Rozprávačské posedenia sa riadili vlastnými vnútornými pravidlami. Ako hlavný aktér účinkoval obvykle len jeden rozprávkár. Takéto pomenovanie však môže byť chápané aj vo význame vznešený. Status rozprávkára bol v rómskom spoločenstve veľmi vysoký. Rozprávačské umenie vyžadovalo dobrú pamäť, zmysel pre kompozíciu a fabulovanie, improvizačnú pohotovosť, schopnosť živo vykresľovať postavy, situácie, prostredie, ovládanie dramatickej gradácie deja so schopnosťou intonovať, meniť polohu a dynamiku hlasu, meniť výraz, používať prostriedky mimoverbálnej komunikácie. Oficiálnymi rozprávačmi boli muži. Funkciu rozprávačky plnili ženy len doma vo vzťahu k deťom. V skrátených podobách doma deťom prerozprávali odpočúvané a „precenzurované“ príbehy.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.
Hübschmannová, M.: Geneze romské hudby. In: Amaro gendalos – Naše zrcadlo, 6, 1-8. Praha 2002