Z latinského discriminare – rozlišovať. Používaním získal výraz v právnickom i všeobecnom jazyku negatívny význam: rozlišovať s negatívnym dopadom na konkrétnu skupinu ľudí. Rozlišujeme dva typy diskriminácie: priamu a nepriamu.
Princíp rovnosti ľudí predpokladá rovné zaobchádzanie s jednotlivcami. Ak je zásada rovného zaobchádzania inou fyzickou či právnickou osobou alebo orgánmi verejnej správy porušená, dochádza
k právne postihnuteľnej diskriminácii.
Za priamu diskrimináciu sa považuje také nerovné zaobchádzanie, ktoré rozlišuje medzi jednotlivcami na základe ich príslušnosti (či je zdanlivá, alebo skutočná) k určitej skupine. Podstata diskriminácie je však naplnená až v prípade, keď dochádza k rozlišovaniu bez legitímne sledovaného cieľa a obeť diskriminácie je týmto zaobchádzaním poškodzovaná. V slovenskom práve (prijatom na základe smerníc Európskej únie) sú kritériá definujúce základ diskriminačného správania konkrétne vymenované (s tým, že tento zoznam nemôžeme považovať za definitívny a nemenný); slovenský antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu z dôvodu: „pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia“ (§2, ods.1).
Priama diskriminácia
Priama diskriminácia je v rovnakom zákone definovaná ako „konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii“ (§2a, ods. 2).
Nepriama diskriminácia
Existujú prípady, keď zdanlivo rovnaký prístup môže ublížiť a práve rozdielne zaobchádzanie v intenciách dosiahnutia skutočnej rovnosti (reálnej/materiálnej/de facto), ktorá smeruje k vyrovnaniu možností jednotlivcov, pripúšťa aj rozlišovanie na základe „zakázaných“ kritérií. Ak identický prístup k rôznym jednotlivcom vo výsledku vedie k zhoršeniu ich situácie, hovoríme o nepriamej diskriminácii. Slovenský antidiskriminačný zákon definuje nepriamu diskrimináciu ako „navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou.
Nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu (§2a, ods. 3).
verejné inštitúcie na ochranu ľudských práv
Na Slovensku existuje niekoľko verejných inštitúcií, na ktoré sa občania v konkrétnych situáciách súvisiacich s diskrimináciou môžu obrátiť. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie. Verejný ochranca / verejná ochrankyňa práv sa zaoberá prípadmi porušení základných práv fyzických i právnických osôb vo vzťahu k verejným inštitúciám, teda i v prípadoch, keď sa verejné inštitúcie dopustia diskriminačného konania. Centrum právnej pomoci poskytuje právnu pomoc osobám bez finančných prostriedkov („v materiálnej núdzi“).
Zdroj/literatúra:
Informačný server zaoberajúci sa diskrimináciou: www.diskriminacia.sk
Poradňa pre občianske a ľudské práva. Diskriminácia na Slovensku: Hľadanie bariér v prístupe k účinnej právnej ochrane pred diskrimináciou. 2012 (tato publikácia obsahuje tiež prehľad rozhodovania slovenských súdov v prípadoch diskriminácie)