ASIMILÁCIA RÓMOV

Proces splynutia dvoch či viacerých kultúrnych skupín do jedného celku so spoločnou kultúrou a vedomím spolupatričnosti. Výsledkom môže byť vzájomné premiešanie oboch kultúr a strata oboch pôvodných skupinových vedomí, ktoré sú nahradené novým spoločným povedomím. Častejšie sú prípady, keď početnejšia skupina (majorita) pohlcuje menšie (minoritné) skupiny, ktoré v dôsledku asimilácie strácajú vlastné kultúrne znaky a osvojujú si iné. Asimilácia môže byť aj politickým programom, keď sa predstavitelia dominantných skupín (národov)jej prostredníctvom snažia podriadiť minoritné skupiny žijúce v spoločnom štátnom útvare.
Prvými pokusmi o asimiláciu Rómov bola tzv. Regulácia Cigánov v 18. storočí. Nariadenia cisárskeho dvora Márie Terézie a Jozefa II. sa snažili o splynutie Rómov s miestnym roľníckym obyvateľstvom: nesmeli sa nazývať Cigáni ale Neubauer alebo Új-Magyar, nesmeli používať vlastný odev, vlastný jazyk, sobáše medzi sebou smeli uzatvárať len so súhlasom vrchnosti, deti im boli násilne odoberané a dávané na výchovu k sedliakom.

Asimilácia rómskeho obyvateľstva v 19. storočí sa prejavovala najmä vo vrstve kaviarenských hudobníkov, ktorí sa snažili splynúť so strednými vrstvami mestského obyvateľstva. Zo Súpisu Cigánov v Uhorsku z roku 1894 vyplýva, že Rómovia žijúci v oblasti južného Slovenska v tomto období upúšťali od používania rómskeho jazyka a jazykovo asimilovali v prospech maďarského jazyka.

Uznesenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa „O práci medzi cigánskym obyvateľstvom“ z 8. apríla 1958, priamo vytýčilo ako cieľ asimiláciu. Vychádzalo sa pritom z predpokladu, že nepriaznivá sociálna situácia „občanov cigánskeho pôvodu“ je dôsledkom zotrvávania pri tradičnom spôsobe života a že osvojenie si spôsobu života majoritného obyvateľstva je nevyhnutnou podmienkou ich začlenenia do spoločnosti. „Dôsledná riadená asimilácia etnografickej skupiny cigánov“ jednoznačne odmietala etnický princíp. V intenciách tohto zámeru bol prijatý Zákon č.74/1958 „O trvalom usídlení kočujúcich osôb“, ktorý násilne ukončil kočovný spôsob života olašských Rómov i realizácia Uznesenia vlády ČSSR č. 502 z roku 1965, na základe ktorého boli likvidované rómske osady a ich obyvatelia nedobrovoľne presídľovaní do českých krajov. Presadzovanie a vnucovanie kultúrneho modelu majoritnej spoločnosti nerátalo s akýmikoľvek prejavmi inoetnickej – rómskej kultúry: zakazovalo sa vydanie rómskeho slovníka, rómskej periodickej či inej tlače o Rómoch, podľa osobitného pokynu Ministerstva kultúry SSR nebolo dovolené zriaďovanie samostatných rómskych súborov, orchestrov, záujmových krúžkov a podobne.

S rómskym obyvateľstvom sa v štáte nerátalo, čo sa prejavilo aj v Ústavnom zákone o postavení národností v Československej socialistickej republike (č. 144 Zb. z 27. 10. 1968), kde sú taxatívne vymenované jednotlivé národnosti, avšak Rómovia (Cigáni) sú opomenutí.

Aj keď štátna politika voči Rómom po roku 1989 akceptuje osobitnú etnicitu Rómov so všetkými právami ostatných etnických minorít (národnostných menšín), vo vedomí najširšej verejnosti naďalej prežíva názor, že tzv. rómsky problém sa vyrieši až vtedy, keď sa Rómovia prispôsobia majoritnému obyvateľstvu – naďalej teda pretrváva predstava asimilácie Rómov.

Literatúra/zdroje:

  1. A Magyarországban 1893. január 31-én végrehajtott czigányösszeirás erdeményei. Magyar statisztikai közlemények. Új folyam IX. Budapest 1895,
  2. JUROVÁ Anna: Rómovia v období od roku 1945 po november 1989. In Michal Vašečka (ed.) Čačipen pal o Roma. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2002, -77.
  3. HORVÁTHOVÁ, Emília: Cigáni na Slovensku, Bratislava, SAV 1964.
  4. KANDERT, Josef: Asimilácia, heslo in: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, 1. diel, Bratislava, Veda 1995