 |
| Foto 1: Žehňa, foto: Alan Meier |
TYPOLÓGIA:
- Stará vrstva piesňového repertoáru (phurikanegiľa)
– pomalé piesne na počúvanie (halgató)
– tanečné piesne (čardaša)
- Prechodná vrstva
- Nová vrstva piesňového repertoáru (neve giľa)
POMALÉ PIESNE NA POČÚVANIE (HALGATÓ)
 |
| Foto 2: Chminianske Jakubovany, foto: Daniela Rusnoková |
Ťahavé piesne na počúvanie Rómovia nazývajú čorikane giľa, žalosno giľa, halgató.
Pri ťahavých piesňach sú veľmi dôležité texty a ich výpovedná hodnota. Kedysi mali tieto piesne veľa veršov – boli to vlastne spievané príbehy. Každý spevák si text piesne prispôsoboval svojim zážitkom, vlastnému osudu. Ťahavé piesne slovenských Rómov majú zvyčajne jednu až dve, maximálne štyri strofy. Texty piesní sú rómskou ľudovou poéziou a ako také ich treba chápať. V ťahavých žalostných piesňach sa vždy spieva o veľmi smutných a ťažkých témach. Tieto piesne sú obrazom ťažkého života Rómov, života plného biedy, chorôb, hladu, nešťastných a opustených detí, sirôt, ale aj lásky k matke a rešpektu k Bohu.
Z hudobnoštýlových znakov pri ťahavých piesňach vyniká nepravidelný, parlandový rytmus. Nečleníme ich do taktov, ale do jednotlivých fráz, ktoré sa členia na základe piesňového textu (verš, polverš, riadok). Každá fráza je ukončená dlhým tónom, veľmi často ozdobeným prírazom o malú sekundu nižším, ktoré obvykle predtým aj potom dopĺňa dlhšia pomlčka – dramatická (alebo nádychová) pauza, v ktorej doznie melódia. Prvá fráza piesne zvykne začínať niekoľkými tónmi v kratších hodnotách, ktoré pôsobia v porovnaní s ďalším priebehom melódie zrýchlene, ide tu však o uplatnenie princípu rytmickej descendenčnosti. Ďalšie frázy prebiehajú vyrovnanejšie, ale udržujú napätie, ktoré sa dosiahlo v prvej fráze. V závere sa pieseň znova upokojí, často aj spomalí, a ticho doznie v záverečnej kadencii.
Veľmi výrazný je prednes, charakterizuje ho zložité frázovanie, naťahovanie, zrýchľovanie, prestávky, nádychy. Jedným z vyjadrovacích prostriedkov sú aj melodické ozdoby: prírazy, nátryly, nárazy, glissandá a kolísajúca, flexibilná, nejasná intonácia. Časté je používanie citosloviec jaj, de, di, hej, mamo. Citoslovcia stoja mimo základnej stavby verša: ich vkladanie podlieha improvizácii a umožňuje tak zmeny melódie, rytmu aj frázovania. Pôvodne to boli sólové piesne, spieval ich jeden človek bez hudobného sprievodu. Aj to sa však v súčasnoti mení a posúva a tak sa stretávame aj s viachlasnou interpretáciou, aj s hudobným sprievodom. Pri interpretácii žalostných piesní halgató speváci často improvizujú, a to v textoch aj v melódii.
TANEČNÉ PIESNE (ČARDAŠA)
 |
| Foto 3 Petrová, foto: Alan Meier |
Staré tanečné piesne Rómovia nazývajú čardaša alebo čardáše. Termínom čardáš sa pôvodne nazýval tanečný štýl, ktorý sa šíril spolu s dobovo módnou, tzv. novouhorskou hudbou aj medzi nemaďarskými etnikami Uhorska a šíril sa aj medzi Slovákmi. Je to párový tanec, ktorý sa skladá z pomalej a rýchlej časti. Veľkú popularitu získal v tridsiatych rokoch 19. storočia. Často sa stávalo, že sa na staré domáce tance slovenského typu iba použil názov čardáš, takže niekedy sa slovom čardáš označujú pomerne odlišné slovenské tance a piesne.
Podobne si Rómovia osvojili termín čardaša a označujú ním rytmické piesne, ktoré sa hrali a spievali k tancu, spravidla v párnom metre, a ktoré oni sami považujú za staré tanečné piesne. Krátke piesne (jeden- až dvojstrofové) sa v zrýchľujúcom tempe viackrát za sebou opakujú, prípadne sa viac piesní spája do dlhších celkov. Obľúbené sú rôzne popevky: naj na naj; alom, alom; taj dal aj la; oj dr dr daj dari; hoj na nej na; laj la, lej le; daj na naj; oj dumaj dumaj da a iné. Popevky sú buď súčasťou piesní alebo sa jednotlivé piesne zvyknú spájať improvizovanými popevkovými časťami bez textu, ktoré rozvíjajú a variujú základnú melódiu piesne. Niekedy sú tieto vsuvky dlhšie ako samotné piesne.
Kedysi špecialitu olašských Rómov – virtuózne rytmické napodobovanie hudobných nástrojov, basy, bubienkov či iných hudobných nástrojov hlasom, lúskanie prstami, tlieskanie, dupanie nohami v rytme es-tam (zdôrazňovanie párnej doby) – dnes bežne pri prednese tanečných piesní využívajú aj usadení (slovenskí a maďarskí) Rómovia.
Čardaša sa spievajú spoločne, často môžeme počuť dvojhlas, ba aj trojhlas, bývajú sprevádzané na hudobných nástrojoch. Tradičné hudobné nástroje, ktoré sa používali pri interpretácii čardaša sú husle, viola, cimbal a kontrabas, ale môže byť aj akordeón, saxofón a niektorý druh bicích nástrojov – od rôznych bubnov, bubníkov, cez krčah až po kanvu, ktorej používanie (a aj ona sama) je prebraté od Rómov z Maďarska. Prechod od tradičných hudobných nástrojov dokladá ešte pred dvadsiatimi rokmi obľúbená akustická gitara, ktorú pomaly vytláča elektrická, ale najviac obľúbené sú v súčasnosti elektrické klávesy, ktoré dokážu umelo napodobniť farbu rôznych hudobných nástrojov.
Motívy textov tanečných piesní sú veselšie, spieva sa v nich o láske, o svadbe, nevere, krčme a pijatike, o speve a tancovaní, o radosti zo života. Mnohé sú žartovné, prekáravé, výsmešné či pikantné. V niektorých tanečných piesňach sa objavujú skomoleniny slovenských slov alebo asémantické zvukomalebné slová.
PRECHODNÁ VRSTVA PIESNÍ
 |
| Foto 4 Rakúsy, Foto: Daniela Rusnoková |
V dostupnej literatúre o rómskych piesňach sa neuvádza prechodná skupina piesní, no ukázalo sa dôležité túto skupinu piesní vyčleniť. Ide o rozmanité piesne, štýlovo nezjednotené, ich bližšia hudobná a textová charakteristika ostáva otvorená. Niektoré z nich na prvé počutie môžu pripomínať halgató, no nie sú natoľko parlandové, sú pomerne pravidelne rytmicky členené, alebo čardaša. Podskupinu prechodnej vrstvy tvoria aj autorské novovznikajúce piesne, ktoré zámerne vychádzajú z tradičnej tvorby.
V prechodnej vrstve piesní môžeme vyčleniť tri skupiny piesní:
- neohalgató– piesne na počúvanie
- neočardaša– tanečné piesne
- bližšie nešpecifikované piesne
Najmenej početná je skupina piesní na počúvanie. Prednes, pomalý kĺzavý rytmus a čiastočne aj funkcia piesní pripomína tradičné žalostné piesne. Typické sú ozdoby, nedosahujú však mieru používania ozdôb pri starých halgató. Najpoužívanejšie sú glizandá ako kontinuitné spojenie jednotlivých tónov, čím sa melódii dodá „hojdavý“ charakter, znejasňujú výšku tónu i dĺžku jeho trvania. Na rozdiel od tradičných čorikaňi giľa, pôvodne sólových piesní, sú neohalgató niekedy spievané v duete, triu alebo vo väčších zoskupeniach, bežný je aj hudobný sprievod. Neohalgatóniekedy vznikajú ako odozva na nejakú smutnú alebo citovo intenzívnu udalosť, napríklad po záplavach v Jarovniciach v roku 1998 vznikla pieseň Šviňate o paňi demandžal[Do Svinej vtrhla voda].
Neočardaša sú inšpirované tradičnými melódiami starých čardaša, rozdiel sa objavuje v nových obsahoch a textoch piesní, s častým používaním prebratých dialektologických fráz zo slovenského alebo iného prostredia. V textoch sa objavujú neologizmy so slovenským alebo iným kmeňom s rómskymi príponami, moderné dievčenské a chlapčenské mená a nové reálie, ktoré Rómov v súčasnosti obklopujú a ktoré v mnohom ovplyvňujú súčasný život rómskej komunity. Inak však texty v mnohom pripomínajú starodávne čardaša. Časté sú pijanské piesne o pive, o krčme aj o následkoch pitia, napríklad o páde do priekopy alebo o spore so ženou kvôli pitiu, či posmešné a prekáravé piesne. Zvolania Joj, Romale, Joj čhavale alebo aj zvukomalebné popevky: ajlom šajlom, šaj na naj na a pod. sú tiež častým doplnením piesne. Nové tanečné piesne, podobne ako tradičné staré čardaša, majú strhujúce a stupňujúce sa tempo.
NOVÁ VRSTVA PIESNÍ (NEVE GIĽA)
 |
| Foto 5 Snakov, foto: Alan Meier |
Nové piesne sú výrazne ovplyvnené populárnou hudbou a podľa žánrov populárnej hudby niektoré z nich Rómovia sami označujú napríklad disko, slaďáky. Medzi odborníkmi sa ujalo aj označenie rom-pop, ktoré však Rómovia nepoznajú a nepoužívajú. Zdrojom inšpirácie sú médiá – rozhlas, televízia a hudobné nosiče. Melódie sú obmieňané, prispôsobované rytmicky aj melodicky, alebo sa využije iba určitý melodický či rytmický motív, ktorý už hudobník ďalej spracúva vlastnými prostriedkami.
Nové piesne môžeme z hudobného hľadiska rozdeliť do dvoch skupín: 1. Piesne, ktoré sa dajú jednoznačne identifikovať s konkrétnou populárnou piesňou, 2. Nové piesne s charakterom populárnej hudby. Podľa tempa piesne, rytmu a melódie sme piesne rozdelili na dve skupiny. Tanečné, rómske označenie disco a pomalé, rómske označenie slaďáky.
Čo sa týka hudobných nástrojov, za posledných dvadsať rokov sa udiali významné zmeny a prechod od obľúbenej akustickej gitary k elektronickým zostavám: klávesové nástroje, sólová a basová elektrická gitara a bicie nástroje. Táto zostava je dosť často doplnená saxofónom alebo akordeónom.
Pre tento žáner rómskej piesňovej tvorby je charakteristické používanie aj iných jazykov ako len rómskeho. Často sa vyskytujú texty piesní v konkrétnom nárečí slovenského jazyka alebo v slovenskom jazyku. Stretávame so skomoleninami anglických, českých, slovenských, ale aj inojazyčných slov, hlavne v piesňach, ktoré sa snažia napodobniť anglickú, španielsku či inú predlohu.
Texty nových piesní, už či pomalých slaďákov alebo rýchlych, tanečných disco sa vo veľkej miere dotýkajú témy lásky. V textoch pomalých piesní nachádzame aj smutné motívy rôznych nešťastí, chorôb, smrti, chudoby, Božieho trestu a pod. Vo všeobecnosti sú texty nových piesní menej kompaktné ako pri starých piesňach, nachádzame menej ustálených slovných spojení a prirovnaní a, samozrejme, vplyv populárnej hudby neobchádza ani textovú zložku piesní.
Zdroj: Belišová Jana, Mgr. PhD.
