Husľový virtuóz, hudobník, primáš vojenskej verbovacej kapely, primáš vlastnej kapely – „banda“.
* 1800 – Tekovské Lužany (okr. Levice)
† 22. marec 1886 – Liptovský Mikuláš
Základné údaje:
- Vynikal svojím naturizmom, patril medzi tzv. sluchárov (neovládal noty, no na bravúrnu interpretáciu mu stačilo jedno počutie melódie). Piesne sa učil počúvaním spevu žien pri poľných prácach.
- Hrával aj na divadelných predstaveniach ľupčianskeho ochotníckeho „Národnjeho slovenského divadla“ a na tanečných zábavách.
- Piťo sa stal priamym symbolom národnobuditeľskej myšlienky, šíriacej sa prostredníctvom ľudovej a z nej sa inšpirujúcej národnej piesne. V časoch násilnej maďarizácie hrával slovenský repertoár čo si vyžadovalo nemalú dávku osobnej odvahy. Hoci sám inklinoval k maďarskej národnosti a po príchode na Liptov po slovensky takmer nevedel, znamenal napokon pre formovanie národného vedomia na Liptove veľmi mnoho. V Liptovskom Mikuláši pravidelne hrával na spoločenských a národných stretnutiach, ktoré organizovali Slovenská beseda, Tatran a Kasíno, v Martine zase na matičných zhromaždeniach – poznali ho všetci významní slovenskí vlastenci: Kuzmány, Moyses, Paulini, Francisci, Hodža, Hurban, Sládkovič atď.
- Stal sa súčasťou diel svojich rovesníkov i ďalších autorov (Andrej Sládkovič: Svätomartiniáda, Daniel Bachát (Miloslav Dumný): Zahraj Piťo, Pavel Kokeš (Kýčerský): Piťove husle, Ján Lehotský: Zo starých časov, Svetozár Hurban Vajanský: Piťove Husle).
- Jeho husle sú uložené v zbierkovom fonde Literárneho múzea – Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine.
Pôsobenie a aktivity:
pred 1836: dvanásťročná služba v pešom pluku v talianskom Miláne, kde hral na husliach a lesnom rohu
po 1836: ukončenie služby v pozícii primáša vojenskej verbovacej kapely vo v Liptovskom Svätom Mikuláši, založenie 12-14 člennej kapely – „bandu“, s ktorou väčšinou hráva na Liptove a v blízkych stoliciach
1861: účasť na historickom výstupe slovenských národovcov na Kriváň v roku Memoranda dňa 3. septembra.
1863: vystúpenie na Matičnom zhromaždení v Martine.
Tvorba:
1860: Švihorská (Švihorská duma) – skladba komponovaná ako fantázia na kurucké vojenské motívy najobľúbenejšia a zároveň najvzácnejšia, zložil ju s Piťovou pomocou Juraj Luby. (V roku 1980 skladbu nahral aj Rinaldo Oláha na gramoplatni Melódie kraja.)
zbierka liptovských trávnic – zaznamenal a zharmonizoval ich jeho syn Alexander. (Po úprave pre klavír vyšli v dvoch zošitoch v roku 1905 a 1906 v Ružomberku.)
O ňom:
- autorom fotografií J. Piťa je P. B. Socháň
- jeho najznámejšia podobizeň je olejový portrét od Petra Bohúňa, ktorý dali z vďačnosti vyhotoviť Liptáci. Nachádza sa v zbierke Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti.
Literatúra/zdroje:
- Jožko Piťo. [online]. [cit. 8. 1. 2012]. Dostupné na internete: http://www.partizanskalupca.com/index.php?option=com_content&view=article&id=80%3Ajoko-pio&catid=46%3Aosobnosti-obce&Itemid=203f
- FABIÁNOVÁ, Vlasta: Folklórna tvorba Rómov. Nitra 2003.
- LUKÁČOVÁ, Alžbeta: Ritualizácia produkcie slovenských ľudových hudieb na národno-deklaračných podujatiach [online]. In: PŘIBYLOVÁ, Irena, UHLÍKOVÁ, Lucie [zost.]: Od folkloru k world music: HUDBA A RITUÁL. Městské kulturní středisko, Náměšť nad Oslavou 2010, s. 66-83. [cit. 1. 1. 2012].
- MAJERČIAK, Vladimír: Čestný slovenský hudec Jožko Piťo. In: Literárno-múzejný letopis MS, 19. Martin 1985.
- MAJERČIAK, Vladimír a kol.: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Liptovský Mikuláš 2000.
- MAJERČIAK, Vladimír: Legendárny primáš Jožko Piťo. In: Neznámi Rómovia, Bratislava 1992.
- PAŠKA, Laco, VRLÍK, Peter [zost.]: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Dom Matice slovenskej, Liptovský Mikuláš 2000.