráva o perzekúciách Rómov na Slovensku počas 2. svetovej vojny; réžia: Paula Ďurinová, 2013. Film získal ocenenie Rady pre vysielanie a retransmisiu za najlepší slovenský film na 21. Festivale lokálnych televízií v Košiciach „Zlatý žobrák 2015“.
  • Jeden deň – jekh džives: dokumentárny film z roku 2015 o jednom dni rómskych protagonistov.

Výber z kníh

  • Eva Davidová Rómovia na Slovensku, 2012: výber fotografií etnografky Evy Davidovej, 2012.
  • Roman Čonka a kol. Odsúdení na spolunažívanie v dobrom, 2013: príbehy Rómov.
  • Roman Čonka a kol. Odsúdení na spolunažívanie v dobrom II., 2015: príbehy Rómov.
  • Elena Lacková Mŕtvi sa nevracajú – O mule na aven pale, 2005: poviedky rómskej autorky.
  • Jožo Titus Schӧn Poviedky: Lekhavibena, 2008: poviedky rómskeho autora.
  • Ján Šándor Čierna ruža – Rómske rozprávky/E kaľi ruža – Romane paramisa, 2008: rozprávky rómskeho autora.

b) Narúšanie stereotypov vnímania Rómov majoritou
c) Prezentácia rómskeho umenia
d) Rozvoj občianskej spoločnosti (viac k programom a projektom združenia tu: http://www.jekhetane-spolu.net/) .

DVD dokumentárneho filmu Odsúdení na spolunažívanie v dobrom.

DVD dokumentárneho filmu Pred dedinou, za dedinou.

DVD Šesť dokumentárnych profilov súčasníkov z rodu Rómov.

Titulná strana periodika Romano nevo ľil, autor obrázku Jozef Fečo.

Zdroje

http://www.jekhetane-spolu.net/o-zdru382eniacute.html
http://www.festival.sk/2015/sk/ifolt/news/21st-festival-of-local-televisions-ends-with-award-ceremony-in-kosice-slovakia
https://romovia.sme.sk/c/7872584/filmovy-uspech-zdruzenia-jekhetane-spolu.html
http://skolskyservis.teraz.sk/zaujimavosti/daniela-hivesova-silanova-zomrela-pr/4736-clanok.html
http://www.tvnoviny.sk/domace/1854110_andrej-kiska-udelil-vyznamenania-tu-su-mena-a-vizitky-ocenenych
https://sk-sk.facebook.com/Romano-Nevo-%C4%BDil-10150093457790524/
http://www.romea.cz/cz/zpravy/roman-conka-noviny-romano-nevo-li-ziji-vzdy-az-od-kvetna

Zdroj fotografií: Archív Jekhetane

ODEV OLAŠSKÝCH RÓMOV

Odev je nie len vonkajším znakom verejnej deklarácie príslušnosti k etnickej skupine, ale aj postavenia v skupine. Odev olašských Rómov sa stal reprezentatívnym odevom pre všetkých Rómov. Hlavným znakom oblečenia olašských Rómov je farebnosť.

Odev olašských žien

Pre olašské ženy je charakteristická po členky dlhá farebná nazbieraná sukňa – cocha fodrenca. Má poschodové volániky po obvode, zaväzuje sa v páse, ktorý sa naberá do gumy. Vo vnútri sukne sa nachádza vrecko – žeba, kde ženy odkladali predmety. Bola dostatočne veľká, aby ukrývala aj ukradnutú hydinu. Na sukňu sa uväzovala oválna, volánová zástera s vreckom – leketa. K sukni sa nosila farebná blúza, s dlhými rukávmi a manžetami. – vizitka, gad.

Dôležitou súčasťou odevu je aj šatka na hlavu. Malá šatka sa viaže tradične tak, aby bolo vidieť veľké zlaté náušnice – čeňa. Veľká šatka sa viaže tak, aby padali na ramená strapce. Nazýva sa khosno, alebo sa stretneme aj s pojmom kendevo.

Vydaté ženy si vlasy zopínali. Mladé dievčatá si ich nechávali rozpustené. U olašských Rómiek dodnes prevažuje tendencia dlhých vlasov, pretože krátke vlasy u ženy boli znakom potrestania,  poníženia ženy. Na rukách nosili výrazné zlaté prstene s kameňmi – angrusti.

Odev olašských mužov

Tradičné prvky odevu mužov sa vytratili už na začiatku 60. rokov 20. storočia. Odev obsahoval farebnú výrazne vzorovanú košeľu s dlhými rukávmi. – gad. Okolo krku nosili šatku a na hlave čierny klobúk – kalapa, stáďi. Na nohách nosili vysoké kožené topánky, do ktorých si zasúvali nohavice – cholov. Boli charakteristické hlavne pre konských kupcov – lovari. Dôležitým doplnkom bola palica.

Aj v súčasnosti prevláda farebnosť v oblečení Rómov, značkové oblečenie a výrazné šperky. Možnosti oblečenia sú ovplyvnené hlavne životnou úrovňou.

Literatúra/zdroje:

Davidová E. Spôsob obliekania. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 85-89

Stojka P., Pivoň R.:  Olašskí Rómovia. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 51 – 68

OLÁH, DUŠAN

Amatérsky výtvarník
15. 7. 1960, Detva
Žije v Detve.

K maľovaniu ho priviedol učiteľ základnej školy, ktorý objavil jeho talent a povzbudzoval ho a nabádal k štúdiu výtvarného umenia. Po smrti otca sa matka obávala, že štúdium syna na strednej umeleckej škole finančne nezvládne, a tak po skončení základnej školy začal Dušan pracovať v drevárskom priemysle, neskôr ako hotelový zamestnanec či ako lakovač áut.

K maľovaniu sa vrátil sám ako sedemnásťročný. Pomohol mu kamarát, ktorý sa na rozdiel od Dušana Oláha dostal na strednú umeleckú školu a zoznámil ho s výtvarníkmi, medzi ktorými bol Mikuláš Wolf, ktorý ho usmerňoval, ale najmä konzultoval s ním jeho výtvarné techniky a ich spôsoby spracovania do finálneho obrazu. Pri takýchto stretnutiach Dušan Oláh cítil, že mu výtvarná komunita rozumie. Históriu výtvarných umení a rôzne smery študoval ako samouk. D. Oláh rád maľuje olejom na plátno a akrylovými farbami, ktoré nanáša na mokrý podklad. Nie je mu ale cudzia ani práca s akvarelom. Vzhľadom na finančnú i materiálnu náročnosť dáva však prednosť kresbe perom na papieri, pričom výsledné línie obrazu skladá z drobných bodiek. Tak vzniká ilúzia použitia grafickej techniky. Čo sa týka námetov umeleckého spracovania, tvorba Dušana Oláha odráža autorovu melanchóliu zo straty tradičných rómskych hodnôt. Jeho tvorba je plná návratov do detstva, v zobrazovaní prírody s koníkmi, rómskych chatrčí, ktoré videl ako vysoké úzke budovy so strechou, na ktoré sa pozerá z vesmíru. Sám seba považuje za surrealistu a hovorí, že od mladosti čerpal námety z balád. Inšpirovali ho diela umelcov, akými boli Salvador Dalí, Imrich Weiner-Kráľ či Albín. Brunovský. Svoje fantazijné prvky umiestňuje do fiktívne otvorených dverí, čím dosahuje dynamizmus a veľký priestor celej kompozície. Väčšinou zobrazuje muža a ženu, idúcich akýmsi vybájeným krajom, po ceste života k predurčenému cieľu. Jeho obrazy vyžarujú poetické napätie a tichú baladickú náladu a najmä pocit, že v obrazoch je sám autor. Je členom Detvianskej umeleckej kolónie.

Je ženatý, má tri deti a štyroch vnukov.

Výstavy
Výber z tvorby, Sliač 2000
Kolektívna výstava, Podpolianske múzeum 2000

 Ocenenia
Laureát krajského kola, Výtvarné spektrum, Stredoslovenské osvetové stredisko 2010
Čestné uznanie, Výtvarné spektrum, Piešťany

 Jeho práce vlastní: Rómske múzeum v Brne a v Martine

Foto: Sylvia Hofmannová, Rádio Regina Banská Bystrica, RTVS

OLÁH, RINALDO

Rinaldo Oláh

  • husľový virtuóz a koncertný majster
  • spoluzakladateľ Slovenského umeleckého kolektívu (1949) , kde pôsobil temer 32 rokov
  • člen Vojenského umeleckého súboru
  • člen ľudovej hudby Československého rozhlasu v Bratislave

Jeho životné motto:
„Huslista musí na sebe pracovať každý deň, cvičiť, aby si  bol istý každým tónom , ak huslista vynechá čo len jeden deň a necvičí,  vracia sa na začiatok  a začína od nuly…“

*  13.1.1929    Zvolenská Slatina

† 1.6.2006      Bratislava

Ocenenia

Titul laureát festivalu mládeže v Bukurešti

Cena ministra kultúry –  v roku 2000

Vzdelanie:

Štipendijný pobyt na pražskom konzervatóriu

Životopis

Fotografia z rodinného albumu Aniny Botošovej – SĽUK, 1960

Narodil sa 13. januára 1929 vo Zvolenskej Slatine ako jediné a vytúžené dieťa svojich rodičov.  K jeho príchodu na svet sa  viaže legenda, podľa ktorej rodine jeho narodenie predpovedal žobrák. Ten mal prísť do rómskej osady, a od ženy v pokročilo štádiu tehotenstva prijal pohár vody. Predpovedal jej  narodenie zázračného dieťaťa, ktoré bude jedinečnou bytosťou, obdarené veľkým talentom a majú mu dať meno Rinaldo. Isté je, že hudba mala v rodine Rinalda Oláha  hlbokú tradíciu, mama krásne spievala a otec bol vychýrený ľudový  hudobník. Rinaldo už ako 4 ročný hral na husliach a ako 10 ročný koncertoval na pódiu Národného domu v Banskej Bystrici.  Navštevoval hudobnú školu u pána učiteľa Júliusa Končeka vo Zvolene. Rinaldo Oláh mal absolútny sluch, vynikajúcu hudobnú pamäť a  bol pracovitý, denne cvičil aj 10 hodín.

V roku 1953 ako primáš Vojenského umeleckého súboru účinkoval na mládežníckom festivale v Bukurešti kde získal cenu laureáta festivalu za brilantne zvládnutú ľudovú skladbu Na Myjave. Rinaldo dokázal strhnúť publikum, pretože ľudovú pieseň upravil ako koncertnú skladbu, ktorú  vedel dokonale zahrať.  V tomto období dostal ponuky k štúdiu  u  husľového virtuóza Davida Oistracha, ktorú  neprijal. Umelci ho prosili, aby sa venoval vážnej hudbe, ale Rinaldo im odpovedal: “Rád si zahrám Bacha, nemám problém s Paganiniho capricami, milujem Sarasateho, ale patrím k vrchárom, do mojich upravených skladieb  vložím kus odkazu majstrov a v mojich úpravách budete počuť Paganiniho caprica, Bachove partity, úryvky zo Sarasateho…… To je pre mňa život.“

Rinaldo sa rád vracal domov, do rodnej Zvolenskej Slatiny, do prírody k potoku, kde chytal pstruhy. Pri svojich návratoch do rodnej obce sa rád stretával s priateľmi a hudobníkmi. Hral s nimi na svadbách, krstinách, alebo iba tak na priedomí rodného domu v Zvolenskej Slatine.. Blízky vzťah mal s  Dušanom Berkym, prezývaným Dušík, ktorý tiež pochádzal zo  Zvolenskej Slatiny. Rinaldo Oláh patril do významnej rodiny vychýrených muzikantov, akými boli Ján Gašpar Hrisko, Ján Berky Mrenica, Robert Gašpar z Očovej a  ďalší . Preslávil sa skladbou Borovka, ktorú mu spievala jeho mama a ktorú spracoval do podoby koncertnej skladby s virtuóznymi husľovými kadenciami. V jeho podaní verejnosť pozná aj skladbu Švihrovská, ktorú  údajne skomponovala pre svoju kapelu uhorská rómska  primáška Cinka Panna.

Rinaldo Oláh svojou hrou na husle a kompozičným majstrovstvom preskočil svoju dobu, jeho úprava skladby Rodná dedina je vlastne prednesová skladba, v ktorej ukázal svoju neopakovateľnú husľovú  techniku. Rinaldo Oláh okrem huslí ovládal  hru  na gitaru, violončelo, kontrabas. Na gitare zahral rómsky džez s takou ľahkosťou, akoby ho zahral Django Reinhardt..

Rinaldo Oláh zomrel zomrel 1. júna 2006,  chudobný a bez pozornosti kultúrnej obce. Zo skladieb, ktoré nahral so svojou ľudovou hudbou v Slovenskom rozhlase, sa zachovala iba malá časť.

Od roku 2008 sa  v rodnej obci Zvolenská Slatina koná  každoročne v mesiaci máj  husľová súťaž predníkov o cenu Rinalda Oláha.

Tvorba

Úprava ľudových piesní

Rinaldo Oláh LP – OPUS  1972

Čardáše (Ľudovú hudbu vedie Rinaldo Oláh a Eugen Farkaš ) MUSICA s.r.o 2006

Filmové dokumenty o Rinaldovi Oláhovi

Rinaldo Oláh- réžia  Karol Zachar, 1972

Film Rodná zem-  réžia Jozef Mach, 1953

Paganiny zo Slatiny –  dokument o Rinaldovi Oláhovi rok vzniku dokumentu , 2000

Knihy o Rinaldovi Oláhovi

Rinaldo – kniha spomienok a korešpondencie slovenského Paganiniho- Rinalda Oláha zo Zvolenskej Slatiny. Zostavovateľ Danihel, Igor, PhDr. Rok vydania knižnej publikácie 2005.Vydavateľ Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene

Zdroj literatúry:

Anina Botošová

Rinaldo , Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene, 2005

OLÁH, TIBOR

 Amatérsky výtvarník
30. mája 1952, Detva

Pochádza z ôsmich súrodencov. K maľovaniu ho priviedol jeho brat Dušan Oláh. Vo výtvarnej tvorbe sa venuje hlavne téme zobrazovania prírody – krajiniek a dedinských sídiel. Jeho tvorbu charakterizujú výrazné farby. Maľuje na plátno i sololit. Ako hovorí, maľuje to, čo má v pamäti z detstva. Inšpiráciu hľadá v prírode, v ktorej mu učarovala atmosféra premeny prírody. Častým námetom je jeho rodisko – osada Pastovník v Detve, ktorú verne zobrazuje.

Podľa kurátorky Márie Kovalčíkovej je Tibor Oláh verný pravdivému zobrazovaniu prírodných scenérií, zaujíma ho svetlo, ktorému dáva zvláštny zlatožltý medový nádych. Niekedy si dovolí aj jemnú štylizáciu, čím potvrdzuje svoj obdiv k moderným umeleckým trendom začiatku 20. storočia. Veľkým vzorom a inšpirátorom jeho tvorby je dielo M. A. Bazovského.

Je ženatý, žije v Plešivci (okr. Rožňava).

Výstavy
Kolektívna výstava – Dubnica nad Váhom 1995
Rómske hviezdy (kolektívna výstava) Michalovce – galéria zemplínskeho osvetového strediska v spolupráci s OZ Nová cesta – 2006
Zichyho palác Bratislava 2016

Ocenenia
Súťaž amatérskych výtvarníkov rožňavského regiónu – 1 miesto, 1996
Košická paleta 2002 (Krajské osvetové stredisko)
Košická paleta 2006 (Krajské osvetové stredisko)
Výtvarné spektrum 2010 (Štátna vedecká knižnica)

Foto: archív Dokumentačno – informačného centra Rómov – Štátna vedecká knižnica Prešov

OLÁH, VLADIMÍR, PHDR.

Vladimír Oláh

Rómsky básnik, ľudový rozprávač, zakladateľ a predseda Matice rómskej (v Českej republike)

* 22. 5. 1947 – Stropkov (okres Svidník)
† 28. 1. 2012 – Praha (Česká republika)

Základné údaje:

  • zakladateľ kresťanského rómskeho vzdelávacieho združenia – Matice rómskej
  • člen Kolégia Nadace Tolerance
  • angažoval sa v mnohých mimovládnych organizáciách (Helsinský výbor, Nadace Tolerance, komise Ekumenické rady církví pro evangelizaci a pastoraci Romů

Ocenenia

Prvý rómsky autor prijatý  za člena českej Obce spisovateľov2006 – Literárna cena Mileny Hübschmannovej  za prínos rómskej literatúre

Životopis

Vlado Oláh prežil detstvo v rómskej osade, na ktorú vo svojej tvorbe rád spomína. Vychovávali ho jeho starí rodičia, keďže jeho matka pracovala na stavbe.

Napriek tomu, že obaja prarodičia boli negramotní dokázali v ňom vzbudiť  záujem o školu a predovšetkým o literatúru. Mal vždy rád poéziu a prózu, zúčastnil sa rôznych recitačných súťaží. Veľa čítal a vyrastal pod vplyvom P. O. Hviezdoslava, Martina Kukučína a ďalších slovenských klasikov. O inšpirácii, ktorá určila jeho rannú tvorbu, povedal, že zdedil melodickosť po dedovi kontrabasistovi alebo po mame, ktorá krásne spievala.

Štúdiá na strednej banskej škole v Banskej Štiavnici nedokončil z finančných dôvodov. Po nástupe na vojnu sa rozhodol doplniť si  štúdium na vojenskej škole. Ako vojak z povolania diaľkovo študoval Filozofickú fakultu Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach- odbor výchova a vzdelávanie dospelých (andragogika). V roku 1984 získal doktorát a úspešne dokončil vysokoškolské vzdelanie. Zo zdravotných dôvodov opustil vojenskú službu a od roku 1986 žil  s rodinou na invalidnom dôchodku  v Prahe, kde sa staral o ťažko postihnutú dcéru.

Po roku 1990 sa zapojil do rómskeho etno-emancipačného snaženia. Vedľa účasti na rôznych kultúrno- spoločenských aktivít (napr. Helsinský výbor, Nadace Tolerance a pod.)založil v roku 1991 Maticu rómsku- rómske kresťanské a vzdelávacie združenie, ktorému bol predsedom. V tom istom roku debutoval tromi krátkymi poviedkami písanými v rytmizovanej próze, ktoré boli publikované v zborníku Kale ruží (Čierne ruže). Diaľkovo študoval teológiu a venoval sa prekladu Biblie do rómčiny (vydal preklady evanjeliá Jána, Apoštolské skutky a ďalšie). Vlado Oláh bol  prvý rómsky autor prijatý do českej Obce spisovateľov. V roku 2006 mu bola udelená Literárna cena Mileny Hübschmannovej za prínos rómskej literatúre.

Vo svojom diele sa vyznáva z lásky k Bohu, k žene, deťom i rómskemu národu. Boha hľadá predovšetkým v srdciach ľudí, v prírode i vo všetkých živých bytostiach. Vyzdvihuje hodnoty domova a rodiny ako ich zažil v detstve na Slovensku v rómskych osadách. vyznáva zo svojho Nikdy sa neprestával zaujímať o aktuálnu životnú situáciu Rómov v Čechách, ktorú hodnotil veľmi kriticky.

Tvorba

Kol. autor.: Kali ruži/ Černá růže, Praha 1990.
Oláh, V.: Khamori luluďi/ Slunečnice, Sdružení Matice romská, Radix, Praha1996 a 2003 (2. vyd.).
Oláh, V.: Le khameskere čhave/ Děti slunce, Sdružení Matice romská, Praha, 2003.
Oláh, V.: Khamutno kamiben/ Žár lásky, Matice romská a Sdružení Dženo, Praha, 2005.
Oláh, V.: Amaro drom pal o Udut/ Naše cesta za Světlem, Daj Romani, Praha, 2006.
Pal oda, so kerenas le devleskere bičhade – Skutky apoštolů, G plus G : Česká biblická společnost, Matice romská, 2000.
Kol. autorů: Devla, Devla! Básně a povídky o Romech, Dauphin, Praha 2008.
Vlado Oláh – moje cesta, video na www.romea.cz ze dne 9. 4. 2008.

Literatúra/Zdroje:

Zomrel básnik a prekladatel Vlado Olah.(online). In: Lidovky.cz, 29. 1. 2012 –  17:59, (cit. 14.1.2015) Dostupné na internete: http://www.lidovky.cz/zemrel-basnik-a-prekladatel-vlado-olah-dx6-/lide.aspx?c=A120129_180150_lide_sk

Medailon Vlado Olah.(online). In:  ROMEA.cz, 13.12.2010- 10:20, (cit. 14.1.2015) Dostupné na internete: http://www.romea.cz/cz/zpravy/medailon-vlado-olah Dostupné  na internete: http://kultura.sme.sk/c/6245040/vlado-olah-22-5-1947-25-1-2012.html

OMBUDSMAN (VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV)

Podľa článku 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je verejný ochranca práv „nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom.“ Medzi základné práva a slobody, tak ako ich upravuje druhá hlava Ústavy SR v článkoch 33-34,  patria aj práva národnostných menšín a skupín.
V Slovenskej republike bol úrad ombudsmana zriadený v roku 2001, v marci 2002 Národná rada SR zvolila prvého verejného ochrancu práv Pavla Kandráča. V agende verejného ochrancu práv sa téma práv národnostných menšín prejavila v podobe rokovania o spolupráci so sekretariátom splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity (2002) alebo stretnutia so zástupkyňami mimovládnych organizácií, ktoré vypracovali správu o nezákonnej sterilizácii rómskych žien a o diskriminácii rómskych žien v nemocničných zariadeniach (2002). Po dvoch volebných obdobiach zvolili poslanci a poslankyne v roku 2012 do funkcie Janu Dubovcovú.

V roku 2012 riešil úrad podnet na porušovanie práva občanov patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám používať ich jazyk v úradnom styku. V rámci série diskusií ombudsmanky určených pre širokú verejnosť, študentov či študentky rezonovali aj témy ako vzdelávanie Rómov, práva národnostných menšín a etnických skupín a rómsky jazyk. „Uplatňovanie a vykonávanie práva na vzdelávanie rómskej a rusínskej národnostnej menšiny, so zameraním na prístup k vzdelávaniu a zaraďovaniu detí do predškolskej prípravy a do školského vzdelávania a na vzdelávanie v materinskom jazyku rusínskej národnostnej menšiny“ figuruje medzi prioritnými témami verejnej ochrankyne práv na rok 2013.

Zdroj/literatúra:

http://www.vop.gov.sk/prioritne-temy-na-rok-2013

politika

ORGOVÁNOVÁ, KLÁRA, PHDR.

Atestovaná klinická psychologička, splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity, zakladateľka a riaditeľka viacerých rómskych inštitúcií a organizácií

Základné údaje: 

Pôsobenie a aktivity:
1983-1990: atestovaná klinická psychologička v psychiatrickej liečebni v Prešove
1991-2001: zakladateľka Nadácie pre rómske dieťa
1991-1993: poradkyňa pre národnosti na Úrade vlády SR na Sekcii pre národnosti a ľudské práva
1993-2001: programová riaditeľka Nadácie otvorenej spoločnosti v Bratislave (NOS/OSF).
1995-2001: zakladateľka Nadácie InfoROMA
2001-2007: splnomocnenka vlády SR pre rómske komunity.
2008-doteraz: riaditeľka Rómskeho inštitútu, n.o.

Literatúra/zdroje:

  1. životopis online. Dostupné na internete:http://www.romainstitute.sk/index.php?ID=45

OSVIETENECKÉ REFORMY MÁRIE TERÉZIE

Obdobie osvietenstva je výrazným medzníkom vo vnímaní začlenenia Rómov v Európe. Prenasledovanie Rómov v západnej Európe spôsobilo, že v priebehu stáročí sa ich počet vo východných častiach Európy znásobil. V 17.storčí  sa aj uhorské stolice a mestá snažili brániť príchodu ďalších Rómov rôznymi nariadeniami a opatreniami, avšak radikálne riešenie nastalo až v  období osvietenstva, kedy sa Mária Terízia a Jozef II. pokúsili o trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva na území Rakúsko – Uhorska. Aj keď sa mnohé z ich predstáv nedali uskutočniť, obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu detí). Podľa týchto nariadení Rómov po prvý raz v dejinách nevyháňali, ale počítali s nimi ako s obyvateľmi svojej krajiny.

Nariadenia Márie Terézie a Jozefa II. boli zamerané na asimiláciu Rómov (asimilácia – splynutie s ostatným obyvateľstvom). Podľa nariadení z rokov 1761 a 1773 sa z nich mali stať roľníci: mala im byť pridelená pôda, mali prijať kresťanské meno, nemali byť viac nazývaní Cigánmi, ale “novosedliakmi” (Neubauer, Új-Magyar). Pod trestom palicovania nesmeli používať vlastný odev, vlastný jazyk, nemali medzi sebou uzatvárať sobáše, deti z takýchto manželstiev im mali byť odnímané a dávané na výchovu k sedliakom. Jozef II. kládol vo svojich nariadeniach (z roku 1782) dôraz na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a na zlepšenie hygienických podmienok. Jedným z opatrení boli i súpisy obyvateľstva: Dozvedáme sa z nich, že v druhej polovici 18. storočia Rómovia žili na celom území dnešného Slovenska. Prevládal u nich usadlý spôsob života, živili sa najmä kováčstvom, muzikanstvom a príležitostnou poľnohospodárskou prácou. V súpisoch niektorých žúp sa spomínajú aj rómske priezviská; je zaujímavé, že mnohé z nich sú v tých istých oblastiach rozšírené dodnes

Nariadenia oboch panovníkov sa stali vzorom pre riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu aj v ďalších európskych krajinách.

Napriek snahám osvietenských panovníkov v praxi niekedy pretrvávali praktiky predchádzajúcich “riešení”. Takým bol aj tzv. Hontiansky proces v roku 1782, kedy bolo krutým spôsobom popravených štyridsať Rómov, obvinených z vrážd a ľudožrútstva. Dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna nechýbala, a že priznania k vraždám a ľudožrútstvu boli na obvinených Rómoch vynútené mučením.

Literatúra/zdroje:

Kumanová, Z. – Mann, A.B. – Petrásová, A. – Simčáková-Tóthová, M. 2006. Rómovia. In: Multi-kulti na školách: Metodická príručka pre multikultúrnu výchovu. [online]. Nadácia Milana Šimecku, 2006. s. 69-111 [cit. 28. 4. 2013] Dostupné na internete:  <https://docs.google.com/viewer?url=http://www.nadaciamilanasimecku.sk/fileadmin/user_upload/dokumenty/priru__ka_3kapitolaA4.pdf >.

Kušnieriková, N. 2002. Prístupy k vzdelávaniu Rómov v minulosti. In: Čačipel pal o roma. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO  679 – 693 s.