Hlavou rómskej rodiny je otec-dad.Medzi jeho povinnosti patrilo zabezpečovanie obživy a medzi jeho výsady spadalo to, že sa jeho rozhodnutiam podriaďovali všetci členovia rodiny.
Muž si po svadbe zvyčajne priviedol nevestu – terňi bori do svojho domu. Existovali aj prípady, kedy muž nasledoval ženu, a to vtedy, ak bol sirota, alebo rodina nevesty potrebovala ďalšieho muža z dôvodu profesie, alebo prestíže. Takýto muž sa nazýval pristašis. Čím bol väčší počet mužských členov, tým stúpala dôležitosť rodiny a to i s ohľadom na väčšiu fyzickú silu rodiny v prípade konfliktu.
V prípade, že manželstvo bolo bezdetné, muž mal právo ženu opustiť. Neplodnosť bola pripisovaná žene. Nevera ženy bola neprípustná, nevera muža bola tolerovaná, predovšetkým nevera mimo komunity. V prípade ovdovenia muža, tento novú nevestu najskôr medzi slobodnými sestrami jeho predchádzajúcej manželky, lebo sa predpokladalo, že sa bude k deťom z prvého manželstva správať lepšie.
Ak sa muž nestaral o svoju rodinu, prípadne prepíjal peniaze, či správal sa hrubo, komuita mu rôznym spôsobom dávala najavo svoj postoj. Mohlo to byť od krivých pohľadov, cez dohováranie, až po istý druh vylúčenia z lokálneho spoločenstva. Ak stratil autoritu, členovia rodiny mu mohli začať tykať, často dostal aj hanlivú prezývku.
Otec začal s výchovou synov medzi piatym až šiestym rokom dieťaťa. Výchova spočívala v tom, že ho synovia všade sprevádzali a pozorovali pri prácach okolo domu i vonku. Napríklad pomáhali mu s rúbaním dreva. Keď najstarší syn dosiahol vek 15 – 16 rokov, otec ho prvý krát vyzval, aby zasadol k spoločnému stolu a od tej chvíle mal skoro rovnakú úlohu pri výchove svojich súrodencov ako otec.
Muž v minulosti s chodom v domácnosti nepomáhal. Na Slovensku sú aj také osady, kde muži nevykonávali ani práce, ktoré spadali do ich povinností, napríklad nosenie a rúbanie dreva. V meste bol vplyv emancipácie silnejší a s prácami v domácnosti pomáha aj muž.
Ak si otec zarábal ako remeselník, alebo hudobník, deti sa učili tomuto zamestnaniu pozorovaním a asistovaním pri práci. Vo veku 13-14 rokov už chodili hrávať s otcom za peniaze, ktoré odovzdávali matke na chod domácnosti.
Otec väčšinou trestal a vychovával iba chlapcov. Nepriamo vychovával aj dcéry. Poveroval najstaršieho syna, aby mal nad nimi dozor. Pretože, ak by sa nesprávali slušne, zahanbili by celú rodinu. Priamo zasahoval do výchovy vtedy, ak si matka s dcérou už nevedela rady a to bolo najväčším trestom a pohanou. Pri výbere ženícha pre dcéry mal rozhodujúce slovo.
Literatúra/zdroje:
Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža – otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 20-33