DIDI, ĽUDOVÍT

spisovateľ, pedagóg

* 6. 1. 1931 Púchov

† 15.9. 2013 Vráble

Ocenenia

Čestné uznanie mesta Vráble za celoživotnú prácu, 2005

Vzdelanie:

Vysoká škola politických a hospodárskych vied, Praha

Pedagogický inštitút pre učiteľov národných škôl, Nitra

Životopis

Ľudovít Didi vyrastal u starých rodičov, otec bol neznámy a mama cestovala za prácou do Čiech. Už ako malý chlapec slúžil a vypomáhal u bohatých sedliakov na gazdovstvách.

Napriek ťažkému a chudobnému detstvu sa veľmi dobre učil a vyštudoval pedagogiku. Učiteľskej práci sa venoval niekoľko rokov, pôsobil v Novom Meste nad Váhom, Nitre, Kolačkove na východnom Slovensku a vo Vrábľoch.

Pre jeho pevný a zásadový postoj ho v roku 1968 prenasledovali. Verejne vyhlásil, že nesúhlasí so vstupom spojeneckých vojsk na územie vtedajšej ČSSR a to sa mu stalo osudným.

Vylúčili ho zo štúdia na Vysokej škole v Prahe a musel opustiť aj učiteľské miesto. Rok bol bez práce. Ťažko nadobudnutý majetok rozpredával.

Mal tri deti, preto nastúpil do práce na pozíciu vrátnika, neskôr robotníka v chemickej prevádzke. Náročné pracovné podmienky ho pripravili o zdravie a podstúpil náročnú operáciu žalúdka. Zo zdravotných dôvodov ho preradili na menej nebezpečnú prevádzku.

Ľudovít Didi bol už na polovičnom invalidnom dôchodku, keď prišla nežná revolúcia. Rehabilitovali ho, udelili mu titul inžiniera ekonomických vied a vymenovali ho za riaditeľa detského domova v Kolíňanoch pri Nitre. Pod jeho vedením sa detský domov rozrástol o novú telocvičňu a knižnicu. Z tohoto miesta odišiel do dôchodku.

Ako veľmi talentovaný a život milujúci človek sa až ako dôchodca rozhodol písať. Jeho román “Príbehy svätené vetrom” sa dočkali aj rozhlasového spracovania. Ide o autobiografický príbeh chlapca, ktorý svoje detstvo prežíva v biede, no napriek tomu nemá núdzu o veselé príbehy. Didi má štýl, akým azda pred ním tvoril iba známy maďarský spisovateľ, Róm Menyhert Lakatos. Živočíšnosť a pudovosť je pre knihu charakteristická práve tak ako pre život Rómov

v osadách. Autor nič nezakrýva, otvorene a úprimne spomína na detstvo prežité v chatrčke.

Autor priznáva, že pri písaní svojich spomienok sa neubránil emóciám, smútku, veselosti. Vydaniu jeho románu veľmi pomohol známy slovenský spisovateľ, textár Boris Filan, ktorý mal k Ľudovítovi Didimu priateľský vzťah.

Dielo je azda najhodnotnejšie z tých, ktoré rómski spisovatelia slovenským čitateľom ponúkli a obstojí v konkurencii s ktorýmkoľvek súčasným dielom. Štvrtý pripravovaný román už nestihol dokončiť. Malo ísť o humorné príbehy zo života obyvateľov rómskych osád.

Ľudovít Didi zomrel  vo Vrábľoch, v meste, kde prežil väčšinu svojho života.

Tvorba:         

Príbehy svätené vetrom, 2004

Cigánkina veštba, 2008

Čierny Róm a biela láska, 2011

Literatúra/zdroje:

Literárne informačné centrum.

DIFERENCIÁCIA RÓMOV

Členenie Rómov na základe rôznych kritérií. Rovnako, ako na celom svete, tak aj na Slovensku, Rómovia netvoria jednoliate etnikum, líšia sa vzájomne na základe rôznych kritérií.
Samotný pojem Rómovia je v zmysle ponímania rady Európy a Európskej únie zjednocujúcim pre rôzne skupiny tohto etnika.

Diferenciácia Rómov je možná z niekoľkých aspektov, napríklad:

  • subetnické hľadisko– na Slovensku žijú starousadlí Rómovia (Rumungri), olašskí Rómovia (Vlachike Roma), zvyšky nemeckých Sintov, v Európe žije mnoho ďalšie skupiny, napr. Manušovia (Francúzsko), Kalé (Španielsko).
  • stratifikačné hľadisko– vo vzťahu s pracovným prostriedkom, vzdelaniu, bohatstvu, napríklad obyvatelia osád, podnikatelia
  • iné hľadisko(jazykové dialekty, kultúrne špecifiká a pod.)

Neuvedomovanie si diferenciácie rómskeho etnika súvisí s jedným z najčastejších stereotypov – Rómovia sú chudobní, nevzdelaní, žijú na okraji spoločnosti, bohatí Rómovia sú len výnimkou).

Historické korene diferenciácie Rómov:

Rómovia prichádzali do Európy pravdepodobne vo viacerých vlnách, po prechodnom usídlení v oblasti Balkánu (najmä dnešného Grécka) postupne prechádzali do strednej a západnej Európy. Prenasledovanie v 15.-18. storočí v západnej Európe im neumožnilo usadzovanie. Iná bola situácia v strednej a juhovýchodnej Európe, kde v dôsledku politickej situácie (expandujúcej Osmanskej ríši) bol prístup k Rómom tolerantnejší: v priebehu 16.-17. dochádzalo k usadzovaniu Rómov tak na územiach okupovaných Turkami ako i za ich hranicami, teda i na Slovensku. Rozdielne geografické podmienky a vzťahy s miestnym majoritným obyvateľstvom sa prejavili aj v orientácii na rôzne remeslá a služby, ktoré mu ponúkali. Tieto okolnosti mali dopad i na diferenciáciu Rómov. Kým väčšina Rómov vo východnej Európe žije prevažne usadlým spôsobom života, v západnej Európe môžeme dodnes stretnúť početne menšie skupiny kočujúcich skupín, najmä Kalé a Manuša. Početnou skupinou tu boli nemeckí Sintovia, títo boli však počas druhej svetovej vojny takmer vyvraždení.

Na území Slovenska žijú starousadlí Rómovia, ktorí sa podľa jazykového prostredia majoritného obyvateľstva v ktorom žijú delia na slovenských – slovačike Roma a maďarských – ungrike Roma. Od nich sa výrazne spôsobom života odlišujú bývalí kočovní – olašskí Rómovia vlašike Roma. Sami sa delia do niekoľkých podskupín, najpočetnejší sú Lovári(bývalí priekupníci s koňmi), Kalderaši(kotlári) a Bougešti. Osobitnou skupinou sú rumunskí korytári –Bajáši. V balkánskych krajinách môžeme stretnúť kočovných medvediarov Ričkari, Ursari.

Na Slovensku sa môžeme stretnúť i s ďalšími termínmi, ktoré vyjadrujú sociálnu dištanciu jednotlivých rómskych lokálnych spoločenstiev s rozdielnym socioekonomickým statusom, napr.: znevažujúce degeši, dupkoši, rukoňare, džuklara, na druhej strane uznalivé láčhe/žuže Roma. Často sa uvádza aj termín Rumungri – týmto označujú olašskí Rómovia ostatných Rómov, má však negatívne, znevažujúce zafarbenie.

Literatúra/zdroje:

  1. KOLEKTÍV AUTOROV: Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v Slovenskej republike. Svetová banka, Nadácia S.P.A.C.E., INEKO, Bratislava 2002.
  2. MATULAY, Stanislav, BOŽÍK, Jozef, VALACH, Michal: O etnických Rómoch žijúcich na Slovensku v osídleniach na nízkom stupni socio-kultúrneho rozvoja. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety,  Bratislava 2011. 148 s.

DISKRIMINÁCIA

Z latinského  discriminare – rozlišovať. Používaním získal výraz v právnickom i všeobecnom jazyku negatívny význam: rozlišovať s negatívnym dopadom na konkrétnu skupinu ľudí. Rozlišujeme dva typy diskriminácie: priamu a nepriamu.

Princíp rovnosti ľudí predpokladá rovné zaobchádzanie s jednotlivcami. Ak je zásada rovného zaobchádzania inou fyzickou či právnickou osobou alebo orgánmi verejnej správy porušená, dochádza

k právne postihnuteľnej diskriminácii.

Za priamu diskrimináciu sa považuje také nerovné zaobchádzanie, ktoré rozlišuje medzi jednotlivcami na základe ich príslušnosti (či je zdanlivá, alebo skutočná) k určitej skupine. Podstata diskriminácie je však naplnená až v prípade, keď dochádza k rozlišovaniu bez legitímne sledovaného cieľa a obeť diskriminácie je týmto zaobchádzaním poškodzovaná. V slovenskom práve (prijatom na základe smerníc Európskej únie) sú kritériá definujúce základ diskriminačného správania konkrétne vymenované (s tým, že tento zoznam nemôžeme považovať za definitívny a nemenný); slovenský antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu z dôvodu: „pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia“ (§2, ods.1).

Priama diskriminácia

Priama diskriminácia je v rovnakom zákone definovaná ako „konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii“ (§2a, ods. 2).

Nepriama diskriminácia

Existujú prípady, keď zdanlivo rovnaký prístup môže ublížiť a práve rozdielne zaobchádzanie v intenciách dosiahnutia skutočnej rovnosti (reálnej/materiálnej/de facto), ktorá smeruje k vyrovnaniu možností jednotlivcov, pripúšťa aj rozlišovanie na základe „zakázaných“ kritérií. Ak identický prístup k rôznym jednotlivcom vo výsledku vedie k zhoršeniu ich situácie, hovoríme o nepriamej diskriminácii. Slovenský antidiskriminačný zákon definuje nepriamu diskrimináciu ako „navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou.

Nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu (§2a, ods. 3).

verejné inštitúcie na ochranu ľudských práv

Na Slovensku existuje niekoľko verejných inštitúcií, na ktoré sa občania v konkrétnych situáciách súvisiacich s diskrimináciou môžu obrátiť. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie. Verejný ochranca / verejná ochrankyňa práv sa zaoberá prípadmi porušení základných práv fyzických i právnických osôb vo vzťahu k verejným inštitúciám, teda i v prípadoch, keď sa verejné inštitúcie dopustia diskriminačného konania. Centrum právnej pomoci poskytuje právnu pomoc osobám bez finančných prostriedkov („v materiálnej núdzi“).

Zdroj/literatúra:

Informačný server zaoberajúci sa diskrimináciou: www.diskriminacia.sk

Poradňa pre občianske a ľudské práva. Diskriminácia na Slovensku: Hľadanie bariér v prístupe k účinnej právnej ochrane pred diskrimináciou. 2012 (tato publikácia obsahuje tiež prehľad rozhodovania slovenských súdov v prípadoch diskriminácie)